Herézy a bludy, XIV. časť: Ikonoklazmus, 1/2 –

Jozef Duháček

18. novembra 2024  

Cirkev História
  Herézy a bludy

Ikonoklazmus (eikonoklasmos, „obrazoborectvo“) je názov herézy, ktorá v 8. a 9. storočí vyvolala nepokoje vo východnej cirkvi, spôsobila posledné z mnohých roztržiek s Rímom, ktoré pripravili cestu pre Fotiovu schizmu. Príbeh ikonoklazmu na Východe je rozdelený do dvoch kapitol – dvoch samostatných prenasledovaní katolíkov – pričom na konci každého z nich stojí postava cisárovnej uctievačky obrazov. V prvom prípade to bola Irena, v druhom Teodora.

I. Prvé prenasledovanie

Pôvod hnutia proti uctievaniu obrazov je predmetom mnohých diskusií. Niektorí ho prezentujú ako dôsledok moslimského vplyvu. Pre moslimov bol akýkoľvek obraz, socha alebo zobrazenie ľudskej postavy ohavný idol. Je pravda, že v istom zmysle vyvolali tieto nepokoje kalifovia v Damasku a že obrazoboreckí cisári boli v ich kampani nadšene podporovaní a povzbudzovaní práve ich rivalmi z Damasku. Na druhej strane nie je pravdepodobné, že hlavnou príčinou cisárskej nenávisti proti obrazom boli ich úhlavní nepriateľa a hlavy konkurenčnej náboženskej skupiny. Pravdepodobnejší pôvod nájdeme v latentnej opozícii k obrazom, ktorá medzi východnými kresťanmi existovala už dlhší čas.

Zdá sa, že niektorí kresťania mali odpor voči svätým obrazom, pokladajúc úctu k obrazom za potenciálne modloslužobný akt, už mnoho storočí pred vypuknutím ikonoklastického hnutia. Pauliciáni, o ktorých heréze sme písali v predchádzajúcej časti, tvrdili, že všetka hmota (najmä ľudské telo) je zlá, že všetky vonkajšie náboženské formy, sviatosti, rituály, a najmä materiálne obrazy a relikvie by mali byť zrušené. Uctievanie kríža mali za obzvlášť neprípustné, pretože podľa nich Kristus nebol skutočne ukrižovaný. Od 7. storočia mali títo heretici síce trvaním sporadický, ale dopadom veľký vplyv v Konštantínopole, kde ich striedavo veľmi kruto prenasledovali a nekriticky obdivovali.

Avšak aj niektorí katolíci zdieľali ich odpor voči obrazom a relikviám. Na začiatku 8. storočia sa spomína niekoľko biskupov, ako napríklad Konštantín z Nacolie vo Frýgii, Teodózius z Efezu, Tomáš z Klaudiopole a ďalší, ktorí mali tieto názory. Nestoriánsky biskup Xenieas z Hierapolisu bol významných predchodcom ikonoklastov. Keď si táto strana naklonila cisára Leva III. Izaurského (716 – 741), začalo prenasledovanie.

Prvý dejstvom príbehu je podobné obrazoborecké prenasledovanie na území kalifa v Damasku. Jazíd I. (680 – 683) a jeho nástupcovia, najmä Jazíd II. (720 – 724), ktorí, ako správni moslimovia, považovali všetky obrazy za modly, sa snažili zabrániť ich používaniu aj medzi svojimi kresťanskými poddanými. Ale toto moslimské prenasledovanie, samo osebe iba jedno z mnohých takýchto nepretržitých nepríjemností pre kresťanov v Sýrii, nie je inak významné – je to len predchodca problémov v Byzantskej ríši.

Lev III. bol statočný vojak s autokratickým temperamentom. Hnutie, ktoré si získalo jeho sympatie, bolo prísne a nekompromisne presadzované. Už predtým kruto prenasledoval Židov a pauliciánov. Niektorí ho podozrievajú zo sympatií k islamu. Kalif Omar II. (717 – 720) sa ho pokúšal obrátiť na islam, no uspel iba v tom, že ho presvedčil, že obrazy sú modly. Kresťanskí nepriatelia obrazov, najmä Konštantín z Nacolie, si potom ľahko získali cisárovu podporu. Cisár dospel k záveru, že obrazy sú hlavnou prekážkou pre konverziu Židov a moslimov, príčinou poverčivosti, slabosti a rozdelenia v jeho ríši, a sú v rozpore s Prvým prikázaním. Kampaň proti obrazom bola súčasťou všeobecnej reformy Cirkvi a štátu. Idea Leva III. bola očistiť Cirkev, čo najviac ju centralizovať pod patriarchom v Konštantínopole a tým posilniť a centralizovať štátny systém Byzantskej ríše. Naviac, medzi ikonoklastickými cisármi existovala silná racionalistická tendencia, odpor proti viacerým formám byzantskej zbožnosti, ktorá sa každé storočie stávala viac vyhranenejšou.

