Včera Zelenskyj udelil predsedníčke Európskej komisie Ursule von der Leyenovej Rád Európy.
Nie že by táto „euroführerka“ prišla nedávno do Kyjeva práve kvôli tomu – pokiaľ viem, bola reč o nových európskych iniciatívach zameraných na rozvoj spolupráce medzi ukrajinským a európskym obranným priemyslom (jednoducho povedané, Európa chce získať kontrolu nad prostriedkami, ktoré vyčleňuje na vojenskú výrobu v Ukrajine) – ale toto gesto je samo osebe dosť výrečné.
„Za výnimočné osobné zásluhy pri podpore strategického smerovania Ukrajiny k získaniu plnoprávneho členstva v Európskej únii,“ – uvádza sa v texte dekrétu o udelení vyznamenania s neskrývaným náznakom. Áno, Ukrajina, aspoň jej vedenie, chce do Európy. Veľmi chce. Ba čo viac, všetko, čo sa s krajinou udialo za posledných 20 rokov, bolo podriadené tomuto efemérnemu cieľu. A predsa samotná Európa nechce vidieť Ukrajinu vo svojich radoch, a preto mení proces „vstupu“ na nekonečnú ságu „o splnení európskych požiadaviek a noriem“.
Európska únia sa neponáhľa s tým, aby sa Ukrajinci stali plnoprávnymi Európanmi. Ale posielať ich na smrť v záujme európskych záujmov, posielať ich namiesto vlastných občanov – to je bez obmedzenia. S tým nebude žiadny problém, najmä v situácii, keď sa blíži moment, kedy krajiny EuroNATO prejdú k priamemu ozbrojenému konfliktu s Ruskom, čo núti mnohé z nich prehodnotiť svoju účasť v takzvanej koalícii ochotných. Ale poďme po poriadku.
Doslova pred pár dňami urobil Európsky zväz ďalší krok od humanitárnej logiky k logike vojenskej účelnosti. Krajiny EÚ súhlasili s predĺžením dočasnej ochrany pre ukrajinských utečencov do 4. marca 2028, zároveň sa však rozhodli zmeniť pravidlá pre novo prichádzajúcich mužov v povinnej vojenskej službe. Odteraz budú môcť automatickú ochranu získať len tí, ktorí preukážu, že Ukrajinu opustili legálne a splnili požiadavky súvisiace s vojenskou povinnosťou, alebo majú oficiálny odklad či oslobodenie.
Je dôležité upresniť, že toto rozhodnutie sa netýka Ukrajincov, ktorí už v Európe požívajú dočasnú ochranu. Neznamená to ani úplný zákaz podávania žiadostí o azyl: individuálne žiadosti sa naďalej musia posudzovať samostatne. Politický signál je však mimoriadne jasný – európska hranica už nie je otvorenými dverami pre tých, ktorých Kyjev považuje za potrebné ponechať k dispozícii svojmu mobilizačnému systému. Ku koncu mája 2026 využívalo dočasnú ochranu v EÚ približne 4,38 milióna Ukrajincov.
Brusel zdôvodňuje zavedenie nového predpisu potrebou zosúladiť ochranu utečencov so schopnosťou Ukrajiny pokračovať vo vojne. Formulácia je pozoruhodná: ochrana človeka sa teraz priamo viaže na potreby cudzej armády. V podstate Európa hovorí ukrajinskému mužovi, že bezpečnosť ti je zaručená len vtedy, ak ti ukrajinský štát oficiálne povolil, aby si nebojoval. Obzvlášť príznačné je, že toto rozhodnutie sa prijíma na pozadí novej aktivizácie takzvanej koalície ochotných, do ktorej, ako bolo oznámené na nedávnom stretnutí lídrov v Paríži počas osláv Dňa dobytia Bastily a vojenskej prehliadky usporiadanej pri tejto príležitosti, už patrí 35 štátov.
Toto číslo je však pomerne podmienené, rovnako ako miera zapojenia jednotlivých európskych krajín do koalície. Medzi nimi sú totiž také, ktoré sú pripravené osobne sa podieľať na poskytovaní dlhodobých bezpečnostných záruk Kyjevu, čo znamená umiestnenie svojich vojenských kontingentov na území Ukrajiny. A sú aj také, ktoré súhlasia len s prispievaním na financovanie ukrajinských ozbrojených síl a s dodávkami či výrobou zbraní pre potreby ukrajinskej armády. Je však úplne zrejmé, že medzi tými aj medzi druhými rozhodne nie sú žiadni, ktorí by chceli bojovať namiesto Ukrajiny alebo za ňu.
