Herézy a bludy, XIX. časť: John Wyclif -

7. januára 2025

Spisovateľ a „reformátor“, narodený pravdepodobne v Hipswell pri Richmonde, v Yorkshire, v roku 1324; zomrel v Lutterworthe, Leicestershire, 31. decembra 1384. Jeho rodina mala údajne pôvod vo Wycliffe pri rieke Tees, v tom istom grófstve. Niekedy sa jeho priezvisko píše ako Wycliffe, u nás často ako Viklif alebo Vyklef. Ako dátum jeho narodenia sa zvyčajne uvádza rok 1324, ale niektorí autori uvádzajú iný rok. O jeho mladosti nie je takmer nič známe a jeho kariéra na Oxforde tiež nie je úplne jasná, pretože tam určite študoval ešte aspoň jeden muž rovnakého mena, pravdepodobne aj viac. Je však isté, že študoval na Balliol College a v roku 1361 musel rezignovať na funkciu magistra a získal miesto v Fillinghame. Potom pôsobil v Ludgershall.

V roku 1365 bol muž rovnakého mena, ktorého niektorí identifikujú s budúcim „reformátorom“, menovaný za opáta nového Canterbury Hall, no o dva roky neskôr bol odvolaný. Odvolaný opát s kolegami sa odvolali na Rím, ale ich apel bol neúspešný. Mnoho Wyclifových novších životopiscov sa snažilo identifikovať tohto odvolaného opáta s iným klerikom, priateľom arcibiskupa Islipa. Otázka nie je definitívne rozriešená, pretože chýba rozhodujúci dôkaz v prospech prvej či druhej verzie.

J. Wycliff ako predstava neznámeho umelca na ilustrácii v Norimberskej kronike, 1493
zdroj: wikimedia commons

Po týchto udalostiach, pravdepodobne v roku 1372, Wyclif získal titul doktora teológie. V tejto dobe už bol na univerzite uznávaným mužom a je zvláštne, že jeho doktorát bol tak dlho odkladaný. S doktorátom prišla aj cirkevná kariéra; v roku 1373 získal bohatú farnosť v Lutterworthe v Leicestershire a v rovnakom čase dostal od pápeža prebendu v kolegiálnom kostole, pričom mu bola udelená pápežská licencia, aby si ju uchoval spolu s ďalšou, ktorá mu bola prisľúbená v Lincolne; túto druhú však nakoniec nezískal. Hromadenie prebiend a benefícií bolo veľkým nešvárom tej doby a hoci proti tomu kúria čas od času formálne bojovala, nemala moc a ani ochotu tento zlozvyk rázne potlačiť. Úspešne s tým skoncovala až potridentská reforma.

Hoci jeho názory na cirkevné majetky museli byť v tejto dobe už dobre známe v Oxforde aj mimo neho, Wyclifa ešte nemožno s istotou spojiť s verejným dianím skôr ako v roku 1374. V tom roku sa jeho meno objavuje hneď, po biskupovi, v komisii, ktorú anglická vláda vyslala do mesta Bruggy, aby s vyslancami Gregora XI. a ak je to možné, vyriešili niektoré body sporu medzi kráľom a pápežom. Konferencia nedosiahla uspokojivý výsledok, ale zdá sa, že tu je začiatok spojenia medzi Wyclifom a antiklerikálnou oligarchiou, ktorú viedol John z Gauntu, vojvoda z Lancasteru, kráľov štvrtý syn. Využil predčasnú senilitu Eduarda III. a jeho neschopnosť efektívne presadzovať svoju politiku a našiel v oxfordskom doktorovi a jeho teórii o podrobení cirkevných majetkov svetskému panovníkovi užitočného spojenca v útokoch na Cirkev. Wyclif musel v tejto dobe často kázať v Londýne, aby roznietil nenávisť ľudu proti kléru.