Tento racionalizmus pomáha vysvetliť ich nenávisť voči mníchom a rehoľníkom. Akonáhle bol Lev III presvedčený, že úcta k obrazom je modloslužba, začal rázne konať. Konštantín z Nacolie prišiel do hlavného mesta na začiatku jeho vlády; v tom čase písal Ján zo Synnady list carihradskému patriarchovi Germanovi I. (715 – 730), varujúc ho, že Konštantín spôsobil rozruch medzi ostatnými biskupmi provincie kázaním proti svätým obrazom. Germanos, prvý z hrdinov úcty k obrazom, reagoval plamennou obhajobou tohto cirkevného zvyku proti inému ikonoklastovi, Tomášovi z Klaudiopole. Ale Konštantín a Tomáš mali cisára na svojej strane. V roku 726 Lev III. vydal edikt, ktorý vyhlásil obrazy za modly, zakázané knihou Exodus a nariadil všetky takéto obrazy z kostolov odstrániť a zničiť. Jeho príkazy vykonávalo vojsko, čím vyvolal nepokoje po celej ríši.

V Konštantínopole bola známa ikona Krista, nazývaná Christos antiphonetes, ktorá visela nad bránou paláca. Zničenie tejto ikony vyvolalo vážne nepokoje medzi ľudom. Patriarcha Germanos protestoval proti ediktu a apeloval na pápeža (729). Avšak cisár ho označil za zradcu a zbavil funkcie (730) a na jeho miesto dosadil Anastasia (730–54), bývalého úradníka patriarchálnej kúrie a ochotného cisárovho poskoka. Najrozhodnejšími odporcami ikonoklastov počas celého tohto obdobia boli mnísi. Pravda je, že niektorí podporovali cisára, ale ako celok bolo východné mníšstvo pevne lojálne k starému zvyku Cirkvi. A vo východnej cirkvi bolo rehoľníctvo mimoriadne rozšírené a početné, len samotnom Konštantínopole boli desiatky kláštorov a tisícky mníchov a mníšok. Lev teda spojil svoju ikonoklastickú politiku s tvrdošijným prenasledovaním kláštorov a nakoniec sa pokúsil potlačiť mníšstvo úplne.

Pápežom bol vtedy Gregor II. (715 – 731). Ešte predtým, než sa k nemu dostalo odvolanie od patriarchu Germana, prišiel list od cisára, ktorý mu nariadil prijať edikt, zničiť všetky obrazy v Ríme a zvolať všeobecný koncil, ktorý by zakázal ich používanie (je to jeden z mnohých dôkazov toho, že pápež bol aj východnou cirkvou považovaný za najvyššiu autoritu). Gregor odpovedal v roku 727 rozsiahlou obhajobou úcty k obrazom. Vysvetľuje rozdiel medzi obrazmi a modlami, pričom ho prekvapuje, že Lev takú jasnú vec nechápe. Opisuje zákonný spôsob používania a úcty k obrazom zo strany kresťanov. Haní cisára za zásah do cirkevných záležitostí a prenasledovanie ctiteľov obrazov. Koncil nie je potrebný, potrebné je, aby Lev prestať rušiť pokoj Cirkvi. Pokiaľ ide o Levovu hrozbu, že príde do Ríma, zničí sochu sv. Petra (išlo o slávnu bronzovú sochu v Bazilike sv. Petra) a zajme pápeža, Gregor na to odpovedal tým, že sa uchýlil do Kampánie a pripomenul cisárovi, ako neúčinné a teraz už aj odpudivé a opovrhnutia hodné bolo v minulosti prenasledovanie pápeža Martina I.

