Hilaire Belloc – nebojácny vojak Cirkvi bojujúcej. Rozhovor s Josephom Pearceom o kľúčovej postave anglického katolicizmu –

26. septembra 2026  

Kultúra Spoločnosť
  Rozhovory

Zdá sa, že Hilaire Belloc zostáva v Chestertonovom tieni, hoci ako spisovateľ nebol o nič menej plodný ako autor knihy Ortodoxia. Robert Speaight vo svojej knihe Život Hilaira Belloca citoval Sira Johna Squirea, ktorý povedal: „Každý, kto sa pokúsi preskúmať Bellocovo písanie, si bude myslieť, že sa venuje literárnym dejinám malého národa.“ Zatiaľ čo väčšina Chestertonových dôležitých diel bola preložená, Belloc je stále prakticky neznámy, alebo ho pozná len niekoľko čitateľov.

https://christianitas.sk/hilaire-belloc-prorok-ozivenia-otrockeho-statu/

Jan J. Franczak: Nezdá sa Vám, že v anglicky hovoriacom svete je situácia lepšia?

Joseph Pearce: Myslím si, že by bolo spravodlivé povedať, že Belloc ešte stále žije v tieni svojho dobrého priateľa G. K. Chestertona, hoci v posledných rokoch sa z tohto tieňa do istej miery vynoril. Keď George Bernard Shaw spojil Chestertona a Belloca do fiktívneho netvora a nazval ho „Chesterbelloc“, uznal tým, že títo dvaja boli vnímaní ako synonymá a plece pri pleci ako rovnocenní, čo sa týka literárneho postavenia a kultúrneho vplyvu. Preto je zvláštne a do istej miery nespravodlivé, že Belloc zapadol, zatiaľ čo záujem o Chestertona rástol. Ako som sa snažil ukázať vo svojich vlastných spisoch, sú to bratia v náručí, ktorých by sme mali prehodnotiť ako rovnocenných.

Nuž, ak hovoríme o „živote v tieni“, pravdou je, že v tieni týchto dvoch vynikajúcich osobností sa skrýva tretí, plodný spisovateľ (a polyglot), ktorý bol ich priateľom a ktorého pán Shaw nespomenul. A rovnako ako Chesterton, konvertoval na katolicizmus…

Pravdepodobne máte na mysli nespravodlivo podceňovaného Mauricea Baringa, ktorý bol veľkým priateľom Belloca aj Chestertona a ktorý bol zvečnený spolu so svojimi dvoma priateľmi v nádhernom skupinovom portréte Jamesa Gunna s názvom Rozhovor.

https://christianitas.sk/maurice-baring-zabudnute-literarne-eso-v-rukave-anglickeho-katolicizmu/

Podľa môjho názoru je Baring jedným z najlepších románopiscov minulého storočia a zároveň veľmi úspešným básnikom. Jeho romány boli bestsellermi medzi dvoma vojnami vo Francúzsku aj v Anglicku. Niekoľko z nich – najmä C, Mačacia kolíska a Robert Peckham – sú klasikou katolíckej beletrie dvadsiateho storočia. (Všetky vyšli v češtine vďaka prekladom Jana Čepa, ktorý bol Baringovým veľkým ctiteľom; pozn. prekl.)

Takže máme troch spisovateľov, ktorí by mohli poskytnúť dostatok literatúry pre tri malé národy. Dodajme, že by to boli katolícke národy (z ktorých dva by konvertovali na katolicizmus). To nie je zlé na katolícke obrodenie v Británii. Dúfajme, že v budúcnosti budeme mať ďalšiu príležitosť diskutovať o Baringovi a Chestertonovi, ale zamerajme sa na Belloca. Vždy, keď sa pozerám na Bellocove fotografie, pripomína mi boxera v ťažkej váhe. Bol to vášnivý polemik a obhajca viery. Na druhej strane však bol veľmi romantickou dušou s osobitým zmyslom pre humor, najmä keď vezmeme do úvahy jeho básne pre deti. Zároveň je príbeh jeho lásky k Elodie, jeho manželke, romantický aj tragický. Bol básnikom, románopiscom, historikom, novinárom, apologétom katolíckej Cirkvi… Ktorá časť jeho literárneho odkazu je pre nás stále aktuálna?