S pomocou Čierneho princa (najstarší syn Eduarda III.) bol však v roku 1376 parlament schopný odstaviť Johna z Gauntu a jeho priateľov. Do roka však Čierny princ zomrel a Lancaster dostal príležitosť, aby antiklerikáli opäť prevzali moc. Za týchto okolností nemohol byť pokus arcibiskupa v Canterbury a biskupa v Londýne prinútiť Wyclifa k poslušnosti úspešný. Wyclif sa objavil v St. Paul’s, sprevádzaný svojimi mocnými priateľmi, a proces sa čoskoro zmenil na hádku medzi Lancasterom a londýnskym biskupom. Londýnčania sa postavili na stranu svojho biskupa, ale koncil sa čoskoro v zmätku rozišiel. Následne zakročil pápež a proti Wyclifovi vydal niekoľko búl, ale nič sa nestalo. Oxford sa postavil na Wyclifovu stranu a univerzita deklarovala, že hoci jeho tézy znejú podivne, nie sú bludné.

J. Wyclif dáva „chudobným kňazom“ svoj preklad Biblie na obraze Williama Fredericka Yeamesa, zverejnenom pred rokom 1923
zdroj: wikimedia commons

V roku 1378 Wyclif vystúpil v Lambethe, kde ho podporila vojvodkyňa Walesu a londýnsky dav. Vtedy sformuloval osemnásť článkov, ktoré poskytujú spravodlivý prehľad o jeho učení v tejto dobe. Ale pred jeho ďalším predvolaním v roku 1381 sa jeho bludné tendencie rýchlo rozvinuli. Čiastočne to možno vysvetliť Veľkou schizmou a aj skutočnosťou, že Wyclif sa teraz stal vodcom hnutia. V tomto období začal posielať po krajine svojich „chudobných kňazov“, ktorí boli čoskoro takmer výhradne laici a začal klásť väčší dôraz na Bibliu a kázanie.

V roku 1380 Wyclif podnikol dôležitý krok, keď napadol transsubstanciáciu. Urobil tak v Oxforde a označil premenenú hostiu iba za „účinný znak“. Toto otvorené popieranie doktríny, ktorá je pre každého katolíka kľúčová, a reakcia, ktorá nasledovala po roľníckej vzbure, ho pripravili o veľkú časť popularity. V roku 1381 oxfordská rada odsúdila jeho učenie o Eucharistii a o rok neskôr cirkevný súd v Blackfriars vydal rozsudok proti sérii dvadsiatich štyroch Wyclifových výrokov. Vláda bola teraz proti nemu.

Westminster a Canterbury sa spojili, aby vyvinuli tlak na stále neochotné univerzitné autority. Mnoho prominentných Wyclifovcov bolo donútených, aby sa ho zriekli, ale od vodcu hnutia sa nepožadovalo nič viac, len sľub, že nebude kázať. Stiahol sa do Lutterworthu a hoci naďalej veľa písal v latinčine aj angličtine, zostal tam pokojne až do svojej smrti. Pravdepodobne bol predvolaný do Ríma, ale bol príliš slabý na to, aby poslúchol. Je možné, že počas počas posledných dvoch rokov života bol nejakým spôsobom paralyzovaný (po porážke). Druhá mŕtvica prišla v roku 1384, keď počúval omšu vo svojom kostole, a o tri dni neskôr zomrel. Bol pochovaný v Lutterworthe, ale na koncile v Kostnici v roku 1415 bolo nariadené, aby jeho pozostatky boli vyhrabané a vyhodené. To sa stalo v roku 1428.

Jeho popularitu, slabosť cirkevných autorít alebo dokonca charakter jeho učenia nemožno pochopiť bez prihliadnutia k mimoriadnej situácii v krajine na konci 14. storočia. Jeho najskoršie spisy sú predovšetkým logické a metafyzické. Ako filozof patril k realistom a tvrdil, že je žiakom svätého Augustína, ale to, čo mu dalo vplyv nad masami, bol jeho postoj v praktických a politických otázkach evanjeliového chudobného života a cirkevnej správy. Otázka evanjeliovej chudoby bola v priebehu celého 14. storočia veľmi aktuálna. Pôvodne bola predmetom prudkých sporov medzi františkánmi, ale neskôr získala širší rozmer a vyjadrovali sa k nej najvýznamnejší teologickí spisovatelia tej doby.

