Európska únia bola od počiatku projektom Washingtonu a jeho tajných služieb –

Matej Gavlák

9. mája 2024  

História Politika
  Komentár

Projekt zjednotenej Európy by bez zásadného amerického tlaku nikdy nevznikol. Washington mal eminentný záujem na vzniku jednotného európskeho bloku – pod svojím skrytým vedením –, aby si udržal moc v Európe a prítomnosť v Eurázii. V roku 2000 odtajené dokumenty jasne dokázali, že „hnutie za zjednotenú Európu“ bolo financované CIA a jej predchodkyňou OSS a že Washington si udržiaval vplyv nad vysokými európskymi politikmi.

Dejiny EÚ ako ich poznáme

Oficiálna história Európskej únie je pomerne známa: po 2. svetovej vojne hľadali národy na starom kontinente spôsob, ako podobnej katastrofe naveky zabrániť. Jedným z návrhov, ktorý sa napokon ujal, bolo spojenie priemyselných odvetví považovaných za hnaciu silu vojnových ekonomík. V roku 1951 podpísalo v Paríži šesť krajín zmluvu zakladajúcu Európske spoločenstvo uhlia a ocele – ktoré riadil prvý nadnárodný orgán tzv. „Vysoký úrad“. Zmluve predchádzala slávna deklarácia francúzskeho ministra Roberta Schumana z 9. mája 1950.

To však zjavne nestačilo. V marci 1957 preto európski vodcovia podpísali Rímske zmluvy, na základe ktorých vznikol nový subjekt so skratkou EHS – Európske hospodárske spoločenstvo.

Rok 1992, Maastricht, Holandsko. Práve tam a vtedy bola podpísaná „Zmluva o Európskej únii“, ktorá sa stala akousi cestovnou mapou pre vytvorenie „hospodárskej a menovej únie“. Už o dva roky bola vo Frankfurte založená prvá inštitúcia pre európsku menovú politiku – EMI, predchodkyňa ECB – Európskej centrálnej banky. V roku 2002 boli do obehu uvedené nové bankovky a mince známe ako euro. 1. mája 2004 došlo k najväčšiemu rozšíreniu Európskej únie, kedy k 15 členom pribudlo rovných 10 nových vrátane Slovenska.

V roku 2009 vstúpila do platnosti Lisabonská zmluva, ktorá de facto nadradila legislatívu EÚ nad legislatívy národných štátov.

Samozrejme, nesmieme zabudnúť ani na nesmierne deklarovanú úlohu predovšetkým kresťanských demokratov pri budovaní tohto „projektu mieru“, keďže mnohí z „otcov zakladateľov“ ako Schuman, de Gasperi či Adenauer boli práve zosobnením kresťanskej demokracie vo svojich krajinách.

Marshallov plán

Toľko k rozprávkam. Už letmý pohľad okolo seba nám hovorí, že takto svet nefunguje. Národy – a zvlášť víťazné národy veľkých vojen – majú vlastné predstavy o povojnovom fungovaní sveta. Dôležitá je geopolitika, snaha o udržanie si moci, snaha o udržanie si bohatých či strategicky významných území, snaha „mať navrch“ nad nepriateľom.

Eurázia je už od počiatkov sveta globálne najdôležitejším územím, kde sa vždy rozhodovalo o osude celého sveta. No a víťazmi – a teda arbitrami – poslednej veľkej vojny boli predovšetkým USA a Sovietsky zväz. Keďže krajiny, ktoré vytvorili EHS nepatrili do zóny vplyvu ZSSR, je nutné pozrieť sa na to, aký vplyv na „slobodné formovanie európskych národov do jednotného spoločenstva“ mal Washington – a jeho tajné služby, nástroje na podobné operácie. Už publikácia „Európska únia – všetko, čo by sme mali vedieť“ od českého autora Tomáša Panfila neochotne prezrádza:

„Nevedno, či by sa európske štáty rozhodli prikročiť k vytváraniu spoločných hospodárskych a politických zoskupení…, keby sa neosvedčila ich úzka spolupráca v prvých rokoch po skončení druhej svetovej vojny. Impulzom pre jej nadviazanie bol americký plán pomoci vojnou zničenej Európe, ktorý do dejín vošiel pod názvom Marshallov plán.“

George Marshall bol počas 2. svetovej vojny náčelníkom generálneho štábu armády USA a v uvedenej dobe (1947) ministrom zahraničných vecí USA. Podľa anglickej wikipédie bol slobodomurárom a dokonca veľmajstrom Veľkej lóže Dištriktu Columbia.