Všetko je dôležité, ale najmä: jeho poézia, jeho historické diela a jeho úloha ako katolíckeho apologétu. Ako básnik sa Belloc radí medzi najlepších spisovateľov 20. storočia. Ako príklad jeho čírej nepoddajnosti máme búrlivé invektívy v básni Lines to a Don, odpoveď útočiacu na učiteľa, „ktorý sa odvážil zaútočiť na môjho priateľa Chestertona“; príklad pre neúnavnú energiu máme hravosť a dupanie v básni The End of the Road; pre katastrofický pocit úpadku Anglicka máme umierajúci zvon v básni Ha’nacker Mill; pre mystický pocit životného exilu máme yeatsiánsku túžbu medzi vierou a začarovanou krajinou, pútavo vyvolanú v básni Twelfth Night; pre tanec melanchólie a radosti uprostred „ruín času“ máme poskakovanie a tlieskanie Bellocovej trblietavej Tarantelly.

Ktoré z Bellocových historických diel sú obzvlášť dôležité?

Veľa. Príliš veľa nato, aby sme ich všetky spomenuli. Napísal toľko biografií historických postáv. Jeho prvá biografia, Danton, bola publikovaná v roku 1899 a neskôr písal ďalšie biografie slávnych historických postáv, pričom sa špecializoval najmä – hoci v žiadnom prípade nie výlučne – na hrdinov anglickej reformácie. Medzi nimi sú štúdie Cromwella, Jakuba II., Wolseyho, Cranmera, Karola I. a Miltona. Publikoval aj panoramatické štúdie celých období, ako napríklad Ako došlo k reformácii a Postavy reformácie, ako aj štvorzväzkové Dejiny Anglicka.

Jeho hlavný odkaz ako historika sa rozdeľuje do troch oblastí. Po prvé, jeho osudový boj s H. G. Wellsom o „náčrt dejín“; po druhé, jeho prelomové spochybňovanie „oficiálnych“ protestantských dejín reformácie; a nakoniec, jeho teleskopická a panoramatická štúdia „veľkých heréz“.

Aby sa vyhol chronologickému snobstvu, ktoré predpokladá nadradenosť súčasnosti nad minulosťou a vedie k nedostatku proporcií a zamerania, Belloc vášnivo veril, že historici musia vidieť dejiny očami minulosti, nie prítomnosti. Musia sa vcítiť do myslí a sŕdc protagonistov, ktorých študujú. A aby to robili správne, musia mať znalosti filozofie a teológie, aby pochopili svoju vlastnú akademickú disciplínu a zachovali si dôslednosť pri jej štúdiu. Neznalosť filozofie a teológie znamená neznalosť dejín.

„V dejinách sa musíme vzdať defenzívnej pozície,“ napísal v roku 1924. „Musíme upozorniť našich protivníkov, že sa nielen mýlia vo svojej filozofii, nielenže sú neinformovaní v hodnotení príčiny a následku, ale sú aj odtrhnutí od minulosti: ktorá patrí nám.“

Spomenuli ste aj jeho úlohu ako katolíckeho apologétu…

V dielach Preživší a noví príchodzí (1929) a Veľké herézy (1938) Belloc zmapoval vojnu ideí, ktorá formovala dejiny Európy a jej okolia. Práve v tejto sfére vidíme Belloca nielen ako katolíckeho apologétu, ale aj ako proroka, najmä vo svojich varovaniach pred obnovenou hrozbou islamu. Je napríklad takmer mrazivé počuť Belloca písať o konci moslimského obliehania Viedne „v deň, ktorý by mal patriť medzi najslávnejšie v dejinách – 11. septembra 1683“.

Dátum, na ktorý kresťanský svet hanebne zabudol, ale islamskí militanti si ho evidentne pamätajú, keďže teroristické útoky z 11. septembra 2001 to až príliš jasne ukázali. „Vždy sa mi zdalo možné, ba až pravdepodobné, že dôjde k vzkrieseniu islamu a že naši synovia alebo naši vnuci uvidia obnovenie tohto mocného boja medzi kresťanskou kultúrou a tým, čo bolo viac ako tisíc rokov jej najväčším protivníkom.“ Tieto slová, napísané pred viac ako šesťdesiatimi rokmi, boli ignorované. Dnes zvonia ako umieráčik pre Európu.

