Herézy a bludy, XXI. časť: Lollardi -

20. januára 2025

Pod týmto menom boli známi dedičia odkazu Johna Wyclifa v Anglicku v druhej polovici 14. a prvej polovici 15. storočia. Niektorí nachádzajú pôvod tohto mena v slove lollium, čo znamená „burina“, ale v neskoršom období ho používali vo Flámsku v zmysle „pokrytci“. Iní odvodzujú toto slovo od slova lollen, čo znamená ticho spievať. Ďalší ho interpretujú ako „lenivci“ a spájajú ho so slovom loll. Prvýkrát ho v roku 1382 použil cisterciánsky mních Henry Crumpe v Oxforde. Tento termín je použitý aj v biskupských dokumentoch v rokoch 1387 a 1389.

Až do druhej polovice 14. storočia bolo Anglicko pozoruhodne uchránené pred herézami. Katarské hnutie v 12. a 13. storočí, ktoré ohrozovalo Cirkev a spoločnosť v južnej Európe a ktoré sa objavovalo sporadicky v severnom Francúzsku a Flámsku, sa do Anglicka nedostalo a zdá sa, že v krajine nezískalo žiadnych nasledovníkov. Napriek tomu existovalo veľa nespokojnosti. Časté boli ľudové protesty proti bohatstvu, moci a pýche kléru, sekulárneho aj rehoľného, ktoré sa často prejavovali veľmi extrémnymi formami. Počas vzbury a zvrhnutia Eduarda II. v roku 1327 vtrhli davy do kláštora v Bury St. Edmunds a napadli aj kláštor v St. Albans.

Peter Paul Rubens, alegória *Víťazstvo Pravdy nad Herézou*
zdroj: wikimedia commons

V priebehu storočia sa objavovalo mnoho znakov národnej dezorganizácie a náboženskej a sociálnej nespokojnosti. Storočná vojna vo Francúzsku, napriek slávnym víťazstvám pri Crécy a Poitiers, bola kliatbou pre víťazov aj porazených. Neskoršie výpravy boli len drancujúce expedície, a muži, ktorí spôsobovali Francúzom nesmierne utrpenie, či už pod anglickou vlajkou, alebo v „Slobodných spoločnostiach“, si priniesli so sebou najrôznejšie neporiadky a vojenský režim prispel k vytvoreniu „príliš silnej“, chamtivej a proticirkevne naladenej šľachty.

V nižších vrstvách spoločnosti sa podobne rozvíjala nemierna a podvratná nezávislosť. Emancipácia roľníckej triedy prebiehala vcelku normálne až do okamihu, keď epidémia čiernej smrti neskazila vzťahy medzi pánom a poddaným. Feudálny systém, na rozdiel od toho, čo nám komunisti vo svojich príbehoch o stredoveku rozprávali, potreboval a cenil si schopného roľníka a vo vyľudnenej krajine sa zemepáni vzdávali mnohých práv a nárokov, len aby si udržali roľníkov na svojich panstvách.

V Cirkvi boli rovnaké neporiadky ako v (svetskom) štáte. Mor v mnohých prípadoch zničil farskú štruktúru v krajine, starý penitenciálny systém prestal fungovať a luxus, aspoň niektorých klerikov, neúmerne narastal. Kňazi, ortodoxní aj heretickí, a básnici rôzneho charakteru ako Langland, Gower a Chaucer sú jednotní v pochmúrnom obraze, ktorý podávajú o stave kléru, sekulárneho aj rehoľného v tej dobe. Reforma bola naliehavo potrebná, ale bohužiaľ, francúzski pápeži z Avignonu, aj keď sa niektorí pokúšali, v Anglicku nemali takmer žiadny vplyv. Neskôr, vďaka schizme dostali Angličania pápeža, proti ktorému nemohli mať výhrady, ale táto výhoda bola draho vykúpená oslabovaním autority v Cirkvi.

