Holandsko: Komisia posúdila „eutanáziu“ dvojročného dieťaťa. Verdikt: V súlade so zákonom –

17. septembra 2026  

Spoločnosť
  Eutanázia, Kríza spoločnosti

Koncom minulého roka otriasla Holandskom šokujúca správa. Takzvanej eutanázii tam podrobili… – dvojročné dieťa so zdravotným postihnutím. Obeť usmrtili napriek tomu, že jej život nebol bezprostredne ohrozený. Prípad práve posúdila osobitná komisia. Verdikt: odňatie života malému dieťaťu sa uskutočnilo bez porušenia zákona a „lekári“ postupovali správne.

V roku 2025 bolo v Holandsku po prvý raz v rámci procedúry tzv. eutanázie usmrtené dieťa mladšie ako 12 rokov. Išlo o predčasne narodené dieťa, ktoré prišlo na svet v 26. týždni tehotenstva a trpelo viacerými zdravotnými postihnutiami.

„Dieťa (…) podľa zdravotnej dokumentácie utrpelo vážne poškodenie mozgu, v dôsledku ktorého trpelo ťažkou formou detskej mozgovej obrny, poruchami zraku a častými epileptickými záchvatmi, ktoré vo veľkej miere nereagovali na farmakologickú liečbu. Vyskytovali sa aj problémy s dýchaním a prehĺtaním. V pľúcach sa hromadili sekréty, dieťa bolo nepokojné a často dlhý čas nemohlo zaspať. Ako vyplýva zo zistení komisie, úroveň jeho vývoja vo veku takmer dvoch rokov zodpovedala približne šiestemu týždňu života,“ píše sa na portáli opoka.org.pl.

Pokusy o liečbu a zmiernenie utrpenia dieťaťa podľa odborníkov prinášali len malé výsledky. Z tohto dôvodu lekári spolu s rodičmi dospeli k záveru, že najlepšie bude… – malého pacienta zbaviť života.

Osobitná komisia, ktorej úlohou je preverovať postupy v prípadoch vykonanej „eutanázie“, nedávno vydala v tejto veci verdikt. Komisia skonštatovala, že na usmrtení zdravotne postihnutého dieťaťa nebolo nič nesprávne a zdravotníci postupovali v rámci procedúr stanovených zákonom.

Prípad naďalej analyzuje holandská prokuratúra.

Pohľad katolíckej tradície

Z pohľadu katolíckej morálky nie je rozhodujúcou otázkou, či bolo dieťa zdravé, či sa mohlo niekedy osamostatniť alebo akú úroveň rozumového vývoja mohlo dosiahnuť. Rozhodujúce je, že bolo nevinnou ľudskou bytosťou. Ťažké poškodenie mozgu, detská mozgová obrna, epilepsia ani neschopnosť komunikovať človeka nezbavujú ľudskej dôstojnosti a práva na život. Úmyselné usmrtenie nevinného človeka preto nemožno zmeniť na morálne dobrý skutok tým, že ho schváli zákon, komisia alebo lekárske konzílium.

Katolícke učenie pritom nežiada používať všetky dostupné medicínske prostriedky za každú cenu. Ak je liečba neúčinná, neprimerane zaťažujúca alebo už iba predlžuje proces umierania, môže byť morálne dovolené od nej upustiť. Rovnako je povinnosťou lekára podľa možností tlmiť bolesť a poskytovať paliatívnu starostlivosť. Medzi dovolením prirodzenej smrti a úmyselným spôsobením smrti však zostáva zásadný morálny rozdiel. Práve tento rozdiel sa v kultúre eutanázie nebezpečne rozmazáva.

Na prípade dvojročného dieťaťa je mimoriadne znepokojujúce ešte niečo iné: človek, ktorý sám nemôže vyjadriť vôľu, sa stáva úplne závislým od rozhodnutia iných, či jeho život ešte stojí za pokračovanie. Kritériom potom môže byť utrpenie, prognóza, mentálny vývoj či rozsah postihnutia. Katolícka tradícia oproti tomu trvá na zásade, že hodnota ľudského života nie je odvodená od jeho „kvality“, produktivity alebo schopnosti uvedomovať si vlastnú existenciu.

A história Európy poskytuje aj mimoriadne nepríjemné varovanie. Nacistický režim v rámci programu Aktion T4 a súvisiacich programov usmrcoval zdravotne postihnutých dospelých i deti; medzi používané metódy patrili aj smrteľné dávky liekov podávané ústne či pomocou injekcie. Samozrejme, dnešné Holandsko nie je Treťou ríšou a dnešný právny systém nemožno jednoducho stotožniť s nacistickým programom. Historická podobnosť, nad ktorou však stojí zato premýšľať, spočíva v samotnej myšlienke, že lekár môže za určitých okolností dostať spoločenské a právne oprávnenie úmyselne ukončiť život bezbranného zdravotne postihnutého človeka.

A preto si možno dovoliť aj trochu čiernej irónie: gratulujeme príslušným holandským lekárom a udeľujeme im imaginárnu Cenu Josefa Mengeleho za mimoriadne zásluhy o návrat niektorých veľmi temných otázok európskej árijskej medicíny. Samozrejme, netvrdíme, že dnešní holandskí lekári sú nacisti ani že súčasná holandská eutanázia je totožná s nacistickými programami.

Meno Josefa Mengeleho tu slúži ako drastická historická pripomienka toho, kam až môže medicína dôjsť, keď sa od zásady „život nevinného pacienta nesmiem úmyselne vziať“ posunie k otázke, za akých okolností možno jeho usmrtenie považovať za prijateľné. Európa by po skúsenostiach 20. storočia mala byť mimoriadne citlivá na okamih, keď sa pri lôžku ťažko postihnutého dieťaťa prestane diskutovať iba o tom, ako mu pomôcť žiť a netrpieť, a začne sa rozhodovať o tom, či má ešte vôbec žiť.

Branislav Krasnovský

Zdroj: pch24.pl, sprievodný obrazový materiál, zdroj – public domain pictures, wikimedia commons

PDF (formát pre tlač)