A práve vďaka tejto pomoci vznikla prvá inštitúcia zjednocujúca predovšetkým európske štáty, ktorá (de facto) existuje dodnes. (!) Reč je o OEEC, dnes známa pod skratkou OECD. OEEC je skratka pre Organizáciu pre európsku hospodársku spoluprácu a jej úlohou bola podľa Panfila „kontrola investícii pochádzajúcich z amerických zdrojov“. OEEC teda spravovala financie z Marshallovho plánu – a to na európskej úrovni, čo bola absolútna novinka.

Pax Americana

21. januára 2023 uverejnil portál The European Conservative dôležitý príspevok britského historika a euroskeptika Johna Laughlanda pôsobiaceho na Katolíckom inštitúte vo Vendée, v ktorom autor poukazoval na silnejúce tlaky spoza Atlantiku na vznik jednotného európskeho projektu. „Proces európskej integrácie nebol historicky európskym projektom, ale skôr americkým,“ uvádza autor už v úvode svojho článku.

A nielen to: podľa Laughlanda je EÚ nielenže politickým projektom Washingtonu, ale aj ideologickým. Hovorí o „amerikanizácii Európy“. Cieľovou snahou únie je totiž to, aby jednotlivé národy starého kontinentu odmietli celé svoje dejiny (a možno aj jedinečnosť) a priľnuli k idei federalizmu, čím by popreli samé seba. Autor u Američanov vidí sebecké záujmy:

„Z politického hľadiska sa toto hlboké americké presvedčenie, že Európa by sa mala amerikanizovať, od roku 1945 spája s presvedčením, že si USA musia v Európe udržať vojenskú prítomnosť, aby si zabezpečili globálnu hegemóniu. Bez predmostia na eurázijskom kontinente nemôže „ostrovný“ štát dúfať, že ovládne „svetový ostrov“, aby sme použili termín sira Halforda Mackindera pre USA a eurázijský kontinent.“

Americké elity veria, že len ich pax Americana – teda jednopolárny svet – dokáže na planéte uchovať svetový mier. Táto myšlienka azda má čosi do seba, avšak je za vysokú cenu: doslova celý svet sa musí „amerikanizovať“. A to buď po dobrom (projekt liberálno-demokratického zjednotenia Európy) alebo po zlom (prevraty a invázie na nastolenie liberálnej demokracie).

Chlapci zo CIA

V roku 2000 priniesli britské noviny The Times senzačný článok o tom, ako americké tajné služby CIA a jej predchodkyňa OSS v 50. a 60. rokoch financovali politikov s proeurópskou agendou, aby tak „pripravili momentum pre zjednotenie Európy“. Noviny doslova uvádzajú:

„(Novo-odtajnené) dokumenty potvrdzujú podozrenia, že v tom čase pracovala Amerika agresívne za oponou na tom, aby dotlačila Britániu do Európskeho štátu. V memorande datovanom 26. júla 1950 sa ukladajú inštrukcie na začatie kampane na podporu založenia plnohodnotného európskeho parlamentu. Dokument je podpísaný generálom Williamom J. Donovanom, šéfom Úradu pre strategické služby (OSS), predchodcu CIA.“

Podľa novín riadil Washington zjednocovacie procesy v Európe skrze organizáciu zvanú Americký výbor pre zjednotenú Európu (ACUE) vytvorenú v roku 1948. Jej predsedom bol vyššie spomenutý W. J. Donovan, podpredsedom bol Allen Dulles, dôstojník OSS a neskorší najdlhšie slúžiaci riaditeľ CIA, a v predstavenstve bol okrem iných i Walter Bedell Smith, prvý riaditeľ CIA.