Tieto sociálne a náboženské nepokoje treba považovať za príčiny roľníckeho povstania a lollardského hnutia. Obe boli prejavom nedôvery voči autorite a tradícii. Povstanie z roku 1381 je jedinečné v anglickej histórii svojím revolučným a anarchistickým duchom, ktorý ho inšpiroval a ktorý čiastočne pretrval aj po ňom, rovnako ako lollardizmus je jedinou herézou, ktorá v stredovekom Anglicku uspela. Dezorganizovaná spoločnosť a násilný antiklerikalizmus tej doby by viedli k útoku na dogmatickú autoritu a sviatostný systém Cirkvi, aj keby nebolo Johna Wyclifa.

V prvej časti svojej verejnej kariéry sa Wyclif postavil na stranu antiklerikálnej a antipápežskej šľachty, najmä Johna z Gauntu. Tvrdo presadzoval právo svetských pánov zabrať majetky nehodného kléru a musel preto upadnúť do exkomunikácie. Medzi ľudom bol obľúbený a jeho filozofické a teologické učenie mu Oxforde poskytlo veľký vplyv. Nebol síce pravoverný a niektoré jeho tézy boli odsúdené Gregorom XI., ale ešte nebol vodcom zjavne heretickej sekty. Okolo roku 1380 sa však už vyprofiloval zreteľne proticirkevne. Útočil na pápeža a mníchov s nemiernou brutalitou a v tejto dobe posielal z Oxfordu „chudobných kňazov“, ktorí mali kázať jeho učenie k vidiečanom a v provinčných mestách.

J. Wyclif dáva „chudobným kňazom“ svoj preklad Biblie na obraze Williama Fredericka Yeamesa, zverejnenom pred rokom 1923
zdroj: wikimedia commons

Potreba jasného evanjelia, ktoré mali hlásať, pravdepodobne viedla presnejšej formulácii jeho heretickej náuky, a v tejto dobe začal útok na transsubstanciáciu – najcharakteristickejší bod lollardskej herézy. Wyclifizmus témou scholastických dišputácií alebo násilného antiklerikalizmu; stal sa propagandistickým a heretickým, a autority Cirkvi i štátu zrazu dokázali podniknúť úspešný protiútok. V roku 1382 na koncile v Londýne, ktorý viedol arcibiskup Courtenay, odsúdili dvadsaťštyri Wyclifových téz: desať z nich ako herézy, štrnásť ako omyly.

Aj keď proti Wyclifovi samotnému nikto nič neurobil, univerzita sa pokúsila o vlastné očistenie. Oxford, žiarlivý na svoje privilégiá, chvíľu odolával, ale nakoniec sa pred arcibiskupa postavili vedúci Wyclifovej strany, Hereford, Repingdon a Ashton. Dvaja poslední sa zriekli bludu. Repingdon sa potom stal opátom v Leicesteri, biskupom v Lincolne a kardinálom, ale Ashton sa neskôr vrátil k svojim heretickým chodníkom a kázal lollardské učenie. Hereford bol v Oxforde oveľa extrémnejší než Wyclif, ospravedlňoval aj vraždu arcibiskupa Sudburyho (zabili ho povstalci), no odišiel do Ríma, aby sa odvolal proti arcibiskupovi Courtenayovi, tam bol uväznený, získal slobodu vďaka miestnemu ľudovému povstaniu, vrátil sa do Anglicka a kázal lollardizmus na Západe, ale nakoniec všetko oľutoval a zomrel ako kartuzián. Wycliffov vplyv na Oxfordskej univerzite bol zlomený, energia lollardských kazateľov a mimoriadna literárna aktivita samotného Wyclifa v jeho posledných rokoch však viedli k veľkému rozšíreniu hnutia. Jeho hlavnými centrami boli Londýn, Oxford, Leicester a Coventry, ako aj diecézy Hereford a Worcester.

V 14. storočí sa slovo „lollard“ už používalo bežne. Antiklerikálna nižšia šľachta, ktorá chcela zbaviť Cirkev jej majetkov, nepokojní poddaní nepopulárnych kláštorov, farníci, ktorí odmietali platiť desiatky, bývali označovaní za lollardov, rovnako tak aj fanatici ako Swynderby, bývalý pustovník z Leicesteru, apokalyptickí vizionári ako Walti Brute, a aj tí, ktorých môžeme nazvať normálnymi wyclifovcami, ktorí popierali autoritu Cirkvi a napádali doktrínu Eucharistie.

