10. júna 2026
Exkomunikácia biskupa je pre mnohých zodpovedných a uvedomelých veriacich väčšinou vnímaná ako veľmi traumatická udalosť pre Cirkev, ktorá sa zvyčajne necháva počuť, že sa všetkými prostriedkami snaží zabrániť tomu, aby k tejto exkomunikácii došlo. Nejde však o okrajovú záležitosť. Exkomunikácie biskupov boli v dejinách Cirkvi pomerne časté.
Preto blížiace sa konsekrácie biskupov proti pápežskému mandátu, ktoré bude Kňazské bratstvo svätého Pia X. (FSSPX) konať v júli tohto roku a hrozba exkomunikácie, ktorá z týchto vysviacok vyplýva, vyvolávajú v katolíckej verejnosti rôzne otázky a preberajú sa rôzne, niekedy aj pomerne dramatické scenáre.
Obhajcovia pripravovaných biskupských konsekrácií FSSPX radi tvrdia, že s nijakým iným cirkevným spoločenstvom dnes Svätá stolica nezaobchádza s porovnateľnou prísnosťou ako s FSSPX, a preto považujú Bratstvo za svojím spôsobom výnimočný prípad. Odporcovia týchto konsekrácii biskupov FSSPX s nimi súhlasia a aj pre nich je to výnimočný prípad. Len sa na tento výnimočný prípad pozerajú z iného uhla.
Mnohí dlhoroční členovia FSSPX – nielen kňazi, ale aj veriaci úzko spätí s jeho apoštolátom – na rozdiel od odporcov konsekrácií nových biskupov nevnímajú prípadnú exkomunikáciu ako odstrašujúci trest, ale skôr ako symbol svojej vernosti tradičnej katolíckej viere a ochoty znášať dôsledky za svoje presvedčenie. Tento ich postoj je pre odporcov konsekrácie biskupov FSSPX frustrujúci a nepochopiteľný.
Ale ak sa kánonická sankcia začne v očiach časti adresátov premieňať na znak identity či dokonca istého druhu cti, jej zamýšľaný výchovný a nápravný účinok sa oslabuje a didaktický rozmer, ktorý má privádzať k zmiereniu a obnove cirkevného spoločenstva sa do značnej miery vytráca…
Desiatky exkomunikovaných biskupov za posledných stopäťdesiat rokov
Historickou pravdou ostáva, že v prípade exkomunikácií nejde vôbec o nič neobyčajné a nezvyčajné, v dejinách Cirkvi ide o pomerne častú udalosť. V prvých storočiach Cirkvi boli exkomunikácie biskupov pomerne časté v dôsledku kristologických sporov a sporov o iné body viery. Veľká schizma Východu spôsobila, že väčšina východnej časti Cirkvi sa od nej oddelila až do dnešných dní. Počas celého stredoveku a nasledujúcich storočí sa tiež vyskytovalo množstvo exkomunikácií biskupov z rozličných dôvodov, často čisto jurisdikčných alebo disciplinárnych.
Je pravda, že za posledných stopäťdesiat rokov bolo biskupských exkomunikácií menej než v iných obdobiach, no prípady nechýbali. K prvým v novoveku patrili tie exkomunikácie, ktoré súviseli so schizmou starokatolíkov, teda tých, ktorí odmietli prijať dogmu o pápežskej neomylnosti, definovanú I. vatikánskym koncilom.
Starokatolíci, Poľská národná cirkev a Filipínska nezávislá cirkev
Medzi nimi boli Joseph Hubert Reinkens, prvý starokatolícky biskup Nemecka, Eduard Herzog, prvý starokatolícky biskup Švajčiarska, Hermann Heykamp, starokatolícky biskup Rotterdamu, a Gerardus Gul, starokatolícky arcibiskup Utrechtu, ktorí boli považovaní za schizmatikov a boli exkomunikovaní. Ich nástupcovia (v súčasnosti približne tucet) zostávajú tiež oddelení od Cirkvi, no nedostávajú formálne exkomunikácie, keďže ide o už ustálenú schizmu. Dnes obhajujú manželstvá osôb rovnakého pohlavia, rozvod, svätenie žien a ďalšie podobné podivnosti.