Bolo to jeho proroctvo o islame, ktoré ma pritiahlo k jeho knihám. Bolo ohromujúce. Nemohol som uveriť, že niekto dokázal v roku 1938 tak dobre predpovedať budúcnosť. A nebolo to jeho jediné proroctvo, ktoré sa teraz zdá byť naplnené. Myslím na jeho predpovede týkajúce sa budúcich útokov na Cirkev v tej istej knihe, Veľké herézy. Najmä keď v záverečnej časti „Moderná fáza“ hovorí, že „moderný útok nás nebude tolerovať. Bude sa snažiť o naše zničenie.“ A potom dodáva: „Ani my ho nemôžeme tolerovať. Musíme sa snažiť ho zničiť, pretože máme do činenia s plne vybaveným a zúrivým nepriateľom Pravdy, ktorá dáva ľuďom život. Súboj je teda na život a smrť.“ Mám dojem, že sa to deje priamo pred našimi očami. Možno epidémia to ešte viac zvýraznila. Takže možno je najvyšší čas, aby sme znovu objavili Bellocove knihy a zistili, čo nám ešte povedal pred takmer storočím?

Bellocova analýza „Modernej fázy“ tohto večného boja medzi silami svetla a života – t. j. Cirkvou – a silami temnoty a smrti je v skutočnosti neuveriteľne pôsobivá a prorocká. Odporučil by som aj časť Moderná myseľ z jeho knihy Preživší a noví príchodzí. Bellocovo chápanie intelektuálnych dejín a zrážky kultúr, najmä vo vzťahu k dejinám kresťanského sveta, je jednoducho ohromujúce. Z tohto dôvodu by jeho knihy – Veľké herézy a Preživší a noví príchodzí – mali byť na zozname čítania každého katolíka. Jeho prístup som prirovnal k tanku, ktorý sa neúprosne valí krajinou storočí a systematicky drví každú chybu, ktorá mu stojí v ceste.

Dá sa však povedať, že Belloc nebol vo svojich postrehoch vždy taký prorocký, ako keď písal o islame alebo budúcich útokoch na katolícku Cirkev. Mám na mysli jeho články pre časopis Land and Water počas prvej svetovej vojny. Kvôli tomu sa nakoniec stal terčom posmechu. Ukazujete to v jeho biografii Old Thunder: A Life of Hilaire Belloc. Čo sa stalo potom? Bol lepší v predpovedaní vzdialenej budúcnosti ako blízkej?

To je dobrá otázka! S Bellocovým písaním o prvej svetovej vojne sú dva problémy. Prvým je jeho frankofília a jeho pohŕdanie a znechutenie voči všetkému nemeckému vo všeobecnosti a všetkému pruskému zvlášť. Ducha pruského militarizmu a imperializmu vnímal ako kliatbu svojej doby, alebo aspoň ako jednu z hlavných kliatob doby spustošenej kliatbami všetkého druhu. Belloc, narodený v roku francúzsko-pruskej vojny, ktorá prinútila jeho rodinu odísť do exilu, mal dobrý dôvod byť podozrievavý voči pruskému militarizmu, ale dovolil, aby jeho láska k rodnému Francúzsku a predsudky voči Prusku zatienili jeho úsudok o vojne. Bol príliš zaujatý, a teda príliš šovinistický, aby videl veci jasne.

Ďalším dôvodom jeho zlého úsudku bolo, že pri svojich skutočne rozsiahlych znalostiach vojenskej histórie nezohľadnil novú technologickú tvár vojny. Jeho analýza vojenskej stratégie sa viac hodila k napoleonským vojnám o storočie skôr ako k zákopovej vojne a priemyselnej vojne, ktorú priniesla. Skrátka, bol príliš zaujatý nato, aby bol objektívny, a príliš zakorenený v zastaranej vojenskej histórii nato, aby dokázal situáciu presne posúdiť.