Spálenie Wyclifových kostí v roku 1384 podľa ilustrácie z knihy Johna Foxa (1563)
zdroj: wikimedia commons

Keď sa pápeži v tomto spore postavili na stranu umiernených, extrémisti so svojimi literárnymi podporovateľmi, ako Marsilius z Padovy, Viliam z Ockhamu a ďalší, zaujali protirímsky postoj a začali presadzovať cirkevný systém bez majetku, prakticky pod kontrolou štátu. Od mendikantov Wyclif zdedil nenávisť k majetku Cirkvi a reholí – teda v tomto ohľade nepreukázal veľkú originalitu. Počas celého stredoveku bol fakt, že Cirkev vlastní majetok často terčom útokov, a to niekedy aj od najortodoxnejších veriacich. Koniec koncov, dnes tento fakt tiež kole oči progresívnym katolíkom.

Novinka, ktorú Wyclif priniesol, je spôsob argumentácie, spolovice feudálny a spolovice teologický, ktorý používal pri útoku na klérus a rehole. Čiastočne to prevzal od Richarda Fitz-Ralpha, učiteľa z Oxfordu a bývalého vicekancelára, ktorý sa neskôr stal arcibiskupom v Armaghu. Fitz-Ralph bol sám protivníkom „mendikantov“, ale Wyclif našiel v jeho teórii „panstva“ nový a účinný spôsob, ako formulovať starobylý anarchistický princíp, že na majetok alebo príkazy zlých ľudí nie je treba brať žiadne ohľady.

„Právo vládnuť je založené na milosti“ je fráza, ktorá sumarizuje tento argument a slovo právo vládnuť (dominion, panstvo) je treba chápať ako slovo, ktoré obsahuje celú teóriu feudalizmu suverenitu i majetok. „Dominion“, alebo „panstvo“, teda patrí iba Bohu. Akýkoľvek majetok ktorý vlastní stvorená bytosť patrí Bohu a hriechom o tento majetok prichádza, pretože smrteľný hriech je voči Bohu akoby vlastizrada. Fitz-Ralph použil tento argument s cieľom vysvetliť rozdiel medzi „vlastnením“ a „používaním“, ktorý akceptovali umiernení, ale odmietali extrémni františkáni.

Peter Paul Rubens, alegória Víťazstvo Pravdy nad Herézou
zdroj: wikimedia commons

Wyclif tento princíp aplikoval na všetko, čo Cirkev vlastní. Išiel ešte ďalej, než ho tento argument oprávňoval a tvrdil, že žiadny mních alebo klerik, ani spravodlivý, nemôže vlastniť bez hriechu nejaké časné statky a ďalej tvrdil, že je zákonné, aby králi a kniežatá zbavili Cirkev tohto nelegálne držaného majetku. Logicky by mala Wyclifova doktrína platiť aj pre sekulárnych pánov, nielen pre duchovných, ale on tento logický krok nikdy neurobil a preto priamo neprispel k roľníckemu povstaniu z roku 1381. Útoky tak známeho muža na cirkevný majetok však museli podporiť toto hnutie nepriamo (o tom existuje veľa dôkazov), a „chudobní kňazi“, ktorí boli tak spojení s mocnými a bohatými laikmi, zašli v tomto komunistickom smerovaní oveľa ďalej ako ich učiteľ.

