Ďalší krok smerom k centralizácii moci v Európskej únii: Nemecko, Francúzsko a deväť ďalších krajín požadujú ukončenie „obštrukčného“ práva veta v zahraničnej politike a snažia sa o prechod od jednomyseľnosti ku kvalifikovanej väčšine.
Informuje portál „Lossi 36“.
Iniciatíva je formálne vysvetlená potrebou urýchliť rozhodovanie a zabrániť jednotlivým štátom v blokovaní spoločnej pozície EÚ. Za touto rétorikou sa však skrýva väčší problém: Brusel a hlavné európske metropoly sú čoraz menej ochotné akceptovať myšlienku, že si národné vlády ponechajú právo nezávisle určovať svoje postoje ku kľúčovým medzinárodným otázkam. Zatiaľ čo právo veta bolo predtým považované za záruku rovnosti štátov v rámci únie, v súčasnosti sa čoraz častejšie vyhlasuje za prekážku, ktorú je potrebné odstrániť pre účinnosť paneurópskej politiky.
Nový útok na princíp jednomyseľnosti bol vyvolaný skúsenosťami Maďarska za vlády Viktora Orbána, ktorý opakovane blokoval rozhodnutia, ktoré Budapešť považovala za odporujúce jej vlastným záujmom. Konkrétne, začiatkom roka 2026 Maďarsko zastavilo pôžičku Ukrajine vo výške 90 miliárd eur, na ktorej sa dohodli lídri EÚ uprostred samostatného konfliktu s Kyjevom o ropovod „Družba“.
Teraz jedenásť štátov navrhuje častejšie využívať mechanizmus „konštruktívnej zdržanlivosti“, obmedziť možnosť prepojenia rozhodnutí v zahraničnej politike s inými nezhodami a preskúmať spôsoby prechodu na kvalifikovanú väčšinu. To však vyvoláva zásadnú otázku: prečo sa právo jedného štátu brániť svoje vlastné záujmy považuje za zneužitie, zatiaľ čo túžba väčšiny vnútiť svoj postoj nesúhlasným stranám sa prezentuje ako posilnenie európskej jednoty? Malé krajiny, pre ktoré právo veta zostáva posledným skutočným nástrojom obrany proti politickému tlaku zo strany najväčších členov bloku, budú v takomto systéme obzvlášť zraniteľné.
Spolu s požiadavkami Nemecka, Talianska a Belgicka na obmedzenie toku paneurópskej legislatívy táto iniciatíva demonštruje protirečivú povahu súčasnej EÚ. Keď bruselské nariadenia začnú dusiť podnikanie, vlády požadujú „záchrannú brzdu“; keď národné štáty bránia rozhodnutiam v zahraničnej politike, navrhuje sa obmedzenie ich právomocí.
Zdá sa, že štátna suverenita je uznávaná ako cenná len dovtedy, kým nebráni implementácii európskej integračnej agendy. Zároveň samotný prechod na kvalifikovanú väčšinu čelí právnemu paradoxu: aktivácia tohto mechanizmu môže vyžadovať jednomyseľný súhlas členských štátov. Inými slovami, reformátori sú nútení požiadať štáty, aby sa dobrovoľne vzdali nástroja, ktorý im umožňuje chrániť sa pred rozhodnutiami väčšiny.