Lollardizmus bol najviac rozšírený v jeho počiatočných dňoch; Leicesterovské kroniky písali, že každý druhý človek bol lollard. Toto široké a nepresné použitie spôsobuje, že je ťažké presne opísať lollardské náuky a doktríny. Pravdepodobne najlepšie zhrnutie lollardizmu, aspoň v jeho počiatočnom štádiu, možno nájsť v dvanástich „tézach“, ktoré boli predložené Parlamentu a pripevnené na dvere Westminsterskej katedrály a Sv. Pavla v roku 1395. Sťažujú sa na korupciu spôsobenú prevodmi majetkov a peňazí na Rím, „na macochu“; útočia na celibát, „falošný sviatostný zázrak“, „falošnú moc odpustenia“ a „falošné odpustky“; nazývajú sviatostné znaky klamstvom a vyhlasujú, že púte sú „idolatriou“. Modlitby za mŕtvych by nemali byť dôvodom na almužnu a kňazi, ktorí poberajú prebendy, by nemali zastávať svetské úrady. Tieto tézy neobsahujú Wyclifovu doktrínu, že „panstvo je založená na milosti“, ale väčšina prvých lollardov učila, že platnosť sviatostí závisí od hriešnosti kňaza.

Odmietanie rozdielu medzi úradným charakterom kňazstva a osobným charakterom kňaza sa objavuje v rôznych epochách v histórii Cirkvi. Môžeme ho nájsť napríklad medzi podporovateľmi cirkevnej reformy v čase pápeža sv. Gregora VII. v 11. storočí. Reformné koncily zakazovali veriacim prijímať sviatosti od nereformovovaných kňazov, ale reformné davy v Miláne a Flámsku zašli oveľa ďalej a opovrhovali kňazmi, aj ich sviatosťami.

Začiatok Jánovho evanjelia z konca 14. storočia, ktorý sa začína veľkým písmenom „I“ modrou farbou, pochádzajúci z vreckového vydania Wyclifovho prekladu Biblie
zdroj: wikimedia commons

Wyclif dal akýsi filozofický základ tomuto pohľadu a aplikoval túto tézu viac na majetok a autoritu kléru, než na jeho sviatostnú moc. Od podmienenia platnosti krstu alebo Eucharistie osobnou cnosťou vysluhovateľa je len krok k úplnému popretiu celého sviatostného systému, a toto nachádzame v tézach z roku 1395. Tak sa testom toho, či je niekto lollard stala doktrína transsubstanciácie, pričom rozhodujúcou otázkou bolo zvyčajne: „Veríš, že po premenení zostáva podstata chleba?“ Heretici boli občas ochotní akceptovať vágnejšie znenie ortodoxnej doktríny, ale často otvorene vyhlasovali, že „táto sviatosť sú len ústa plné chleba“. Púte a iné pobožné praktiky katolíkov tvrdo kritizovali, a Panna Mária z Walsinghamu bola medzi nimi známa ako „Čarodejnica z Walsinghamu“.

V tézach z roku 1395 sa nehovorí o Biblii ako o jedinom pravidle viery, pričom táto doktrína bola pravdepodobne najoriginálnejšia, ktorú hnutie vyprodukovalo. Hlavní protivníci lollardov v 15. storočí, Thomas z Waldenu a Richard Pecock, poukázali na to, že viera v dostatočnosť Písma je základom Wyclifovho učenia, pretože poskytovala alternatívu k autorite Cirkvi. Mnohí z prvej generácie lollardov nevenovali tejto doktríne veľkú pozornosť, pretože v tejto dobe vládla medzi nimi neistota ohľadom celkového problému autority. Aj tí najortodoxnejší katolíci museli byť v tej dobe zneistení schizmou, tak ako boli zneistení mnohí neskôr zápasmi medzi pápežom a koncilmi.