Wyclifov útok na majetok mníšskych rádov a Cirkvi ho musel priviesť do konfliktu s cirkevnými autoritami a donútil ho chrániť sa pred následkami exkomunikácie tvrdením, že „nikto nemôže byť exkomunikovaný, pokiaľ najprv neexkomunikuje sám seba“ (tzn. svojím hriechom), čo síce môže byť pravda v zmysle účinku exkomunikácie na dušu, ale nemožno to aplikovať na vonkajšiu správu Cirkvi.

Takže do roku 1380 sa Wyclif otvorene postavil proti majetku a vláde Cirkvi, napadol pápeža najostrejšími slovami, začal považovať Bibliu za hlavnú a takmer jedinú normu ortodoxie a stále viac zdôrazňoval kázanie. Napriek tomu by protestoval proti obvineniu z herézy. Univerzitné špekulácie sa v tej dobe tešili veľkej slobode a ohľadom cirkevného majetku panovala značná neistota. Dokonca aj výhradné používanie Písma ako normy viery bolo pochopiteľné v čase, keď si vernosť celého kresťanstva nárokovali dvaja pápeži. Treba dodať, že Wyclif často do svojich tvrdení vkladal kvalifikujúce alebo vysvetľujúce klauzuly a aspoň formálne vyjadroval ochotu podriadiť svoje názory súdu Cirkvi.

Zdá sa, že to bolo obdobie veľkej neistoty vo veciach viery a Lollardské hnutie v jeho počiatočných fázach je pozoruhodné ochotou k odvolaniu. Wyclifova heretická pozícia sa však stala oveľa výraznejšou, keď poprel doktrínu transsubstanciácie. Čo presne tým mienil nie je celkom jasné, ale zdá sa, že sa priblížil luteránskej „konsubstanciácii“, pretože aplikoval na Večeru Pánovu svoj metafyzický princíp, že anihilácia je nemožná. Útok na tak základnú doktrínu viedol k tomu, že sa Wyclif a jeho nasledovníci oddelili od zvyšku Cirkvi. Františkáni, s ktorými bol „reformátor“ kedysi v priateľskom vzťahu, sa stali jeho najväčšími nepriateľmi a štát sa tiež obrátil proti nemu.

J. Wyclif na portréte Thomasa Kirkbyho, o. 1828
zdroj: wikimedia commons

Staromódni protestantskí spisovatelia, ktorí kedysi považovali stredoveké herézy za nepretržité svedectvo pravdy, našli vo Wyclifovi spojovací článok medzi albigéncami a reformátormi 16. storočia, a toto porovnanie je zaujímavé. Rovnako ako albigénski heretici z 12. a 13. storočia, aj Wyclif začal útokom na cirkevný majetok; potom pokračoval v spore o autoritu Cirkvi a nakoniec jej sviatostný systém, ale na rozdiel od nich sa vyhol manichejským tendenciám, ktoré ohrozovali aj základné morálne zákony. Na druhej strane Wyclif pripomínal protestantských reformátorov v dôraze na Bibliu ako jediné pravidlo viery, v dôležitosti, ktorú prikladal kázaniu, a vo svojej sviatostnej doktríne. Rovnako ako oni, aj on hľadal podporu u laikov a štátu, a jeho poňatie kráľovskej dôstojnosti by uspokojilo aj Henricha VIII. Doktrína ospravedlnenia vierou sa však vo Wyclifovom systéme ešte neobjavuje. Anglickí lollardi pokračovali v tradícii Wyclifovho učenia veľmi nedokonale. Jeho skutočným duchovným dedičom bol Ján Hus a s reformáciou ho možno spojiť cez Čechy, ak vôbec.

Čo si je treba tiež na jeho príbehu všimnúť je fakt, že Biblia bola známa aj laikom v 14. storočí a aspoň celý Nový zákon existoval v prekladoch. Je tiež jasné, že niektoré časti preloženého Sv. Písma boli v 15. storočí nazývané wyclifovské a boli odsudzované ako také, pretože k inak ortodoxnému prekladu bol pripojený Wyclifov predslov.

***