Ďalším súvisiacim prípadom bola Poľská národná cirkev, vytvorená v Spojených štátoch v dôsledku sporov o zaobchádzanie s poľskými katolíckymi prisťahovalcami. Približne dvadsaťtisíc katolíkov sa oddelilo od Cirkvi. Ich vodcovia, kňazi Štefan Kaminski a František Hodur, dosiahli biskupskú vysviacku od starokatolíkov a boli roku 1898 exkomunikovaní pre schizmu. Odvtedy sa Poľská národná cirkev viackrát rozdelila, čím vzniklo niekoľko ďalších schizmatických cirkví (napríklad mariaviti), spojila sa so starokatolíkmi a opäť sa od nich oddelila.
Filipínska nezávislá cirkev alebo Aglipayanská cirkev bola založená Gregoriom Aglipayom v súvislosti s filipínskym hnutím za nezávislosť na konci 19. storočia. Sám Aglipay sa ako prvý filipínsky „najvyšší biskup“ oženil a stal sa slobodomurárom. Aglipayanskí episkopáli ho považujú za svätca. Jeho nástupcovia odvtedy zostávajú v schizme. Náuka aglipayanov sa postupne menila a v určitom období dokonca spochybnila aj dogmu o Najsvätejšej Trojici.
zdroj: youtube.com
Na vysvetlenie: Kaplnka sv. Ladislava v Primaciálnom paláci bol konsekrovaný sakrálny priestor a historicky patrí do rímskokatolíckej tradície. Primaciálny palác ako budova však už nepatrí katolíckej Cirkvi, ale je majetkom hlavného mesta Bratislavy a sídli v ňom magistrát.
Kaplnku magistrát pravidelne poskytuje na bohoslužby aj Starokatolíckej cirkvi na Slovensku, ktorá tam slávi liturgiu každú nedeľu. Z pohľadu tradičného rímskeho katolíka ide o pomerne zaujímavú situáciu. Kaplnka bola postavená ako súčasť sídla ostrihomských arcibiskupov a po stáročia slúžila rímskokatolíckemu kultu. Keďže je dnes vo vlastníctve mesta, o jej využití rozhoduje magistrát.
Brazílska katolícka apoštolská cirkev, Candomblé a Umbanda veľkí kamaráti Pachamamy
Už v 20. storočí založil Mons. Carlos Duarte Costa, progresívny brazílsky katolícky biskup, Brazílsku katolícku apoštolskú cirkev. Bol exkomunikovaný a nikdy sa s Cirkvou nezmieril. Konsekroval 37 biskupov, ktorí boli takisto exkomunikovaní. Hlava ICAB sa dnes považuje za „patriarchu“. Aspoň jeden z apoštolských biskupov konsekrovaných Duartem, Salomão Ferraz, sa počas pontifikátu Jána XXIII. vrátil do spoločenstva s Rímom.
Brazílska katolícka apoštolská cirkev od svojho vzniku v roku 1945 sa usilovala vytvoriť národnú katolícku cirkev nezávislú od Ríma a postupne zaviedla viaceré reformy, ktoré ju výrazne vzdialili od katolíckej náuky a disciplíny. Povolila rozvod a opätovné civilné sobáše, zrušila povinný kňazský celibát, zaviedla bohoslužby v národnom jazyku ešte pred II. vatikánskym koncilom a prijala otvorenejší postoj k ekumenizmu.
Vďaka rozsiahlej sieti biskupských konsekrácií sa z jej apoštolskej línie odvodzujú desiatky nezávislých cirkví po celom svete, pričom mnohé z nich majú len niekoľko desiatok alebo stoviek veriacich a fungujú mimo spoločenstva s katolíckou Cirkvou.
Hoci Brazílska katolícka apoštolská cirkev (ICAB) oficiálne vychádza z kresťanskej tradície a vo svojom učení nehlása náboženstvá Candomblé ani Umbanda, niektoré jej miestne komunity a duchovní boli ovplyvnení brazílskym náboženským synkretizmom. V určitých regiónoch sa objavujú prvky ľudovej religiozity, očistné obrady, používanie bylín či symbolika pripomínajúca afro-brazílske tradície. Nejde však o záväznú náuku celej cirkvi, ale skôr o miestne zvyklosti vyplývajúce z náboženského prostredia Brazílie. Nie je to nič v latinskoamerickom prostredí čudné, je to podobné ako kult Pachamamy.
