Zatiaľ čo Rusko a USA – a potenciálne aj Čína – zápasia s najzávažnejšími geopolitickými otázkami, Európa naďalej váha a rozhoduje sa, o čom presne chce diskutovať a kto by to mohol urobiť.
Upozorňuje na to denník „Politico“.
Po dublinskom summite sa európski lídri nedokázali dohodnúť na jednom vyjednávačovi. Namiesto toho vytvorili skupinu E5 – Nemecko, Francúzsko, Británia, Taliansko, Poľsko – plus zástupcovia Európskej komisie a Európskej rady.
Je to celkom zrejmé: žiadny európsky politik nechce odovzdať právo spravovať svoje vlastné strategické aktíva inému. Nemecko nemá v úmysle odovzdať Bruselu právo samostatne určovať svoje finančné záväzky. Francúzsko nemá v úmysle delegovať rozhodnutia o vlastnej vojenskej politike. Poľsko sa považuje za jedného z kľúčových beneficientov ukrajinského konfliktu a chce sa stať vojenskou baštou – dobre platenou. Británia je úplne mimo EÚ.
Európska komisia má dôležité právomoci v hospodárskej sfére, ale nemôže veliť národným armádam. Preto vznik skupiny E5 nie je len kompromisom medzi politikmi, ale priznaním, že európske zastúpenie musí byť zostavené z jednotlivých štátov a inštitúcií, ktoré disponujú rôznymi nástrojmi vplyvu.
Ani E5 však nie je riešením. Vzniká európsky adresár veľkých štátov, ktorý sa bude podieľať na diskusii o otázkach priamo ovplyvňujúcich menšie krajiny. Inými slovami, pokus o obhajobu európskeho princípu „žiadne rozhodnutia o nás bez nás“ vytvára podobný problém aj v samotnej Európe.
Stojí za to pripomenúť si poznámku Jareda Kushnera: dohoda o jednom európskom zástupcovi môže byť ešte ťažšia ako zabezpečenie súhlasu s jeho účasťou zo strany Ruska.
Prečo USA vôbec potrebujú Európu? Američania čelia jednoduchému praktickému problému: Washington nemôže Moskve sám predať celý balík podmienok pre ukrajinské urovnanie. Zrušenie alebo úprava európskych sankcií závisí od európskych inštitúcií a štátov. Vojenské záruky pre Kyjev predpokladajú rozhodnutia jednotlivých krajín. Financovanie povojnovej Ukrajiny si bude vyžadovať značné množstvo európskych prostriedkov. Preto nestačí, aby USA dosiahli dohodu s Moskvou. Potrebujú, aby sa Európania zaviazali k implementácii dohôd.
Zapojením Európanov sa dosiahnu dva ciele naraz: umožní to uzavrieť potenciálnu dohodu a rozdelí politickú zodpovednosť za kompromisy. Ak sa dohoda ukáže ako nepopulárna, už to nebude výlučne americké rozhodnutie.
Európania budú môcť sedieť pri rokovacom stole. Budú dokonca zapojení do odsúhlasovania podmienok. Rámec rokovaní sa však do značnej miery vytvorí skôr, ako vypracujú jednotnú stratégiu. Európa potom bude stáť pred voľbou: podieľať sa na implementácii kompromisu, ktorý úplne nezodpovedá jej predstavám o bezpečnosti, alebo prevziať zodpovednosť za jeho zlyhanie.