Ďalej Gregor tvrdí, že všetci ľudia na Západe opovrhujú cisárovým konaním a nikdy nebudú súhlasiť s tým, aby na jeho príkaz zničili svoje obrazy (Gregor II, „Ep. I ad Leonem“). Cisár odpovedal, pokračujúc v argumentácii, že sa ešte žiaden všeobecný koncil nevyjadril explicitne v prospech obrazov, že on sám je cisár a kňaz (basileus kai iereus) v jednej osobe a preto má právo vydávať dekréty o týchto záležitostiach. Gregor mu odpísal s ľútosťou, že Lev ešte nevidí svoju chybu. Pokiaľ ide o predchádzajúce všeobecné koncily, nikdy sa nepredpokladalo, že budú diskutovať o každom jednom bode viery; nebolo potrebné obhajovať to, na čo nikto neútočil. Titul cisára a kňaza bol niektorým panovníkom udelený ako kompliment pre ich horlivosť pri obrane viery, ktorú teraz Lev napadol. Pápež vyhlasuje, že je rozhodnutý vzdorovať cisárovej tyranii za akúkoľvek cenu, hoci jeho jedinou obranou je modlitba, aby Kristus zoslal ako trest démona, ktorý bude trápiť cisárovo telo, aby jeho duša bola spasená.

Medzitým prenasledovanie na Východe naďalej prebiehalo. Kláštory boli ničené, mnísi zabíjaní, mučení alebo vyháňaní. Obrazoborci začali uplatňovať svoj princíp aj na mnohé relikvie, otvárali svätyne a spaľovali telá svätých pochované v kostoloch. Niektorí z nich odmietali akýkoľvek príhovor svätých. Tieto dva ďalšie body (ničenie relikvií a odmietanie modlitieb k svätým), aj keď nie nevyhnutne súčasť pôvodného programu, sa od tohto času zvyčajne (ale nie vždy) pridávajú k ikonoklazmu. Medzitým sv. Ján Damascénsky († 754), bezpečný v kalifom ovládanom Damasku pred cisárovým hnevom, písal v kláštore Mar Saba svoju slávnu obranu „proti tým, ktorí ničia sväté ikony“.

Na Západe, v Ríme, Ravene a Neapole, sa ľudia postavili proti cisárovmu zákonu. Tento odpor a hnutie proti cisárovi bol jedným z faktorov vznikajúcej roztržky medzi Apeninským polostrovom a starou ríšou, nezávislosťou pápežstva a začiatkom Pápežského štátu. Gregor II. odmietol posielať dane do Konštantínopolu a sám sa vymenoval za cisárskeho vojvodu (dux) v Ducatus Romanus – Rímskom vojvodstve. Od tohto času sa pápež prakticky stal suverénom.

Cisárova zlosť proti ctiteľom obrazov bola posilnená povstaním, ktoré vypuklo v tomto čase v Grécku, očividne v prospech ikon. Istý Kosmas bol povstalcami vyhlásený za cisára. Povstanie bolo čoskoro potlačené (727) a Kosmas bol sťatý. Po tom bol vydaný nový a ešte prísnejší edikt proti obrazom (730), a zúrivosť prenasledovania sa znásobila.

Pápež Gregor II. zomrel v roku 731. Ihneď ho nahradil Gregor III., ktorý pokračoval v obrane svätých obrazov presne v duchu svojho predchodcu. Nový pápež poslal kňaza Juraja s listami proti ikonoklazmu do Konštantínopolu. Ale Juraj, keď dorazil, sa bál ich odovzdať, a vrátil sa bez toho, aby splnil svoju misiu. Bol poslaný druhýkrát na rovnakú misiu, ale bol zatknutý a cisárskym guvernérom uväznený na Sicílii. Cisár teraz pokračoval vo svojej politike rozširovania a posilňovania vlastného patriarchátu v Konštantínopole. Prišiel s nápadom urobiť ho rovnako veľkým ako celá ríša, nad ktorou ešte stále vládol. Izauria, Levovo rodisko, bola odňatá Antiochii cisárskym ediktom a pripojená k byzantskému patriarchátu, ktorý bol rozšírený o Metropolu, Seleukiu a približne dvadsať ďalších diecéz.