ACUE priamo financovala Európske hnutie, podľa novín „najdôležitejšiu federalistickú organizáciu v povojnových rokoch“. The Times šokujúco pokračuje:

„S vedúcimi predstaviteľmi Európskeho hnutia – Retingerom, vizionárom Robertom Schumanom a bývalým belgickým premiérom Paulom-Henrim Spaakom – zaobchádzali ich americkí sponzori ako v rukavičkách. Úloha USA bola považovaná za prísne tajnú. ACUE bola financovaná Fordovou a Rockefellerovou nadáciou, ako aj podnikateľskými skupinami s úzkymi väzbami na vládu USA.“

Takže, podľa The Times (!), Fordova a Rockefellerova dynastia financovali americkú organizáciu pre zjednotenú Európu (preplnenú dôstojníkmi CIA), ktorá ďalej plnila vrecká pro-federalizačným politikom na starom kontinente, ako bol „kresťanský demokrat“ Robert Schuman! Článok dáva jednu bombu za druhou:

„Svoju úlohu zohralo aj ministerstvo zahraničných vecí (USA). V memorande európskej sekcie z 11. júna 1965 sa podpredsedovi Európskeho hospodárskeho spoločenstva Robertovi Marjolinovi odporúča, aby sa v utajení usiloval o vytvorenie menovej únie. Odporúča sa mu tlačiť diskusiu až do momentu, kedy by sa „prijatie takýchto návrhov stalo prakticky nevyhnutným“.“

Takže Washington – a zjavne aj jeho tajné služby – si taktiež udržiavali vplyv dokonca aj priamo nad vysokými predstaviteľmi Európskeho hospodárskeho spoločenstva, EHS, predchodkyne EÚ!

Federalizácia alebo smrť

Vráťme sa však k článku Johna Laughlanda na portáli The European Conservative. Ten opisuje, ako v lete 1941 budúci minister zahraničných vecí USA John Foster Dulles začal v Európe šíriť myšlienku, že európsky „systém suverénnych štátov neustále a neodvratne prináša len vojnu“. Ako riešenie tohto problému videl – ako inak – organizovanie Európy do „federálneho zhromaždenia“.

Dulles sa k tejto záležitosti vrátil po vojne, keď v roku 1947 predniesol reč drzo nazvanú „Európa sa musí buď federalizovať, alebo zahynie“. Zjavne šlo o prekrútenie slov britsko-francúzskeho katolíckeho autora Hilairea Belloca „Európa bude buď kresťanská, alebo zahynie“. Podľa Dullesa bol americký federalizmus modelom pre Európu. V tom istom roku, 21. marca, dokonca americký senát schválil rezolúciu vyzývajúcu na „vytvorenie Spojených štátov európskych“. Zmienku o rezolúcii, ktorú predložil „pán Boggs z Louisiany“ možno dodnes nájsť v dobovom zázname z rokovania amerického senátu (v prvom stĺpci prvej strany, štvrtom bloku od vrchu).

Britský historik tiež upozorňuje, že George Marshall pre svoj povojnový plán finančnej pomoci Európe výslovne požadoval „integrovaný európsky trh“ a samotná Organizáciu pre európsku hospodársku spoluprácu (ktorá financie z plánu spravovala) výslovne vyzvala na liberalizáciu obchodu v Európe a na vytvorenie „veľkého jednotného trhu v Európe“.