Hilaire Belloc by mohol byť jedným z patrónov európskej jednoty. Myslím si však, že je nepravdepodobné, že by podporoval Európsku úniu v jej súčasnej podobe, hoci predvídal, že jedného dňa sa európske krajiny pokúsia dosiahnuť jednotu po tom, čo ju protestantská revolúcia zničila. Jeho vízia Európy bola úplne odlišná od vízie eurobyrokratov. Vo svojej knihe Európa a viera, vydanej presne pred sto rokmi, dva roky po prvej svetovej vojne, celkom priamo vyhlásil: „Cirkev je Európa a Európa je Cirkev“. Jeho slová nie sú dnes o nič menej kontroverzné ako v čase, keď ich písal, ale ešte viac. Na konci tej istej knihy dodal: „Európa sa vráti k viere alebo zahynie.“ Hlasoval by teda Belloc za brexit? Veril, že keby nebolo Anglicka, Európa by si pravdepodobne zachovala svoju jednotu.

Sekulárny fundamentalizmus Európskej únie by Belloca úplne znechutil a pravdepodobne by ho vnímal ako démonickú paródiu na „Európu viery“, ktorú si predstavoval. Mám podozrenie, že by sa zasadzoval za zrušenie skorumpovanej a protikresťanskej Európskej únie. Ako muž, ktorý sa považoval za sussexského patriota (z grófstva na južnom pobreží Anglicka), o čom svedčia jeho najlepšie básne a jeho úžasná kniha Štyria muži (vyšla v českom preklade; pozn. prekl.), veril v lojalitu ku kultúrnym entitám typu grófstva (shire) a podobných grófstvu, ktoré sú všetky rovnako súčasťou Európy ako kresťanstva. Bol by zhrozený predstavou, že Sussex bude ovládaný z Bruselu, najmä preto, že nebol spokojný s tým, že bude ovládaný z Londýna!

Obávam sa, že takzvaní moderní Európania by nemali pochopenie pre to, čo predstavoval: narodený vo Francúzsku, s francúzskym menom, sussexský patriot a Angličan do morku kostí, muž, ktorý smútil nad zničením európskej jednoty protestantskou revolúciou a miloval Európu ako nikto iný, a navyše politik – horribile dictu! – predvádzajúci sa s ružencom na predvolebnom zhromaždení. Pre moderných Európanov byť Európanom znamená zabudnúť na svoju národnú identitu. Na druhej strane sa zdá, že Belloc by nebol o nič menej zhrozený postojom niektorých katolíckych hierarchov, ktorí oslavovali 500. výročie reformácie?

Belloc a jeho dobrý priateľ Chesterton, v súlade s veľkými pápežmi svojej doby – od Leva XIII. po Pia XI. – preukázali hlboké pochopenie nebezpečenstva, ktoré pre Cirkev a spoločnosť predstavuje heréza modernizmu. Bol to Chesterton, kto povedal, že nechceme Cirkev, ktorá sa hýbe so svetom, ale Cirkev, ktorá bude hýbať svetom. Katolícka ortodoxia hýbe svetom; modernistická heréza sa hýbe so svetom. Prvá slúži Heiliger Geist (Duchu Svätému), druhá slúži Zeitgeist (Duchu doby). Belloc, ako služobník Ducha Svätého a nebojácny nepriateľ Ducha doby, je vojakom Krista, bojovníkom Cirkvi bojujúcej vo večnej vojne proti „kniežaťu tohto sveta“ (porov. Jn 12,31). Z tohto dôvodu je svedkom pravdy a spojencom všetkých pravých kresťanov, ktorí stále veria tomu, čo Cirkev a svätí vždy verili a kázali. Radšej by som bol na Poslednom súde v Bellocovej koži ako v koži týchto modernistických biskupov, ktorí len navonok slúžia Cirkvi a zároveň kľačia pred „vládcom tohto sveta“. Jediná vec horšia ako vlk v ovčom rúchu, je vlk v pastierskom rúchu!