Lev ďalej vyhlásil, že odoberie Ilyrikum od Rímskeho patriarchátu a pridá ho ku Konštantínopolskému patriarchátu a skonfiškoval všetok majetok Rímskeho stolca, ktorý mohol získať na Sicílii a v južnej Itálii. To prirodzene zvýšilo nepriateľstvo medzi východným a západným kresťanstvom. V roku 731 zvolal Gregor III. synodu deväťdesiatich troch biskupov v Bazilike sv. Petra, na ktorej všetci, ktorí rozbili, poškvrnili alebo odstránili obrazy Krista, Jeho Matky, Apoštolov alebo iných svätých, boli vyhlásení za exkomunikovaných. Ďalší legát, Konštantín, bol vyslaný s kópiou tohto dekrétu a jeho aplikáciou na cisára, ale bol opäť zatknutý a uväznený na Sicílii. Potom Lev poslal do Itálie flotilu, aby pápeža zajal a potrestal; ale bola zničená a rozohnaná strašnou búrkou. Medzitým Byzantskú ríšu zasiahla hádam každá forma pohromy: zemetrasenia, mor a hladomor devastovali provincie, kým moslimovia pokračovali vo svojej víťaznej kampani a dobýjali ďalšie a ďalšie územia.

Lev III. zomrel v júni 741 uprostred týchto problémov bez toho, aby zmenil svoju politiku. V jeho práci pokračoval jeho syn Konštantín V. (Kopronymus, po slovensky Hovnomzvaný, 741 – 775), ktorý sa stal ešte väčším prenasledovateľom ctiteľov obrazov ako jeho otec. Hneď po Levovej smrti Artabasdus (ktorý si vzal Levovu dcéru) využil príležitosť a využil nepopularitu ikonoklastickej vlády a vzbúril sa. Vyhlásil sa za ochrancu svätých obrazov, zmocnil sa hlavného mesta, dal sa korunovať za cisára poslušným patriarchom Anastasiom a okamžite obnovil úctu k obrazom. Anastasius, ktorý bol dosadený na miesto Germana ako ikonoklastický arcibiskup, teraz podľa obvyklého byzantského zvyku prevrátil kabát, stal sa obrancom obrazov, pomohol obnoveniu ich úcty a exkomunikoval Konštantína V. ako heretika a popierača Krista. Konštantín však pochodoval na mesto, dobyl ho, Artabasda oslepil a začal zúrivú pomstu voči všetkým povstalcom a ctiteľom obrazov (743). Jeho zaobchádzanie s Anastasiom je typickým príkladom toho, ako sa títo neskorší cisári správali k patriarchom, cez ktorých sa pokúšali riadiť Cirkev.

Anastasius bol verejne zbičovaný, oslepený, hanebne hnaný ulicami, prinútený vrátiť sa k svojmu ikonoklazmu a nakoniec reinštalovaný ako patriarcha. Tento nešťastník žil až do roku 754. Obrazy obnovené Artabasdom boli opäť odstránené. V roku 754 Konštantín, ktorý sa vrátil k pôvodnej myšlienke svojho otca, zvolal veľkú synodu v Konštantínopole, ktorá mala byť považovaná za siedmy všeobecný koncil. Zúčastnilo sa približne 340 biskupov; keďže patriarchov stolec bol po smrti Anastasia neobsadený, predsedali jej Theodosius z Efezu a Pastilias z Perge. Ostatné tradičné patriarcháty Rím, Alexandria, Antiochia a Jeruzalem odmietli poslať legátov, pretože bolo jasné, že biskupi boli zvolaní len na to, aby vykonali cisárove príkazy. Tento okamih ukázal, že patriarchovia mali pravdu.

Biskupi na synode otrocky súhlasili so všetkými Konštantínovými požiadavkami. Rozhodli, že obrazy Krista sú buď monofyzitské alebo nestoriánske, pretože – keďže je nemožné zobraziť Jeho Božstvo – buď zmiešavajú alebo rozdeľujú Jeho dve prirodzenosti. Jedinou zákonnou reprezentáciou Krista je Svätá Eucharistia. Obrazy svätých sa tiež majú nenávidieť; je to rúhanie zobraziť tých, ktorí žijú s Bohom, pomocou mŕtveho dreva alebo kameňa. Všetky obrazy sú vynálezom pohanov – v skutočnosti sú to modly, ako ukazujú Exodus, Deuteronómium, Jánov list a list Rimanom. Na podporu ikonoklazmu sú citované aj niektoré texty Otcov Cirkvi. Ctitelia obrazov sú modloslužobníci, uctievači dreva a kameňa; cisári Lev a Konštantín sú svetlom ortodoxnej viery, naši spasitelia od modlárstva. Špeciálne kliatby boli vyhlásené proti trom hlavným obhajcom obrazov – Germanovi, bývalému patriarchovi Konštantínopolu, Jánovi Damascénskemu a mníchovi Jurajovi z Cypru. Synoda vyhlasuje, že „Trojica zničila týchto troch“ („Acta Synodi Iconoclasticae anni 754“ v Mansi, XIII, 205 sq.).