„Všetky tieto americké iniciatívy dlho predchádzali slávnej deklarácii z 9. mája 1950, prečítanej francúzskym ministrom zahraničných vecí Robertom Schumanom, ktorý ohlásil francúzsky návrh na vytvorenie Spoločenstva uhlia a ocele,“ upozorňuje John Laughland vo svojom článku. „Toto je však zvyčajne chybne prezentované ako počiatočný bod dnešnej európskej integrácie, keďže popud k európskej jednote neprišiel z Európy. Z väčšej časti prišiel z USA.“

Otcovia zakladatelia a ich patróni

Laughland ďalej poukazuje na to, že okolnosti okolo slávnej Schumanovej deklarácie z 9. mája 1950 (9. máj je dnes Dňom Európy) boli viac ako podozrivé. V deklarácii sa otvorene hovorí:

„Európa sa nevytvorí naraz, alebo podľa jediného plánu. Bude postavená prostredníctvom konkrétnych úspechov, ktoré najprv vytvoria skutočnú solidaritu. Zbližovanie národov Európy si vyžaduje odstránenie odvekého súperenia Francúzska a Nemecka… (Francúzska vláda) navrhuje, aby sa celá francúzska a nemecká výroba uhlia a ocele podriadila spoločnému Vysokému úradu, ako organizácii otvorenej pre účasť ďalších krajín Európy. Spoločné využívanie výroby uhlia a ocele by malo okamžite zaistiť spoločné základy pre hospodársky rozvoj ako prvý krok k federalizácii Európy a zmeniť osudy oblastí už dlho zasvätených výrobe prostriedkov na vedenie vojen, ktorých boli najustavičnejšími obeťami.“

Už v deklarácii je teda jasne stanovené, že Európske spoločenstvo uhlia a ocele je len prvým krokom ku federalizovanej Európe a nie akýsi konečný status medzi dvoma bývalými nepriateľmi. Britský profesor Richard J. Aldrich je historikom z Univerzity vo Warwicku, špecializujúcim sa na dejiny špionáže. Jedna z jeho prác nesie názov OSS, CIA a európska jednota: Americký výbor pre zjednotenú Európu, 1948–60 a je dostupná priamo na webových stránkach Univerzity vo Warwicku. Aldrich v nej píše:

„… diskrétna injekcia troch miliónov dolárov medzi rokmi 1949 a 1960, zväčša zo zdrojov americkej vlády, bola fundamentálnou pre úsilie vytvoriť masívnu propagandu pre Schumanov plán, Európske obranné spoločenstvo a Európske zhromaždenie (parlament) so zvrchovanými právomocami.“

Schumanov plán sa pozdával zvlášť špičkám amerických tajných služieb, ktoré v ňom videli možnosť získania vplyvu nad nemeckým ťažkým priemyslom. Podľa Laughlanda bol celý prejav z 9. mája spoločnou operáciou francúzsko-amerických vlád na získanie vplyvu nad nemeckým hospodárstvom a do poslednej chvíle bol udržiavaný v tajnosti. Laughland ďalej uvádza:

„Dotknutým krajinám – štátom Beneluxu a Taliansku – bolo o deklarácii povedané len 8. mája. Francúzi čakali až do nasledujúceho rána, do dňa samotného vyhlásenia (prečítaného o 18:00 hod.), kým informovali úrad nemeckého kancelára o svojich plánoch, ktoré boli pripravené v tajnosti: sám Jean Monnet ich označil za „sprisahanie“. Toľko k „zbližovaniu Európy“: Schumanova deklarácia bola francúzsko-americkou pascou.“

A tí otcovia zakladatelia kresťanskí demokrati? Boli financovaní americkou vládou skrze CIA, nech to znie akokoľvek bizarne a šialene. Profesor Aldrich z Univerzity vo Warwicku:

„Jednou z najzaujímavejších tajných operácií USA v povojnovom období v Európe bolo financovanie Európskeho hnutia. Európske hnutie bolo zastrešujúcou organizáciou, ktorá viedla prestížnu, i keď nesúrodú skupinu organizácií naliehajúcich na rýchle zjednotenie Európy… (na výplatnej páske boli ľudia ako) Winston Churchill, Paul-Henri Spaak, Konrad Adenauer, Leon Blum či Alcide de Gasperi…“

Európska únia je pochybná organizácia s ešte pochybnejším pozadím, ktorá dnes akurát tak zaplavuje „pevnosť Európu“ húfmi cudzokrajných migrantov; a ktovie: možno práve to je ten pravý dôvod, prečo vlastne vznikla…

PDF (formát pre tlač)