Z pohľadu katolíckej tradície je miešanie kresťanskej viery s náboženskými praktikami Candomblé, Umbandy alebo iných nekresťanských kultov neprípustné, pretože narúša čistotu katolíckej náuky a môže viesť k náboženskému synkretizmu. Práve voľnejšia organizačná štruktúra ICAB a jej nezávislosť od Ríma umožnili, aby sa v niektorých komunitách objavili rozličné liturgické a teologické experimenty, ktoré sú v katolíckej Cirkvi neakceptovateľné.
zdroj: youtube.com
Pápež František a zrušenie exkomunikácie čínskych komunistických biskupov
Od čias pápeža Pia XII. dochádzalo k exkomunikáciám čínskych biskupov podriadených komunistickej vláde, ktorí odmietali uznať autoritu rímskeho pápeža a podriadili sa štátom kontrolovanej Vlasteneckej katolíckej asociácii.
V mnohých čínskych diecézach tak dlhé desaťročia pôsobili dvaja biskupi – jeden podporovaný komunistickým režimom a druhý patriaci k podzemnej, prenasledovanej cirkvi vernej Rímu.
Počas pontifikátu pápeža Františka uzavrel Vatikán s Pekingom dohodu, ktorej cieľom bolo regularizovať postavenie „vlasteneckých“ biskupov a vytvoriť nový mechanizmus ich menovania na základe dohody medzi Svätou stolicou a čínskou vládou. Obsah tejto dohody zostáva dodnes utajený, čo výrazne sťažuje jej objektívne zhodnotenie.
Mnohí pozorovatelia však upozorňujú, že po jej uzavretí sa tlak na podzemnú cirkev skôr zvýšil a čínsky štát si naďalej zachoval rozhodujúci vplyv pri obsadzovaní biskupských stolcov.
Kritici tejto politiky s istou dávkou irónie poznamenávajú, že podľa jej praktických dôsledkov sa zdá, akoby boli predstavitelia Komunistickej strany Číny považovaní za dostatočne kompetentných spolurozhodovať o výbere katolíckych biskupov. Poukazujú na skutočnosť, že viaceré biskupské menovania iniciované štátnymi orgánmi boli následne Svätou stolicou uznané alebo dodatočne regularizované, hoci do pontifikátu pápeža Františka boli podobné akty dôvodom na automatickú exkomunikáciu. Podľa nich ide o bezprecedentný stav, keď ateistický totalitný režim získal významný vplyv na obsadzovanie jedného z najdôležitejších cirkevných úradov.
Títo kritici zároveň hovoria otvorene aj o dvojakom metri nastavenom pápežom Františkom. Kým biskupské vysviacky organizované čínskym komunistickým režimom neboli v posledných rokoch sprevádzané verejnými kánonickými sankciami porovnateľnými s minulosťou, voči tradicionalistickému Kňazskému bratstvu svätého Pia X. a tradicionalistom pápež František presadzoval prísny kánonický postup.
Ešte bolestnejším aspektom celej situácie je skutočnosť, že takýto prístup môže pôsobiť ako symbolická facka tisícom čínskych katolíkov, kňazov a biskupov podzemnej cirkvi, ktorí desaťročia znášali väzenie, mučenie a prenasledovanie práve preto, že odmietli podriadiť menovanie biskupov komunistickej moci a zostali verní rímskemu pápežovi. V očiach mnohých veriacich tak vzniká otázka, či ich obeta a vernosť neboli napokon zatienené politickým kompromisom, ktorého skutočný obsah zostáva verejnosti naďalej neznámy.
zdroj: youtube.com
Palmariánska kresťanská cirkev, sedevakantisti
V Španielsku vznikla v 70. rokoch minulého storočia Palmariánska kresťanská cirkev Karmelitánov Svätej Tváre. V roku 1975 emeritný vietnamský biskup Pierre Martin Ngô-Dinh-Thuc konsekroval za biskupov Clementa Domíngueza Gómeza, Manuela Alonsa Corrala, Ludovica Enrique Moulinsa, Francisca Colla, Pabla Gerarda Foxa, Camila Estéveho Pugu, Miguela Tomása Donelliho a Francisca Bernarda Sandlera. Všetci boli stúpencami údajných zjavení a vytvorili Palmariánsku katolícku cirkev (celým názvom vyššie), pričom si postupne zvolili viacerých „pápežov“, ktorí sa zaplietli do mnohých škandálov.