Keď už hovoríme o modernizme. Zdá sa, že v našej dobe sme svedkami zatmenia rozumu. Belloc vo svojej knihe Mýty a fakty cirkevných dejín (Katolícka cirkev a dejiny, 1926) napísal: „Nepíšem pre modernistov – teda pre ľudí, ktorí si myslia, že tvrdenie môže byť pravdivé aj nepravdivé –, ale pre ľudí tradície zdravého rozumu, ktorí akceptujú logiku ako konečný odvolací súd v otázkach rozumu. My katolíci totiž považujeme rozum za najvyšší súd vo svojej sfére a neuznáme nič, čo by bolo v rozpore s rozumom.“ Arcibiskup Fulton J. Sheen napísal trochu podobné slová vo svojej knihe Staré omyly a nové nálepky (1931): „Cirkev obviňujú, že je nepriateľom rozumu; v skutočnosti je jediná, ktorá v neho verí.“ Mohli by sme povedať, že pre Belloca bola katolícka Cirkev jediným obhajcom zdravého rozumu a rozumu?

Ako muž s hlbokým chápaním katolíckej viery vedel Belloc, že katolícka Cirkev vždy trvala na nerozlučiteľnosti manželstva viery a rozumu. Viera oddelená od rozumu sa stáva svätým nezmyslom; rozum oddelený od viery sa stáva iracionálnym nezmyslom. Takto naša doba pýchy, chváliaca sa svojím údajným racionalizmom, zostúpila do radikálneho relativizmu, v ktorom sa každý z nás môže „sebadefinovať“ ako čokoľvek, čo sa mu páči (muž, žena, kôň, bicykel) bez ohľadu na akékoľvek obmedzenia, ktoré kladie materiálna realita. Takýto iracionálny „racionalizmus“ nakoniec vedie k nihilizmu a zúfalstvu, ktoré z neho vyplýva. Tí, ktorí nespáchajú samovraždu, či už ako jednotlivci alebo ako spoločnosti, sa z tohto nihilistického nezmyslu spamätajú a nadobudnú rozum.

Keď sa to stane, tí, ktorí hľadajú zdravý rozum, objavia jednotu fides et ratio, ktorá sa nachádza v učení Cirkvi, a zistia, že je to oáza v púšti, ktorá poskytuje životodarnú vodu a životodarný rozum. V skutočnosti zistia, že rozum a svätosť sú synonymá.

V jednej zo svojich esejí ste citovali Belloca, ktorý povedal: „Jedna vec na tomto svete sa líši od všetkých ostatných. Osobnosťou a mocou. Je uznávaná a (keď je uznávaná) tak buď najvrúcnejšie milovaná alebo nenávidená. Je to katolícka Cirkev. V tomto dome má ľudský duch strechu a ohnisko. Vonku je noc.“ Nebolo by teda spravodlivé povedať, že pre Belloca bola samotná existencia, jedinečnosť katolíckej Cirkvi – napriek jej ľudským chybám a niektorým kňazom, ktorí idú v šľapajach Judáša – jedným z najdôležitejších dôkazov pravdivosti katolíckej viery?

Belloc videl Cirkev v jej plnosti a nadprirodzenom aspekte. Videl ju ako Mystické telo Kristovo, nielen na Zemi a v čase, ale aj v Očistci a v Nebi, mimo času. Videl Cirkev tak, ako ju musia vidieť všetci veriaci katolíci: ako Cirkev víťaziacu v Nebi, Cirkev trpiacu v Očistci a Cirkev bojujúcu v čase a priestore. Keď vidíme a chápeme Cirkev v tomto nadprirodzenom zmysle, je ľahké pochopiť, že brány Pekla ju nepremôžu. Preto je Cirkev jedinou vecou na tomto svete, ktorá sa líši od všetkých ostatných. Osobnosťou a mocou. Je to osobnosť Krista a moc Jeho kráľovskej moci. Preto je buď milovaná alebo nenávidená, tak ako bol sám Kristus buď milovaný alebo nenávidený. A preto je Cirkev domovom ľudského ducha. Je to Domov. Mimo Cirkvi v skutočnosti vládne Noc, večná bezdomovectvo.

Ďakujem veľmi pekne za rozhovor.

© Všetky práva vyhradené. Článok bol prebraný z partnerského webu PCH24.

PDF (formát pre tlač)