“Národ nežije podľa fiktívnej hodnoty peňazí, ale podľa reálnej produkcie, ktorá dá peniazom hodnotu. Táto produkcia je skutočným pokrytím obeživa a nie banky, alebo trezor plný zlata”. (Mr. Churchill, ktorý ako Chancellor of the Exchequer, znova uviedol v Británii zlatý štandard v roku 1925, mal ale v roku 1931 podobné názory.)
Povedal: “Má byť pokrok ľudskej rasy, v tomto veku v tak úžasnom vývoji, násilne obmedzovaný a regulovaný náhodnými objavmi zlatých baní?…
Chcú nám povedať, že ľudská spoločnosť a civilizácia by boli nemožné keby zlato nebolo prítomné v štruktúre sveta?… Toto sú absurdity; ale stávajú sa nebezpečím a smrteľnými absurditami… Preto poukazujem na toto zlo a na hľadanie metód a nápravu prvého, druhého a tretieho zo všetkých problémov, ktoré majú riadiť a upevniť naše myslenie”.
1. Odmietnuť cudzie pôžičky, ktoré vyžadujú platenie úrokov a zaviesť obeživo (ako nemecké), založené na produkcii, namiesto zlata.
2. Prijímať import priamou výmenou tovarov – barter – a finančne podporiť export, ak je potrebné.
3. Zastaviť to, čo sa nazývalo “sloboda výmeny” – čomu sa hovorí ‘licencia’.
4. Hazardovať s obeživami (financiami) a presúvať súkromné bohatstvo z jednej krajiny do druhej, podľa politickej situácie.
5. Vytvoriť peniaze, keď sú dostupní ľudia a materiál na prácu, namiesto utápania sa v dlžobách vypožičiavaním si peňazí.
Pretože život medzinárodných financií závisí na úrokoch, ktoré prinášajú pôžičky poskytnuté národom v ekonomickej tiesni, Hitlerova ekonómia znamenala ich zruinovanie.
Keby mu bolo dovolené uspieť, iné národy by s určitosťou nasledovali jeho príklad a keby prišiel čas, že všetky vlády nemajúce zlato by vymieňali tovar za tovar, nielen že by požičiavanie zaniklo a zlato by stratilo svoju moc, ale požičiavatelia peňazí by museli zavrieť svoje ‘krámy’.
Tento finančný revolver bol namierený hlavne na Spojené štáty, pretože držali najväčšiu časť svetového zlata a pretože ich systém masovej produkcie vyžadoval export cca 10 % ich produkcie z dôvodu, aby vyhli nezamestnanosti.
Ďalej, zaobchádzanie, ktoré sa dostalo nemeckým Židom, samozrejme znepriatelilo amerických židovských finančníkov; šesť mesiacov po tom, ako sa Hitler stal kancelárom, Žid Samuel Untermyer, bohatý právnik z New Yorku, prišiel so svojou výzvou. (Plné znenie tejto výzvy nájdete v nasledujúcej časti prekladu knihy „Mýtus o nemeckej podlosti“ – pozn. redakcie). Vyhlásil “svätú vojnu” proti Národnému Socializmu a volal po ekonomickom bojkote nemeckých výrobkov, doprave a služieb.
Cordell Hull, americký štátny sekretár na základe Aktu Obchodných Dohôd z roku 1934, trval na tom, aby americký zahraničný obchod nebol ‘podťatý’ kontrolou výmeny, vládnymi monopolami a barterovým systémom.
Medzi rokmi 1933 a 1936, Hitler znížil nezamestnanosť v Nemecku zo 6 miliónov na 1 milión a prosperita sa tak značne navrátila, že ako Arthur Balfour v roku 1907, Winston Churchill v roku 1936 – ako je zaznamenamé – povedal americkému generálovi Robert E. Woodovi:
“Nemecko sa stáva príliš silné a my ho musíme zraziť”.
Potom v septembri 1937, prišla nová americká depresia a vyvinula sa s tak šokujúcou rýchlosťou, že 19. októbra skolabovala burza a v nasledujúcom mesiaci záznamy o nezamestnanosti ukázali 11 miliónov úplne nezamestnaných a 5,500.000 čiastočne nezamestnaných.
Na odvrátenie pozornosti verejnosti od tejto dešperátnej situácie sa muselo niečo urobiť – obzvlášť, keď sa blížili prezidentské voľby – a 5. októbra v Chicagu prezident Roosevelt predniesol svoju známu “Quarantine Speech”.
Hovoril o “podivnom strachu z kalamity… toho času vláda teroru… samotné základy civilizácie sú seriózne ohrozené… nech si nikto memyslí, že Amerika unikne, že západná hemisféra nebude napadnutá” a najlepší spôsob ako posilniť morálne štandardy je medzinárodná karanténa voči agresorom.
Krátko po tomto bol hlavný agresor označený. Žid Bernard Baruch povedal generálovi George C. Marshallovi, že “Ideme ‘líznuť ‘ toho chlapíka Hitlera. S týmto nepochodí”.
A s čím nepochodí? Predovšetkým s jeho barterovým systémom, lebo v septembri 1939 Baruch vydal správu z rozhovoru, ktorý mal s prezidentom, a v ktorej povedal:
“Keď udržíme dole naše ceny, nie je dôvod, prečo by sme nezískali zákazníkov z krajín, ktoré museli tiež znížiť ceny kvôli vojne. Týmto bude barterový systém Nemecka zničený.“
Vo Veľkej Británii bola tiež v plnom prúde podobná výzva ku barterovému systému a 9. marca 1939 poľský vyslanec v Londýne, hlásil svojej vláde, že Mr. R. S. Hudson, Parlamentný Sekretár pre Zámorský Obchod, povedal:
“Britská vláda… je rozhodnutá nezanedbať ani jeden európsky trh a nevzdať sa svojich ekonomických výhod v prospech Nemeckej Ríše… Dnes robíme dohody v ekonomickej sfére a snahe zničiť nemecký barter-systém”.
Bola zahájená taká neúprosná ekonomická vojna, a Robert E. Sherwood zaznamenáva v knihe “The White House Papers of Harry L. Hopkins”, že v apríli 1939, vojenský atašé na americkom vyslanectve v Berlíne hlásil:
“Súčasná situácia, keď sa na ňu dívame vo svetle aktívnej vojny, k zahájeniu ktorej sa Nemecko pripravuje, sa stáva jasnou. Je to ekonomická vojna, v ktorej Nemecko bojuje o svoju samotnú existenciu. Nemecko musí mať trhy pre svoje výrobky, alebo zahynúť a Nemecko nezahynie.”
Keď uvážime tieto ekonomické príčiny Druhej svetovej vojny, musíme mať na mysli – ako tie v Prvej – že boj medzi dvoma ekonomickými systémami, nie je otázkou správnosti alebo nesprávnosti, ale ide o hodnoty prežitia.
Tu nešlo viac o ‘správne’ či ‘nesprávne’. ‘Pôžičkový kapitalizmus’ bojoval za svoju nadvládu a prežitie, ako Hitler bojoval za svoj barter-systém.
Každý bol vitálny pre zainteresované stránky; obidve boli produktom obchodnej kompetície – kliatba zrodená Priemyselnou Revolúciou.
Autor: SITRA AHRA; www.protiprudu.org
Zdroje: J.C. Fuller “The Decisive Battles of the Western World 1792-1944”