Biskupi nakoniec zvolili nástupcu na prázdnu stolicu carihradského patriarchu, Konštantína, biskupa zo Sylaeu (Konštantín II., 754 – 766), ktorý bol samozrejme nástrojom cisára, pripravený pokračovať v jeho kampani. Dekréty boli publikované na Fóre 27. augusta 754. Potom pokračovalo ničenie obrazov so znovuobnoveným nadšením. Všetci ríšski biskupi boli povinní podpísať akty synody a prisahať, že odstránia obrazy vo svojich diecézach. Pauliciáni boli teraz benevolentne akceptovaní, kým ctitelia obrazov a mnísi boli tvrdo prenasledovaní. Namiesto obrazov svätých boli kostoly zdobené obrázkami kvetov, ovocia a vtákov, takže ľudia hovorili, že vyzerajú ako obchody so zmiešaným tovarom. Mních Peter bol zbičovaný na smrť 16. mája 761; Ján, opát Monagrie, ktorý odmietol pošliapať ikonu, bol zviazaný vo vreci a hodený do mora 7. júna 761; v roku 767 bol mních Andrej z Kréty zbičovaný a ubitý až k smrti; v novembri toho istého roku bolo veľa mníchov umučených na smrť rôznymi spôsobmi.

Cisár sa pokúsil zrušiť mníšstvo a rehoľný stav ako taký (pretože kláštory boli vždy centrom obrany obrazov); kláštory boli premenené na kasárne; mníšsky odev bol zakázaný; patriarcha Konštantín II. bol nútený prisahať na ambo svojho kostola, že hoci bol kedysi mníchom, teraz sa pripojil k sekulárnemu kňazstvu. Relikvie boli vykopané a pohádzané do mora, modlitby k svätým boli zakázané. V roku 766 sa cisár dostal do konfliktu so svojím patriarchom, dal ho zbičovať a sťať a nahradil ho Nikétom I. (766 – 780), ktorý bol, samozrejme, takisto poslušným služobníkom ikonoklastickej vlády. Krajiny, kam cisárova moc nesiahala, si zachovali starý zvyk a prerušili spoločenstvo s ikonoklastickým patriarchom Konštantínopolu a jeho biskupmi. Kosmas z Alexandrie, Teodor z Antiochie a Teodor z Jeruzalema boli všetci obhajcami svätých obrazov v spoločenstve s Rímom.

Cisár Konštantín V. zomrel v roku 775. Jeho syn Lev IV. (775 – 780), hoci nezrušil zákony proti ikonám, bol oveľa miernejší pri ich uplatňovaní. Umožnil exilovým mníchom vrátiť sa, toleroval aspoň príhovor svätých a pokúsil sa zmierniť všetky strany. Keď patriarcha Nikétas I. zomrel v roku 780, nasledoval ho Pavol IV. (780 – 784), mních z Cypru, ktorý pokračoval v polovičatej politike ikonoklazmu len zo strachu pred vládou. Avšak manželka Leva IV. Irena bola vždy pevnou ctiteľkou obrazov. Ešte počas života svojho manžela skrývala sväté obrazy vo svojich komnatách. Na konci svojej vlády dostal Lev IV. záchvat silnejšieho ikonoklazmu. Trestal dvoranov, ktorí vymenili obrazy vo svojich komnatách, a chystal sa vyhnať cisárovnú. Zomrel však skôr, ako sa to stalo 8. septembra 780. Ihneď po jeho smrti nastal úplný návrat k predchádzajúcej politike.