Monsignor Thuc sa neskôr stal sedevakantistom a následne vysvätil početných ďalších biskupov tzv. „línie Thuc“, pričom všetci boli exkomunikovaní. Títo biskupi následne dali vzniknúť množstvu sedevakantistických schizmatických skupín, ako sú Kongregácia Márie Nepoškvrnenej Kráľovnej, Kňazská spoločnosť Tridentu alebo Zbožná únia apoštola svätého Pavla, založená Pablom de Rojasom, ktorý zviedol mníšky z Belorada. (Tu mi tak čisto náhodou zišlo na um, či Pablo de Rojas nemohol byť aj priateľom exjezuitu a umeleckého štukatéra, Marka Rupnika…?)
Hoci Palmariánska cirkev vznikla pôvodne okolo údajných mariánskych zjavení v El Palmar de Troya neďaleko Sevilly, veľmi rýchlo sa premenila na uzavretú náboženskú komunitu s vlastnou hierarchiou, liturgiou a právnym poriadkom. Jej zakladateľ Clemente Domínguez Gómez sa po smrti pápeža Pavla VI. vyhlásil za pravého pápeža pod menom Gregor XVII. a tvrdil, že Svätá stolica sa zázračne preniesla z Ríma do El Palmar de Troya. Nasledujúci palmariánski „pápeži“ zaviedli množstvo prísnych pravidiel, izolovali veriacich od okolitého sveta a cirkev sa v priebehu rokov stala predmetom početných mediálnych škandálov, súdnych sporov a odchodov bývalých členov, ktorí poukazovali na jej sektársky charakter.
Takzvaná „línia Thuc“ zohrala významnú úlohu pri šírení moderného sedevakantizmu. Z biskupských konsekrácií uskutočnených Mons. Ngô-Dinh-Thucom vznikli desiatky nezávislých skupín pôsobiacich v Európe, Amerike aj Ázii, ktoré často navzájom neuznávajú svoju jurisdikciu ani vieroučné postoje. Mnohé z nich tvrdia, že po II. vatikánskom koncile alebo po smrti Pia XII. zostal Petrov stolec neobsadený (sede vacante), prípadne že novodobí pápeži stratili svoj úrad pre údajnú herézu. Práve rozdrobenosť, vzájomné spory a opakované vytváranie nových jurisdikcií patria medzi najvýraznejšie znaky prostredia odvodeného od tzv. „línie Thuc“, ktoré sa postupne rozdelilo na množstvo malých a navzájom súperiacich spoločenstiev.
zdroj: youtube.com
Troška šialenstva Moon sekty a Macumba
V 21. storočí sa Mons. Emmanuel Milingo, emeritný arcibiskup Lusaky, spojil so sektou Moon a oženil sa. Následne sa po stretnutí s Jánom Pavlom II. zmieril s Cirkvou, no v roku 2006 konsekroval štyroch biskupov a bol exkomunikovaný latae sententiae spolu so štyrmi konsekrovanými. V roku 2010 prijal titul patriarchu novej Ekumenickej katolíckej apoštolskej cirkvi pokoja. Odvtedy konsekroval ďalších biskupov, ktorí boli tiež exkomunikovaní.
V roku 2002 sa pochybný argentínsky biskup z línie Brazílskej katolíckej apoštolskej cirkvi Romulo Braschi rozhodol vysvätiť sedem „katolíckych“ žien. Tieto vysviacky boli neplatné a v tomto období boli pochopiteľne všetci účastníci exkomunikovaní. Keďže Braschi už bol členom schizmy, jeho exkomunikácia bola jednoducho potvrdená.
Marcel Lefebvre a FSSPX
Samozrejme, v 80. rokoch minulého storočia došlo aj k exkomunikácii latae sententiae Mons. Marcela Lefebvra, jeho spolukonsekrátora Mons. Antônia de Castra Mayera a konsekrovaných biskupov Bernarda Tissiera de Mallerais, Richarda Williamsona, Alfonsa de Galarretu a Bernarda Fellaya. Monsignor Lefebvre a Monsignor Tissier de Mallerais zomreli bez zmierenia sa s Cirkvou.
Nástupca Mons. de Castra Mayera, Mons. Licinio Rangel, bol neskôr konsekrovaný za biskupa dvoma biskupmi z FSSPX, a preto bol tiež exkomunikovaný. Následne sa zmieril s Rímom a Ján Pavol II. mu zveril Osobnú apoštolskú administratúru svätého Jána Máriu Vianneya, ktorú v súčasnosti vedie Mons. Rifan.