Neortodoxní boli ešte viac zmätení. V 15. storočí sa lollardi stali kompaktnejším útvarom s konkrétnejšími predstavami a názormi, čo možno vysvetliť jednoducho plynutím času, ktorý upevnil ich vieru, a tiež energickejšou represiou zo strany cirkevných autorít. Roztržka s tradíciou Cirkvi sa už nedala nevidieť a lollard druhej generácie hľadal podporu v svojom vlastnom čítaní a výklade Biblie. Wyclif cítil potrebu tohto kroku už skôr. Najviac sa zameral na to, že samotné Písmo stačí a trval na tom, že Písmo je konečnou autoritou aj v otázkach civilného práva a politiky. Či už mal sám podiel na preklade Biblie do angličtiny alebo nie, niet pochýb, že povzbudzoval všetky vrstvy spoločnosti, aby čítali tieto preklady, a že tak robil, ich povzbudil v opozícii proti cirkevným autoritám. Tvrdil napríklad, že ani pápeža netreba počúvať, pokiaľ jeho príkazy nie sú podporené Písmom.

Lollardi v priebehu 15. storočia postupne prestávali byť vzdelaným telesom a nastúpila tendencia brať Bibliu v jej najdoslovnejšom význame a vyvodzovať z nej praktické závery, ktoré boli úplne v rozpore s vtedajším životom. Napríklad sa objavili námietky proti sláveniu nedele (v Desatoro predsa stojí, že sláviť treba sobotu) alebo konzumácii bravčového mäsa. V reakcii na to cirkevné autority obmedzili používanie prekladov len na tých, ktorí mali biskupský súhlas a vlastníctvo častí anglickej Biblie, zvyčajne s Wyclifovými predslovmi, neautorizovanými osobami sa stalo jedným z dôkazov lollardizmu. Bolo by zaujímavé porovnať lollardské doktríny s predchádzajúcimi stredovekými herézami a s rôznymi formami protestantizmu zo 16. storočia; lollardizmus nemal takmer žiadny konštruktívny systém, okrem viery, že Biblia je pravidlo viery a praxe. Veľký dôraz sa kládol na kázanie, o liturgiu sa veľmi nedbalo a existoval sklon k nadradenosti štátu nad náboženstvom.

Sir John Oldcastle, známy ako lord Cobham, bol roku 1417 upálený za zorganizovanie povstania na predmestí Londýna a šírenie herézy lollardizmu
zdroj: wikimedia commons

Nepokojné dni Richarda II. na konci 14. storočia podporili šírenie lollardizmu a nástup domu Lancasterovcov v roku 1399 bol sprevádzaný pokusom o reformu a obnovu autority v Cirkvi a štáte. Bola to úloha, ktorá sa nakoniec ukázala byť nad sily tejto dynastie, ale náprava najhorších porúch predchádzajúcej vlády sa čiastočne podarila. Aby potlačili náboženský odpor, štát v roku 1401 podporil Cirkev prostredníctvom zákona „De Hæretico Comburendo“, t. j. „O upaľovaní heretikov“. Tento zákon v preambule uvádzal, že je namierený proti určitej novej sekte, „ktorá nesprávne uvažuje o sviatostiach a nelegálne si prisvojila úrad kázania“. Zákon dával biskupom právomoc zatýkať, väzniť a vypočúvať páchateľov a odovzdať sekulárnym autoritám tých, ktorí sa odmietli sa bludu zrieknuť. Odsúdení mali byť upálení „na vysokom mieste“ pred ľuďmi. Tento zákon bol pravdepodobne výsledkom autoritatívneho arcibiskupa Arundela. Jeho prijatie bolo okamžite nasledované upálením prvej obete, Williama Sawtreya, londýnskeho kňaza. Predtým odvolal, ale opäť upadol do bludu a teraz odmietol veriť v transsubstanciáciu alebo uznať autoritu Cirkvi.