Siedmy všeobecný – II. nicejský koncil (rok 787)

Cisárovná Irena bola regentkou svojho syna Konštantína VI. (780 – 797), ktorý mal deväť rokov, keď zomrel jeho otec. Okamžite sa pustila do rušenia toho, čo ikonoklastickí cisári popáchali. Obrazy a relikvie boli vrátené do kostolov; kláštory boli znovu otvorené. Strach pred armádou, ktorá bola teraz fanaticky ikonoklastická, ju na určitý čas zdržal od zrušenia zákonov; čakala na príležitosť, aby to mohla urobiť a obnoviť prerušené spoločenstvo s Rímom a ostatnými patriarchátmi. Patriarcha Konštantínopolu, Pavol IV., rezignoval a odišiel do kláštora, pričom ako dôvod verejne uviedol pokánie za svoje predchádzajúce ústupky ikonoklastickej vláde. Nahradil ho vyhlásený ctiteľ obrazov, Tarasius (784 – 806).

Tarasius a cisárovná teraz začali rokovania s Rímom. Poslali posolstvo k pápežovi Hadriánovi I. (772 – 795), uznávajúc jeho primát a žiadali ho, aby prišiel osobne, alebo aspoň poslal legátov na koncil, ktorý mal zrušiť rozhodnutia ikonoklastickej synody z roku 754. Pápež odpovedal dvoma listami, jedným cisárovnej a jedným pre patriarchu. V týchto listoch opakuje argumenty pre uctievanie obrazov, súhlasí s navrhovaným koncilom, trvá na autorite Svätého stolca a požaduje vrátenie majetku, ktorý bol za Leva III. skonfiškovaný. Kritizuje náhle povýšenie Tarasia (ktorý sa z laika stal náhle patriarchom) a odmieta jeho titul ekumenického patriarchu, ale chváli jeho ortodoxnosť a horlivosť pre sväté obrazy. Nakoniec tieto záležitosti odovzdáva na posúdenie svojim legátom.

Títo legáti boli archidiakon Peter a opát Peter zo Svätého Sábu neďaleko Ríma. Ostatní traja patriarchovia nemohli odpovedať, pretože neobdržali Tarasiove listy, kvôli nepokojom v moslimskom štáte. Ale dvaja mnísi, Tomáš, opát egyptského kláštora, a Ján Syncellus z Antiochie, sa objavili s listami od svojich spoločenstiev, ktoré vysvetľovali stav vecí a ukazovali, že patriarchovia vždy zostali verní obrazom. Títo dvaja sa zdajú byť akýmsi spôsobom legátmi za Alexandriu, Antiochiu a Jeruzalem.

Tarasius otvoril synodu v kostole svätých Apoštolov v Konštantínopole v auguste roku 786; ale táto bola okamžite rozohnaná ikonoklastickými vojakmi. Cisárovná rozpustila tieto jednotky a nahradila ich inými; dohodlo sa, že synoda sa zíde v Nicaei v Bithýnii, mieste prvého všeobecného koncilu. Biskupi sa tu stretli v lete 787, v počte asi 300 mužov. Synoda trvala od 24. septembra do 23. októbra. Rímski legáti boli prítomní; podpísali aktá ako prví a vždy mali prvé miesto v zozname členov, ale jednanie koncilu viedol Tarasius, pravdepodobne preto, že legáti nevedeli dobre po grécky. V prvých troch sedeniach Tarasius podal prehľad udalostí, ktoré viedli ku koncilu, prečítali sa pápežove a iné listy, a mnohí ikonoklastickí biskupi činili pokánie. Otcovia prijali pápežove listy ako vernú formuláciu katolíckej viery.

Tarasius pri čítaní listov vynechal pasáže o vrátení konfiškovaného pápežského majetku, výčitky voči svojmu náhlemu povýšeniu a používaniu titulu ekumenického patriarchu a upravil (ale nie podstatne) tvrdenia o primáte. Štvrté zasadnutie ustanovilo dôvody, pre ktoré je používanie svätých obrazov zákonné, citovaním textov zo Starého zákona o obrazoch v chráme a citovaním veľkého množstva Otcov Cirkvi. Euthymius zo Sárd na konci zasadnutia prečítal vyznanie viery v tomto zmysle. V piatom zasadnutí Tarasius vysvetlil, že ikonoklazmus pochádza od Židov, Saracénov a heretikov; boli odhalené niektoré nesprávne citácie ikonoklastov, ich knihy spálené a v sále medzi otcami bola postavená ikona. Šieste zasadnutie sa zaoberalo ikonoklastickou synodou z roku 754; jej nárok na to, že ide o všeobecný koncil bol odmietnutý, pretože pápež ani traja ďalší patriarchovia sa jej nezúčastnili. Dekrét tejto synody bol vyvrátený po jednotlivých bodoch.

