Farár odchádza do dôchodku, nahradiť ho majú dve ženy – laičky –

23. júla 2026  

Cirkev
  Cirkevná kríza, Synodalita

Niekedy si človek nevdojak kladie otázku, prečo sa Cirkvi v Nemecku darí tak zle. Ale to len dovtedy, kým nezistí, že prakticky všetky správy na túto tému ukazujú, že zodpovední predstavitelia stále viac zrýchľujú na ceste, ktorá vedie k zániku nemeckého katolicizmu.

Tento týždeň nemecká diecéza Hildesheim oznámila ďalší krok vo svojej pastoračnej reorganizácii a po prvý raz budú dekanát (zoskupenie farností) Brémy-Sever, po odchode farára do dôchodku, spoločne viesť dve ženy. Zoskupenie troch farností bude totiž zverené dvom laičkám, ktoré si rozdelia pastoračné a administratívne úlohy a novovymenovaný kňaz pre Brémy-Sever bude pôsobiť iba ako tzv. „moderujúci kňaz“ s úlohou zabezpečovať slávenie sviatostí.

Táto skupina farností, ktorá vznikla v dôsledku nedostatku kňazov, pozostáva z troch katolíckych farností: Svätej rodiny (v Bremen-Grohne), Svätej rodiny (v Osterholz-Scharmbecku) a farnosti Panny Márie a svätého Ansgara (v Bremen-Blumenthale). Doteraz dekanát viedol otec Holger Baumgard, no jeho odchod do dôchodku prinútil diecézu prijať nové opatrenia.

Od 1. septembra bude vedenie dekanátu v rukách dvoch laičiek – teologička Ute Zeilmannová prevezme zodpovednosť za pastoráciu, zatiaľ čo Agnes Dobrzynská bude zodpovedná za administratívne riadenie. Obe už, údajne, majú skúsenosti s prácou v dekanáte. Indický kňaz páter Pradyut Bahla, ktorý v Nemecku študuje doktorát, bude s dekanátom spojený iba ako tzv. „moderujúci kňaz“ s úlohami súvisiacimi so sviatosťami a duchovným sprevádzaním. Pomáhať by mu mali bývalý farár na dôchodku, ako aj ďalší kňazi v rovnakej situácii.

Biskupstvo vysvetľuje, že nový model sa chce inšpirovať synodalitou tým, že podporí kolegiálne vedenie a spoločné prijímanie rozhodnutí. Zeilmannová a Dobrzynská uvádzajú, že majú v úmysle prekonať model individuálneho rozhodovania a podporovať štýl riadenia založený na spoločnom rozlišovaní a spoluzodpovednosti jednotlivých pastoračných rád. Toto rozhodnutie zapadá do hlbokej premeny, ktorou prechádzajú mnohé nemecké diecézy. Tie sú poznačené úpadkom vo všetkých oblastiach – nedostatkom kňazov, poklesom počtu veriacich a reorganizáciou farských štruktúr.

V tomto kontexte viaceré diecézy rozširujú zodpovednosť laikov za bežné riadenie farností, zatiaľ čo úloha kňazov sa čoraz viac sústreďuje výlučne na sviatostné funkcie. Tým sa postupne stiera vlastná podstata kňazskej služby a tradičný model vedenia farností sa nahrádza štruktúrami prevažne administratívneho charakteru. Zdá sa, že skutočnosť, že to môže ešte viac prehĺbiť problém kňazských povolaní a krízu kňazskej identity, nebola pri tomto rozhodnutí vôbec zohľadnená.

Pohľad katolíckej tradície

Katolícka tradícia vždy učila, že vedenie farnosti nie je len administratívnou funkciou, ale predovšetkým duchovným otcovstvom, ktoré Kristus zveril vysväteným pastierom. Kódex kánonického práva (kán. 519) jasne hovorí, že vlastným pastierom farnosti je farár, ktorý vykonáva úlohu učiť, posväcovať a spravovať zverené spoločenstvo v spolupráci s ostatnými veriacimi. Laici majú v živote Cirkvi nenahraditeľné miesto a môžu vykonávať množstvo dôležitých služieb, avšak ich poslanie nie je totožné so sviatostným kňazstvom. Rozlišovanie medzi všeobecným kňazstvom veriacich a služobným kňazstvom, ktoré vyplýva zo sviatosti posvätného stavu, patrí k trvalému učeniu Cirkvi.

Nedostatok kňazských povolaní je vážny problém, no jeho riešením nemôže byť postupné oslabovanie úlohy kňaza a jeho redukcia na „vysluhovateľa sviatostí“. Kňaz je povolaný byť duchovným otcom, kazateľom Božieho slova, pastierom a viditeľným znakom Krista – Dobrého pastiera. Ak sa jeho služba obmedzí iba na liturgické úkony, prirodzene sa oslabuje aj chápanie samotného kňazského povolania. Dejiny Cirkvi ukazujú, že obdobia duchovnej obnovy neprichádzali cez administratívne reformy, ale prostredníctvom svätých kňazov, horlivej modlitby, vernosti katolíckej náuke a podpory nových povolaní.

Nemecká situácia zároveň vyvoláva otázku, či sa príčina krízy nehľadá skôr v organizačných zmenách než v duchovnej obnove. Diecézy, ktoré už desaťročia experimentujú s novými modelmi riadenia, zároveň naďalej zaznamenávajú dramatický pokles počtu veriacich, seminaristov aj účasti na bohoslužbách. Katolícka tradícia preto pripomína jednoduchú, ale overenú zásadu: Cirkev sa obnovuje predovšetkým obrátením, svätosťou, vernosťou Kristovi a modlitbou za nové kňazské povolania, nie tým, že sa sviatostné kňazstvo postupne odsúva na okraj života farnosti.

S trochou irónie by bolo možné dodať, že ak sa raz obe nové vedúce dekanátu rozhodnú uzavrieť medzi sebou manželstvo a adoptovať si dieťa, bude zaujímavé sledovať, ako sa s týmto prípadom vyrovná nemecká cirkevná prax. Ak totiž súčasný trend neustáleho experimentovania bude pokračovať rovnakým tempom, človek by sa už azda ani nečudoval, ak by sa raz diskutovalo aj o tom, či takéto dieťa nemá byť pokrstené priamo pod vedením svojich „farárok“…

Dejiny opakovane ukazujú, že tam, kde sa Cirkev príliš prispôsobuje duchu doby, neprichádza obroda, ale len ďalšie otázky a nové rozpory.

Branislav Krasnovský

Zdroj: infocatolica.com, titulný ilustračný obrázok, zdroj – snímka obrazovky, youtube.com

PDF (formát pre tlač)