Za pontifikátu Benedikta XVI. bola ako prostriedok na podporu zmierenia zrušená aj exkomunikácia Mons. Williamsona (a jeho spoločníkov), no Mons. Williamson bol neskôr z FSSPX pre svoj radikalizmus vylúčený a založil hnutie „Odpor“ (Resistencia). Pred svojou smrťou vysvätil ďalších šiestich biskupov a opäť upadol do exkomunikácie spolu s konsekrovanými biskupmi.
Napokon bol v roku 2025 exkomunikovaný Mons. Telesphore George Mpundu, emeritný arcibiskup Lusaky (Zambia), za vysvätenie Anthonyho Warda, zakladateľa Služobníkov Svätej rodiny, tradicionalistickej skupiny, bez pápežského mandátu.
Možno spomenúť aj nedávny prípad Mons. Carla Mariu Vigana, emeritného arcibiskupa a bývalého nuncia, ktorý sa počas pontifikátu pápeža Františka stával čoraz radikálnejším a napokon bol v roku 2024 exkomunikovaný latae sententiae za svoje verejné popieranie legitimity pápeža Františka, prerušenie spoločenstva s ním a odmietanie II. vatikánskeho koncilu.
Júl 2026 sa blíži a čo na to FSSPX
Vyzerá to tak, že k spomenutým exkomunikovaným biskupom za posledných stopäťdesiat rokov sa na budúci mesiac v júli pridá ďalších šesť biskupov. Ak totiž bratstvo zotrvá vo svojom rozhodnutí konsekrovať biskupov proti vôli pápeža, budú (opäť) exkomunikovaní Mons. Bernard Fellay a Mons. Alfonso de Galarreta, ako aj štyria novokonsekrovaní: Pascal Schreiber, Michael Goldade, Michel Poinsinet de Sivry a Marc Hanappier.
Predstavitelia Kňazského bratstva svätého Pia X. (FSSPX) opakovane tvrdia, že ich postoj nevychádza zo vzdoru voči pápežovi, ale z presvedčenia, že sa nachádzajú v období mimoriadnej krízy Cirkvi. Odvolávajú sa na argumentáciu svojho zakladateľa, arcibiskupa Marcela Lefebvra, podľa ktorého zachovanie tradičného katolíckeho kňazstva a tradičnej liturgie predstavuje vyššie dobro, ktoré môže v krajnej núdzi odôvodniť aj konanie bez výslovného pápežského mandátu. Takýto stav označujú ako „stav nevyhnutnosti“ (status necessitatis).
Biskupi FSSPX zároveň zdôrazňujú, že uznávajú pápeža ako legitímnu hlavu katolíckej Cirkvi a počas svätej omše sa za neho modlia. Tvrdia, že sa neusilujú vytvoriť paralelnú cirkev ani novú jurisdikciu, ale zachovať katolícku Tradíciu, ktorú podľa ich názoru po II. vatikánskom koncile oslabili liturgické a teologické reformy. Svoje postavenie preto označujú skôr za „neregulárne“ než schizmatické.
Podľa predstaviteľov bratstva by neprítomnosť nových biskupov znamenala vážne ohrozenie ich budúcej existencie. Biskupi zabezpečujú vysviacky nových kňazov a sviatosť birmovania vo viac než sedemdesiatich krajinách sveta. FSSPX preto argumentuje, že zabezpečenie apoštolskej postupnosti je otázkou prežitia ich apoštolátu a nie prejavom neposlušnosti voči Rímu.
zdroj: youtube.com
Bratstvo tiež poukazuje na skutočnosť, že v dejinách Cirkvi existovali obdobia, keď boli biskupské konsekrácie vykonané bez predchádzajúceho pápežského súhlasu a neskôr boli dodatočne uznané. Ako príklad uvádzajú zmierenie Camposkej apoštolskej administratúry v Brazílii či zrušenie exkomunikácií štyroch biskupov z FSSPX pápežom Benediktom XVI. v roku 2009. Z toho vyvodzujú, že kánonické sankcie nemusia predstavovať definitívne odsúdenie, ale môžu byť neskôr prehodnotené.
Ako už bolo povedané, predstavitelia FSSPX sú presvedčení, že ich konflikt s Rímom nie je sporom o autoritu pápeža, ale o interpretáciu II. vatikánskeho koncilu, náboženskej slobody, ekumenizmu a liturgickej reformy. Zdôrazňujú, že sa považujú za verných katolíkov zachovávajúcich stáročnú Tradíciu Cirkvi a veria, že budúce generácie alebo budúci pápeži ich konanie posúdia priaznivejšie, podobne ako boli v dejinách spätne prehodnotené viaceré cirkevné konflikty.