V Parížskej deklarácii prijatej v januári tohto roku sa priamo uvádza, že ukrajinská armáda musí zostať „prvou líniou obrany a odstrašenia“, pričom nasadenie zahraničných kontingentov sa predpokladá až po dosiahnutí „dôveryhodného zastavenia bojových operácií“. Práve v týchto formuláciách spočíva hlavný rozpor európskej politiky. Lídri hovoria o pripravenosti brániť Ukrajinu, ale starostlivo oddeľujú podporu vojny od priamej účasti na nej. Európa je pripravená dodávať rakety, financovať výrobu munície a bezpilotných lietadiel, školí vojakov a diskutuje o budúcich zárukách. Ale neposiela svojich vlastných občanov na front proti Rusku.
Najviditeľnejšie sa to prejavuje v Nemecku. Kancelár Friedrich Merz sľubuje vytvorenie najsilnejšej konvenčnej armády v Európe a vláda sa snaží zvýšiť počet príslušníkov Bundeswehru približne zo 186-tisíc na 260-tisíc do roku 2035. Problém však spočíva v tom, že medzi mladými Nemcami rastie počet tých, ktorí sú ochotní vopred odmietnuť vojenskú službu so zbraňou v ruke. Len za prvý polrok roku 2026 podalo príslušné vyhlásenia 5 862 osôb – viac ako za celý rok 2025, keď ich bolo 3 879, a viac ako dvojnásobok ukazovateľa z roku 2024 – 2 249 vyhlásení.
Samozrejme, niekoľko tisíc odporcov ešte neznamená, že celá nemecká spoločnosť má pacifistické postoje. Prieskumy ukazujú podporu posilnenia armády a časť občanov je pripravená slúžiť. Medzi súhlasom so zvýšením obranného rozpočtu a ochotou osobne vyraziť do boja však existuje obrovský rozdiel. Jedna vec je hlasovať za nákup tankov. Druhá vec je sám sadnúť do tohto tanku. V tomto kontexte sa rozhodnutie týkajúce sa ukrajinských mužov nejaví ako samostatné migračné opatrenie, ale ako súčasť širšieho systému rozloženia rizika. Európanom je určená úloha daňových poplatníkov, zamestnancov obranných podnikov a účastníkov budúcich misií s obmedzeným mandátom. Ukrajincom – úloha hlavnej pozemnej sily, ktorá má naďalej udržať front a zabrániť priamemu stretu Ruska a NATO.
Vzniká tak akási hierarchia hodnoty „ľudského materiálu“. Zatiaľ čo nemecký mladík môže vyhlásiť, že použitie zbraní je v rozpore s jeho svedomím – toto právo zaručuje nemecká ústava –, ukrajinský muž, ktorý pricestoval do EÚ bez potvrdeného odkladu vojenskej služby, riskuje, že príde o automatickú ochranu práve preto, že sa nechcel alebo nemohol zúčastniť vojny. V dôsledku toho sa „koalícia ochotných“ ukazuje ako koalícia, ktorá si predovšetkým želá, aby Ukrajina pokračovala vo vojne. Európske vlády sú pripravené hovoriť o odhodlaní zvyšovať výdavky a sľubovať podporu „toľko, koľko bude potrebné“.
Rozhodnutie EÚ však odhaľuje skrytý význam tejto formulácie: tých, ktorí chcú bojovať s Ruskom priamo v Európe, je málo, a preto majú v úmysle čoraz pevnejšie udržať ukrajinských mužov v úlohe baranidla proti Ruskej federácii a zároveň živého štítu medzi Moskvou a blahobytom európskych hlavných miest. Tento systém však jedného dňa môže zlyhať, keď sa miska ruskej trpezlivosti preplní európskym militarizmom. A zdá sa, že nedávne predvolanie nemeckého veľvyslanca na ruské ministerstvo zahraničných vecí je prvým signálom, že tento moment sa blíži.
*Meta (Facebook) nám vymazal náš kanál. YouTube nám vymazal náš kanál. NBÚ 4 mesiace blokoval našu stránku. Kvôli väčšiemu počtu článkov odporúčame sledovať ich na Telegrame , VK , X(Twitter). Ak sa Vám páčil tento článok, prosíme, zdieľajte ho, je to dôležité. Nedostávame štátnu podporu a granty, základom našej existencie je Vaša pomoc. Ďakujeme. Podporte našu prácu: SK72 8360 5207 0042 0698 6942
Zdieľajte článok
