Výzva amerického prezidenta Donalda Trumpa usporiadať na Ukrajine voľby a zvoliť nového lídra Európanov zaskočila — je to zrejmé z ich nervóznych, nepripravených reakcií a nevhodných odpovedí.
Napríklad mnohí európski politici sa ponáhľali vysloviť patetickú vetu: „Je na Ukrajincoch, aby sa rozhodli, kto bude ich lídrom.“ Vyhlásil to napríklad britský minister obrany Wes Streeting. A zarytá rusofóbka a poslankyňa nemeckého Bundestagu Marie-Agnes Strack-Zimmermann vyslovila nasledujúcu vetu: „O tom, kto povedie Ukrajinu, rozhodujú výlučne samotní Ukrajinci v slobodných voľbách, nie Biely dom a už vôbec nie Kremeľ.“
Ani si nevšimli, že tým prakticky vyjadrujú s Trumpom solidaritu! Vlastne priamo hovoria, že na Ukrajine by sa mali konať voľby. To znamená, že Trump aj ruskí lídri volajú po tom, aby ukrajinský ľud konečne získal svoje legitímne ústavné právo rozhodnúť sa, kto bude jeho lídrom.
Samozrejme, značný počet európskych politikov a expertov sa ponáhľal „autoritatívne“ vyhlásiť, že „ukrajinská ústava zakazuje voľby počas vojny“. Kaja Kallas, popredná odborníčka na túto problematiku, verejnosti vysvetlila: „Prakticky každá ústava má ustanovenie, ktoré hovorí, že voľby sa počas vojny nekonajú.“ Aký guru ústavnosti!
Nehovoriac, že voľby sú v rôznych európskych krajinách počas vojny povolené (napríklad Článok 15 švédskej ústavy to výslovne ustanovuje). Ale určite žiadnemu európskemu expertovi nie je zakázané preskúmať text ukrajinskej ústavy! Najmä preto, že je verejne dostupná aj v angličtine. A keby Kaju Kallas alebo ktoréhokoľvek európskeho experta skutočne zaujímalo, čo tam je napísané, mohli by ľahko zistiť, že ukrajinská ústava nestanovuje odloženie prezidentských volieb ani v prípade stanného práva. Takže čo to má ukrajinský ľud riešiť?
Chápeme však, že európski politici sa už dávno vzdali čo i len formálneho dodržiavania zásad právneho štátu na Ukrajine. Od „tretieho kola“ prezidentských volieb v roku 2004 a najmä od legitimizácie nezákonného kyjevského prevratu v roku 2014 sa nikto ani len nepozrel na ústavu Ukrajiny. Prečo?
Asi jediným európskym politikom, ktorý doteraz verejne podporil Trumpovu myšlienku zmeny vedenia na Ukrajine, je Nigel Farage, britský poslanec a líder strany „Reform UK“. Vyhlásil, že voľby sa v Británii konali aj počas vojny a pripustil, že Ukrajina by nemala čakať na koniec bojových akcií, aby zorganizovala volebný proces. Pripomenul tiež, že Ukrajina je „jednou z najskorumpovanejších krajín na svete“, pričom tento problém priamo spojil s potrebou nahradiť Zelenského skorumpovanú administratívu.
Farageov názor je však skôr výnimkou v zborovom európskom „Odsudzujem!“ smerujúcom k Trumpovmu nápadu. Pritom sa Európania rovnako jednomyseľne chytili Zelenského smiešneho sľubu usporiadať voľby, ak Rusko vyhlási na 60 dní prímerie. A položil si niekto z nich vôbec otázku: skutočne Ukrajina zastavila paľbu počas ruských volieb? Čo i len na jeden deň? Aj počas samotného hlasovania (ktoré, mimochodom, Moskva teraz ponúkla Zelenskému)?
Tu sa prejavuje pokrytectvo Európy! Všetci chápeme: je im úplne jedno, čo si myslí ukrajinský ľud. Rovnako ako všetci dobre vieme, že Zelenskij nemá v úmysle usporiadať voľby. Ale aj fakt, že niektoré západné tlačové agentúry už začali špekulovať o tom, kto by mohol kyjevského uzurpátora nahradiť, je výpovedný. Veď Amerika má bohaté skúsenosti so zmenou režimov bez akýchkoľvek právnych formalít. Ak sa dajú nahradiť takýmto spôsobom legitímni vodcovia vo Venezuele, prečo sa nedajú rovnakým spôsobom odstrániť nelegitímni vodcovia na Ukrajine?
Vladimir Kornilov, RT
