František Mikloško hádže v Denníku N teologické perly: „Katolícka Cirkev učila, že mimo nej niet spásy. To je prekonané“ –

24. júna 2026  

Cirkev Politika

Nestor katolíckeho laického liberalizmu a progresivizmu na Slovensku, František Mikloško poskytol ďalší rozhovor, svojmu zrejme obľúbenému (podľa počtu rozhovorov) Denníku N. Tentokrát skutočne „zatiahol až na hlbinu“ a prezradil čitateľom všetky svoje heterodoxné názory, ktoré sú v rozpore s nemenným učením katolíckej Cirkvi. Paradoxne, všetky zároveň obhajoval ako pravoverné, vzhľadom na to, že učenie je údajne „prekonané“.

https://dennikn.sk/5408968/frantisek-miklosko-nechcem-hovorit-druhym-ako-maju-zit/

Hneď skraja na otázku, či by zostal moslimom, ak by sa narodil v Istanbule, alebo by konvertoval na katolicizmus, odhliadnuc od hlúposti tejto otázky, Mikloško odpovedá zaujímavým zistením, že katolícka Cirkev nie je jedinou zaručenou cestou k spáse, ako to tvrdí napríklad aj dogmatické vyhlásenie Florentského koncilu, ale že tých ciest je viac:

„Iste by som bol moslimom, keby som sa narodil a bol vychovaný ako moslim. Nemyslím si, že katolícka Cirkev je jediná, ktorej členovia budú spasení. Keď si pozrieme slová o konci sveta a poslednom súde, nie je tam ani jedna otázka, či ste katolík, evanjelik alebo žid. Sú tam otázky, ako ste sa správali k druhým ľuďom, ako ste v živote napĺňali nejaké poslanie lásky. Neodvážim sa hovoriť za tých, ktorí konvertovali na katolícku vieru, ale ja by som bol moslim, keby som sa tak narodil.“

Nižšie v rozhovore:

„Samozrejme, verím, že aj neveriaci budú spasení. Kto posúdi, či sa človek stal veriacim alebo nie, ako bol vychovaný, aké mal vzory, čo ho pohoršilo a podobne?“

A totálna perla ešte nižšie:

„Dlhé roky Cirkev učila, že mimo Cirkvi – a myslela sa tým katolícka – nie je spásy. No myslím si, že to je už prekonané, a proste buďte spokojný.“

– Dokumenty Florentského koncilu (1438 – 1445) uvádzajú:

„Svätá rímska Cirkev, založená slovom Nášho Pána a Vykupiteľa pevne verí, vyznáva a ohlasuje, že nikto mimo katolíckej Cirkvi, ani pohania, ani židia alebo neveriaci alebo heretici a schizmatici nebudú mať účasť na večnom živote, ale vrhajú sa skôr do večného ohňa, ktorý je pripravený diablovi a jeho anjelom, ak sa pred smrťou k nej nepripoja.“

(Neuner – Ross: Viera katolíckej Cirkvi v dokumentoch jej Magistéria, Dobrá kniha, Trnava 1995)

– Je zaujímavé, že ešte v roku 1995 to platilo a teraz to už podľa Mikloška neplatí. Navyše: základná dogma Cirkvi je podľa Mikloška už prekonaná. Kam sa nám podela hermeneutika kontinuity?

Zároveň Mikloško označil za veriaceho aj Václava Havla, napriek tomu, že ten sa v živote opakovane vyjadril, že nie je nielen veriacim kresťanom ale ani veriacim v akékoľvek náboženstvo, skrátka, že je agnostikom. Mikloško však prichádza s takou interpretáciou faktov, z ktorej mu krkolomne vychádza, že vlastne všetci agnostici sú zároveň „veriaci“, čo stavia požiadavku Ježiša Krista, aby ľudia v Neho uverili, pokiaľ chcú byť spasení na hlavu. Základná otázka, ktorá napadne každému kresťanovi s elementárnou dávkou logického myslenia: načo potom prišiel Kristus na svet, ak môže byť spasený každý aj mimo Cirkev a keď veriacim je aj ten, ktorý dáva ostentatívne najavo, že je neveriaci, ho zrejme vôbec nezaujíma:

„Iste. Poznám príbeh Václava Havla, ktorý asi nebol veriaci, ale aj verejne hovoril o akomsi horizonte, ktorý nás presahuje. Václav Malý mi rozprával, ako Havla navštívil, keď mu lekári povedali, že zrejme sa už končí jeho život. Havel už len tak ticho ležal, ale vnímal, a Václav Malý sa pri ňom nahlas modlil Otčenáš. Myslím si, že títo ľudia sú vlastne veriaci. Ťažko sa hovorí, čo sa stalo, že nakoniec nedôjde k tomu momentu.“

No a keďže sme vlastne všetci veriaci, tak zrejme nie je nutná ani nejaká špeciálna a nemenná katolícka morálka. Mikloško teda opúšťa nemennosť aj v tomto priestore a vrhá sa radostne do vĺn pokroku a LGBT. Kde sú tie časy, keď odmietal homosexuálne registrované partnerstva…

https://www.sme.sk/domov/c/registrovane-partnerstva-su-tabu

Tak ako boli v roku 2004 nezmyslom registrované partnerstvá, tak sú podľa salámovej metódy teraz nezmyslom už len adopcie detí homosexuálnym párom. A zajtra?