K ďalšiemu trestu upálenia došlo až v roku 1410, a zákon bol biskupmi používaný veľmi milosrdne. Venovala sa veľká pozornosť preverovaniu dôkazov; opätovne odpadnutí mali takmer vždy dovolené nové odvolanie, a ako sa ukázalo, upálenia boli zriedkavé a odvolania časté. Od roku 1401 do nástupu Henricha VII. v roku 1485 bolo zaznamenaných len jedenásť upálených heretikov. Iní, pravdaže, boli popravení ako zradcovia, najmä keď boli zapojení do otvorených vzbúr proti vláde. Avšak aktivita lollardov počas prvých tridsiatich rokov 15. storočia bola veľká a ich vplyv sa rozšíril do všetkých častí krajiny. Tak sa východné grófstva stali a dlhodobo zostali dôležitým centrom lollardizmu. Medzitým cirkevné autority pokračovali v represii. V roku 1407 synoda v Oxforde pod vedením biskupa Arundela prijala niekoľko dekrétov, ktoré mali regulovať kázanie, preklady a používanie Písma a teologické vzdelávanie na školách a univerzite. Skupina oxfordských cenzorov odsúdila v roku 1410 nie menej ako 267 výrokov z Wyclifových spisov, a nakoniec Všeobecný koncil v Kostnici v roku 1415 oficiálne vyhlásil Wycliffa za heretika. Tieto rôzne opatrenia sa ukázali byť úspešné aspoň pokiaľ ide o klérus, a lollardizmus sa čoraz viac stal hnutím laikov a bol spojený s politickou nespokojnosťou.

Vodcom lollardov za vlády Henricha V. bol Sir John Oldcastle, známy ako lord Cobham, podľa manželstva s dedičkou rodu Cobham. Jeho postavenie a bohatstvo ho chránili, a až do roku 1413 proti nemu nikto nič nepodnikol. Nakoniec bol zatknutý, súdený a odsúdený ako heretik, ale začiatkom roku 1414 unikol z Toweru a zorganizoval povstanie na predmestí Londýna. Mladý kráľ potlačil hnutie osobne, ale Oldcastle opäť unikol. Zostal v úkryte, ale zdá sa, že inšpiroval niekoľko nepokojov, najmä počas kráľovej kampane vo Francúzsku. Nakoniec bol zajatý, odsúdený parlamentom a popravený v roku 1417. Jeho osobnosť a aktivita zanechali veľký dojem na jeho súčasníkov a jeho chudobní nasledovníci mu fanaticky verili.

Ilustrácia z Kroniky Anglicka, strana 363: Henrich V. vyráža na pochod proti lollardom, rok 1414
zdroj: wikimedia commons

Thomas z Waldenu, ktorý písal v tejto dobe, očakával, že Oldcastle získa moc bude prenasledovať katolíkov. Tento nepokojný stav trval počas prvej časti vlády Henricha VI., v roku 1413 dokonca došlo k malému povstaniu heretikov v Abingdone. Avšak od tohto dátumu lollardizmus začal upadať a keď okolo roku 1445 Richard Pecock napísal svoju knihu Repressor of overmuch blaming the Clergy, boli už pre Cirkev alebo štát v podstate neškodní. Ich počty klesli, ale záznamy cirkevných súdov ukazujú, že stále prežívali vo svojich starých centrách: Londýn, Coventry, Leicester a východné grófstva. Väčšinou išlo o malých remeselníkov. William Wych, kňaz, popravený v roku 1440, bol však starý muž a patril k prvej generácii lollardov.

Oživenie však nastalo počas vlády Henricha VIII., keď boli v roku 1511 upálení dvaja heretici a o desať rokov neskôr došlo k mnohým súdom a niekoľkým popravám. Lollardizmus takto zostal nažive, „dobytý, ale nie zhasnutý“, ako to povedal Erasmus v roku 1523. Dni jeho popularity dávno pominuli a nemožno ani povedať, že by prispel k protestantskej vlne, ktorá prichádzala z kontinentu. Svedčil však o existencii ducha nespokojnosti a pomohol pripraviť pôdu pre náboženskú vzburu v okolí Londýna a vo východných grófstvach, aj keď neexistujú dôkazy, že by niektorí z reformátorov boli lollardi predtým, než sa stali protestantmi.

***