Siedme zasadnutie vypracovalo symbol (vyznanie viery) koncilu, v ktorom, po opakovaní Nicejského vyznania viery a obnovení odsúdenia všetkých druhov predchádzajúcich heretikov, od ariánov po monothelitov, otcovia podávajú svoju definíciu. Obrazy majú byť uctievané (proskynesis), nie adorované (latreia); úcta, ktorá im je venovaná, je iba relatívna, kvôli ich prototypu – teda tomu čo, zobrazujú. Anatémy boli vyhlásené proti vodcom ikonoklazmu; Germanus, Ján Damascénsky a Juraj z Cypru boli pochválení. V opozícii voči formule ikonoklastickej synody otcovia vyhlasujú: „Trojica učinila týchto troch slávnymi“ (e Trias tous treis edoksasen). Cisárovnej bola poslaná delegácia s aktami synody; k duchovenstvu Konštantínopolu list, ktorý ich oboznámil s rozhodnutím.

Bolo vypracovaných dvadsaťdva kánonov, z ktorých hlavné sú tieto: kánony I a II potvrdzujú kánony všetkých predchádzajúcich všeobecných koncilov; kánon III zakazuje vymenovanie cirkevných úradov štátom; iba biskupi môžu voliť iných biskupov; kánony IV a V sú proti simónii; kánon VI trvá na ročných provinčných synodách; kánon VII zakazuje biskupom, pod hrozbou zosadenia, vysvätiť kostoly bez relikvií; kánon X zakazuje kňazom meniť farnosti bez súhlasu svojho biskupa; kánon XIII prikazuje obnoviť všetky znesvätené kláštory; kánony XVIII–XX upravujú nešváry v kláštoroch.

Osemnáste a posledné zasadnutie sa konalo 23. októbra v Konštantínopole v prítomnosti Ireny a jej syna. Po prejave Tarasia boli prečítané a podpísané aktá všetkými, vrátane cisárovnej a cisára. Synoda bola uzavretá tradičnou Polychroniou teda formálnou aklamáciou a Epifanios, diakon z Catanie na Sicílii, predniesol kázanie zhromaždeným otcom. Tarasius poslal pápežovi Hadriánovi prehľad všetkého, čo sa stalo („Ep. ad Adrianum“), a Hadrián schválil akty a dal ich preložiť do latinčiny. Avšak otázka majetku Svätého stolca v južnej Itálii a priateľstvo pápeža voči Frankom stále vyvolávali napätie medzi Východom a Západom; okrem toho v Konštantínopole stále existovala ikonoklastická strana, najmä v armáde.

***

predchádzajúce časti:
Herézy a bludy, I. časť: Pelagianizmus
Herézy a bludy, II. časť: Arianizmus a Arius
Herézy a bludy, III. časť: Nestorius a nestoriánstvo
Herézy a bludy, IV. časť: Eutychianizmus a monofyzitizmus, 1/2
Herézy a bludy, IV. časť: Eutychianizmus a monofyzitizmus, 2/2 – dejiny hnutia
Herézy a bludy, V. časť: Sabelliáni
Herézy a bludy, VI. časť: Doketizmus
Herézy a bludy, VII. časť: Monotelitizmus, 1/2
Herézy a bludy, VII. časť: Monotelitizmus, 2/2 – dejiny herézy
Herézy a bludy, VIII. časť: Gnosticizmus, 1/2
Herézy a bludy, VIII. časť: Gnosticizmus, 2/2
Herézy a bludy, IX. časť: Donatisti, 1/2
Herézy a bludy, IX. časť: Donatisti, 2/2
Herézy a bludy, X. časť: Mání a manicheizmus
Herézy a bludy, XI. časť: Montanizmus
Herézy a bludy, XII. časť: Novacián a novacianizmus
Herézy a bludy, XIII. časť: Pauliciáni

***

Titulný obrázok – Peter Paul Rubens, alegória Víťazstvo Pravdy nad Herézou, zdroj: wikimedia commons

PDF (formát pre tlač)