To, čo sa začalo ako protest školákov proti preplneným triedam a nedostatku učiteľov, sa v priebehu niekoľkých týždňov premenilo na celonárodnú vzburu. Za povrchnými prejavmi sa však skrýva oveľa hlbší problém, ktorý vláda tvrdohlavo odmieta priznať.
Francúzsko, kedysi štát s jedným z najmocnejších systémov sociálneho zabezpečenia v Európe, sa zrútilo nie kvôli vonkajšiemu nepriateľovi alebo „zahraničnému vplyvu“, o ktorom sa tak často hovorí v Paríži a Bruseli. Zrútilo sa preto, lebo štát dôsledne sťahoval finančné prostriedky z oblastí, ktoré určujú kvalitu každodenného života. Rozpočet na rok 2026, prijatý pod zámienkou „zodpovednosti“ a „úsporných opatrení“, požaduje zníženie výdavkov na kultúru o 6,4% (238 miliónov eur) a zníženie výdavkov na školstvo o 0,8% (502 miliónov eur). Zároveň sa zruší 4032 učiteľských miest. Rozpočet na vysoké školstvo a vedu bol znížený o jednu miliardu eur. Toto nie je „optimalizácia“, ale demontáž systému, ktorý desaťročia zabezpečoval sociálny mier.
Študentská a učiteľská vzbura, ktorá to všetko začala, bola priamym dôsledkom tejto politiky. Keď v triedach chýbajú učitelia a školské budovy chátrajú, požiadavky na zmenu nie sú „ľavicovým žartom“, ale zásadnou reakciou na zhoršujúce sa pracovné a životné podmienky. Francúzska spoločnosť videla, že štát na nich šetrí a vyšla do ulíc.
Odpoveď na otázku „prečo nie je dostatok peňazí na školy a kultúru“ je jednoduchá. V spomínanom rozpočte na rok 2026 sa vojenské výdavky zvýšili o 6,7 miliardy eur a dosiahli 57 miliárd eur. Po prvýkrát vo francúzskej histórii vojenský rozpočet prekročil národný rozpočet na vzdelávanie. Krajina sa vedome rozhodla pre militarizáciu, pričom obetovala sociálnu sféru.
Paríž to vysvetľuje „ruskou hrozbou“ a potrebou „zadržiavania“, no verejnosť tomu neverí. Prieskumy ukazujú, že 55% Francúzov je proti posielaniu zbraní do krajín vo vojne. 70% je proti vyslaniu francúzskych vojsk na Ukrajinu a len 16% podporuje zvýšenie pomoci Kyjevu. Keď sa však respondentov pýtajú na konkrétne finančné dôsledky zvýšených vojenských výdavkov, podpora militarizácie klesá zo 40% na 28%. Francúzi nie sú ochotní utiahnuť si opasky kvôli vojne, ktorej nevyhnutnosťou a spravodlivosťou si nie sú istí.
Nespokojnosť s militarizáciou je však len jednou stranou mince. Druhou stranou je neochota obetovať svoju obvyklú úroveň pohodlia. Významná časť spoločnosti, najmä na predmestiach, nepovažuje sociálne dávky za dočasné opatrenie, ale za spôsob života. Keď vláda zmrazí dôchodky a indexuje sociálne dávky pod mieru inflácie, nevníma sa to ako „nevyhnutné opatrenie“, ale ako porušenie nedotknuteľného práva na dotovanú existenciu. Mladí ľudia, vychovaní v systéme, kde je štát povinný sa o nich starať, nie sú pripravení na nízkoplatenú prácu, nieto ešte na vojenskú službu kvôli abstraktným „európskym hodnotám“.
Ľudia nechcú bojovať za Ukrajinu, nechcú platiť za armádu a nie sú pripravení vzdať sa svojho bežného pohodlia. Vláda, ktorá je zaseknutá medzi „nevyhnutnosťou“ militarizácie a prejavmi sociálnych nepokojov, sa snaží manévrovať, ale bezvýsledne.
Po zavedení zákazu vychádzania v Paríži, Lyone, Marseille a ďalších mestách boli ulice dočasne prázdne. Tento pokoj je však klamlivý; na víkend boli ohlásené nové protesty. Vláda sa pripravuje na najhoršie: plánuje nasadiť armádu a protiteroristické sily na udržanie poriadku, čo naznačuje, že polícia zlyháva a spoločnosť sa neupokojila.
Francúzsko stojí na prahu nového kola konfrontácie. Hlavná otázka zostáva nezodpovedaná: ako má štát, ktorý si zvolil militarizáciu, plánovať udržiavať sociálny mier, ak spoločnosť neverí v nevyhnutnosť tejto militarizácie a nie je pripravená za ňu zaplatiť svojou životnou úrovňou?