Pohľad katolíckej tradície
Z pohľadu katolíckej tradície je exkomunikácia predovšetkým liečivým trestom (poena medicinalis), ktorého cieľom nie je pomsta ani definitívne odsúdenie človeka, ale priviesť k pokániu a obnoveniu plného cirkevného spoločenstva. Cirkev po stáročia používala tento inštitút voči panovníkom, teológom, biskupom i jednoduchým veriacim vždy v situáciách, keď považovala ochranu viery a cirkevnej disciplíny za nevyhnutnú. Samotná exkomunikácia preto ešte neznamená, že dotyčný prestáva byť pokrsteným katolíkom alebo že je navždy vylúčený z možnosti zmierenia.
Dejiny zároveň ukazujú, že viaceré exkomunikácie boli neskôr odvolané alebo nasledovalo zmierenie s Rímom. Stačí spomenúť návrat časti starovercov, zmierenie viacerých orientálnych cirkví, zrušenie exkomunikácií patriarchov z roku 1054 pápežom Pavlom VI. a patriarchom Atenagorom alebo zrušenie exkomunikácie štyroch biskupov FSSPX pápežom Benediktom XVI. v roku 2009. Katolícka tradícia preto učí, že aj po najťažšom konflikte zostáva otvorená cesta k návratu, pokiaľ existuje vôľa obnoviť jednotu.
Zároveň však tradičná katolícka náuka zdôrazňuje, že biskupská vysviacka bez pápežského mandátu predstavuje objektívne veľmi vážny čin, pretože zasahuje do samotnej jednoty Cirkvi. Úcta k rímskemu biskupovi a zachovanie viditeľnej jednoty patrili od prvých storočí medzi základné princípy katolíckej ekleziológie. Aj mnohí tradicionalistickí autori preto pripúšťajú, že ide o mimoriadne bolestivú situáciu, ktorú nemožno považovať za normálny spôsob riešenia sporov.
Treba si však uvedomiť aj širší historický kontext. V dejinách boli exkomunikovaní aj mnohí muži, ktorí založili rôzne kresťanské spoločenstvá ako napr. Martin Luther, Thomas Cranmer, Ulrich Zwingli, Ján Kalvín, Michael Cerularios, Henrich VIII. Tudor, viacerí anglikánski arcibiskupi z Canterbury, starokatolícki biskupi po I. vatikánskom koncile, či predstavitelia rozličných pravoslávnych cirkví po veľkej schizme, ale aj ich nasledovníci a prívrženci ich učenia.
S predstaviteľmi týchto spoločenstiev však dnes katolícka Cirkev vedie korektný, synodálny, ekumenický a často veľmi priateľský dialóg. Súčasný Vatikán pravidelne rokuje s pravoslávnymi patriarchami, anglikánmi, luteránmi, metodistami, reformovanými kresťanmi i starokatolíkmi napriek tomu, že historicky išlo o spoločenstvá vzniknuté zo schizmy alebo herézy.
zdroj: youtube.com
Práve preto viacerí pozorovatelia upozorňujú, že samotnú exkomunikáciu netreba chápať ako absolútny koniec všetkých vzťahov. Bude určite zaujímavé sledovať, ako sa bude vyvíjať dialóg s FSSPX, Bratstvo naďalej uznáva primát pápeža, slávi tradičnú rímsku liturgiu a vyznáva katolícke dogmy.
Otrlejší komentátori preto poznamenávajú, že prípadné nové exkomunikácie síce môžu budiť dojem významného kánonického rozmeru, no v praktickej rovine sotva zabránia tomu, aby medzi Rímom a FSSPX pokračovali rokovania a vzájomná komunikácia.
História Cirkvi totiž opakovane ukázala, že aj po veľmi vážnych konfliktoch prichádza časom k obnoveniu dialógu a minimálne však príde zo strany Svätej stolice k budovaniu zodpovednejšej komunikácie, pretože ako hovoril svojho času pápež František: „Sme povolaní byť tvorcami pokoja, zjednocovať a nie rozdeľovať, otvárať cesty dialógu a nestavať nové múry…“
PODPORTE PORTÁL CHRISTIANITAS
Váš príspevok je životne dôležitý pre udržanie a ďalší rozvoj portálu.
Prosíme Vás, podporte nás sumou:
Bráňme spolu vieru, rodinu a vlasť!