„Nemal by som problém zahlasovať za to, aby dvaja ľudia rovnakého pohlavia, ktorí chcú spolu žiť, mohli nahliadať do svojich zdravotných záznamov, mohli po sebe dediť a podobne. Nechcem hovoriť druhým ľuďom, ako majú žiť. Za adopcie detí by som však nehlasoval, to hovorím otvorene.“

Moderátor sa chytá a pýta sa otvorene, či by Mikloško zahlasoval za registrované partnerstvá. Odpoveď znie áno, len to treba správne uchopiť a interpretovať:

„Viem si to predstaviť v podobe, ktorú som opísal. Problém je trošku v tom, že keď to zadefinujete ako registrované partnerstvo, tak povedzme európska legislatíva to už berie ako uznanie manželstva. Ide tam o ten pojem, ktorý sa už v rámci Európskej únie nedá vykladať inak, že my pod registrovaným partnerstvom chápeme toto.“

Skrátka všetko je už inak, aktívni homosexuáli, „zosobášení“ homosexuáli, tí zrejme nežijú v do Neba volajúcom hriechu, ako Cirkev vždy učila. Veď aj Cirkev sa vyvíja, to je zrejme tá evolúcia a napredovanie do bodu Omega:

„Aj pre mňa je v tomto smere prelomový pápež František. Celé jeho pôsobenie bolo o tom, že chce sprevádzať ľudí, že ich nechce ani súdiť, ani duchovne či ideologicky znásilňovať, ale sprevádzať.

To je zmena paradigmy, ktorá sa stane súčasťou pôsobenia Cirkvi – sprevádzajme ľudí. Nezoberme hneď palicu a nedajme im po hlave, že vy ste hriešnik a vypadnite, pokiaľ toto neprestane, ale sprevádzajme ich. Snažme sa vžiť do ich situácie a posledný okamih, ako hovorí pápež František, nechajme na Pána Boha. Nie je v našich silách, aby sa niekto odrazu zmenil alebo niečo pochopil.

Čiže si myslím, že sú to obrovské problémy pre ľudí, ktorí prežívajú tieto veci. Ale nechcime ich dnes už hneď spasiť alebo zachrániť, a vôbec ich nesúďme. Nevieme súdiť, nepoznáme ich zázemie, nepoznáme ich život.“

– Čiže si to sumarizujme: do pápeža Františka Cirkev podľa všetkého asi „duchovne a ideologicky znásilňovala“. Navyše nám tu významný predstaviteľ katolíckeho progresivizmu tvrdí, že sa zmenila paradigma, a to napriek tomu, že všetci obhajcovia II. vatikánskeho koncilu tvrdia, že naopak – bola zachovaná kontinuita a máme uplatniť pri výklade hermeneutiku kontinuity. No a na záver: kresťan údajne nemá chcieť spasiť a zachrániť. Ako vidno Cirkev sa v predstavách Františka Mikloška musela skutočne veľmi zmeniť…

Navyše sa tu v súvislosti s Mikloškovými tvrdeniami o „nesúdení“ vynára problém: Prečo nesúdiť práve LGBT, keď pápež František a jeho nasledovníci iných ľudí (odporcov migrácie, tradičných katolíkov, odmietačov vakcín proti Covidu-19) ostentatívne odsudzovali? Jedni teda môžu byť odsudzovaní a druhí nie?

Mikloško navyše všade tam, kde veľmi dobre vie, že téma sa dotýka nemennej katolíckej morálky a učenia Cirkvi hrá dokonale mŕtveho chrobáka: neviem, nerozumiem, nie som odborníkom:

„Týka sa to teraz niektorých manželských príbehov, napríklad mužov, ktorí chcú byť cez európske sobáše akceptovaní aj tu. O tom však rozhoduje Ústavný súd, ja sa k tomu ani nebudem vyjadrovať.“

„Ale znovu, vyjadriť sa k tomu, že áno alebo nie, keď neviem, aký je obsah – to proste nemôžem. K tomu nech sa vyjadria naozaj psychológovia, veriaci aj neveriaci a podobne.“

– Katolík nevie, aké stanovisko k danej otázke Cirkev vždy zaujímala? Treba si to doštudovať…

A čo odkazuje Mikloško čitateľom Denníka N na záver? Niečo v štýle Micka Jaeggera a Jima Morrisona:

„Buďte sám sebou, buďte slobodný. Keď tu bol pápež František, prijal evanjelickú cirkev a generálnemu biskupovi Eľkovi povedal: „Buďte slobodní v Kristovi.“ Ktorý pápež by to povedal ešte pred sto rokmi?“

– Veľmi správna otázka na záver. Len odpoveď progresívcov na ňu je bohužiaľ rovnako infantilná ako horeuvedený rozhovor.

Branislav Michalka

Zdroj: Denník N, titulný obrázok, zdroj – snímka obrazovky, youtube.com

PDF (formát pre tlač)