Holandský biskup Mutsaerts odpovedá ministerke, ktorá chce, aby Cirkev prevzala sociálnu prácu štátu: Celé roky nám štát hovoril – Nechajte to na nás…

11. septembra 2026  

Cirkev Politika
  Kríza spoločnosti

Holandská ministerka Mirjam Sterková vyzvala katolícku Cirkev k väčšej spoločenskej angažovanosti. Ako v reakcii uviedol biskup Rob Mutsaerts, Cirkev samozrejme chce pomáhať – jej prvoradé poslanie je však iné.

Ministerka Mirjam Sterková vedie rezort pre sociálnu starostlivosť, mládež a šport. Pri príležitosti otvorenia akademického roka na Protestantskej teologickej univerzite v Utrechte predniesla prejav. Ako vo svojej správe uvádza pomocný biskup diecézy ’s-Hertogenbosch Rob Mutsaerts, ministerka sa sťažovala na zlý stav sociálneho štátu, ktorý nedokáže zvládať súčasné výzvy. Práve preto vyzvala katolícku Cirkev aj protestantské spoločenstvá k väčšej spoločenskej angažovanosti. Inými slovami, práve Cirkev by mala zaplniť medzeru, ktorú štát teraz nedokáže vyplniť.

Biskup pripomína, že holandský štát sa celé desaťročia usiloval o istý druh všemocnosti – nahrádzal miestne spoločenstvá, farnosti, združenia a napokon aj rodinu, pričom sa snažil byť všadeprítomný. Ukázalo sa však, že rozsiahly systém sociálneho štátu je neefektívny a finančne neudržateľný. Odtiaľ pramení súčasná zúfalá výzva adresovaná Cirkvi a protestantským spoločenstvám.

„Kresťanská dobročinnosť nie je lacnou formou štátnej sociálnej starostlivosti. Nie je spôsobom, ako zaplátať diery v rozpočte. Nevychádza z politického dokumentu, ale z lásky k Bohu a blížnemu,“ napísal biskup Mutsaerts v komentári k vystúpeniu ministerky Sterkovej. „Celé roky štát hovoril: Nechajte to na nás. Teraz ten istý štát hovorí: Nemohli by ste to robiť sami? A to v čase, keď sa štátny aparát výrazne rozrástol, zatiaľ čo Cirkev bola veľmi oslabená,“ dodal.

V Holandsku bola katolícka Cirkev kedysi veľmi úzko spätá s miestnymi spoločenstvami a v určitom zmysle organizovala celý život katolíkov. Po druhej svetovej vojne sa to začalo dramaticky meniť. Premena spoločenského spôsobu života na individualistický a konzumný model, podporená rozvojom takzvaného sociálneho štátu, viedla k výraznému ústupu Cirkvi zo spoločenskej sféry.

„Sterková má pravdu, keď hovorí, že naša spoločnosť potrebuje spoločenstvo, milosrdenstvo a dobročinnosť. Dobročinnosť však nevzniká preto, že ju potrebuje vláda. Ba ani spoločenstvo nevznikne iba preto, že nejaký politik použije toto slovo,“ uviedol biskup.

„Cirkev rada pomôže. Nie sme však vaším subdodávateľom. Budeme sýtiť hladných, navštevovať chorých a pomáhať osamelým. A pritom budeme naďalej robiť aj to, na čo zrejme zabudli dokonca niektorí kresťanskí politici: starať sa o dušu. Pretože práve na túto otázku nemá rozpočet žiadna sociálna služba na svete. Cirkev bude človeku naďalej pripomínať jeho večné určenie. Možno to nebude riešením problému rozpočtového deficitu. Zároveň to však môže byť riešením niečoho oveľa dôležitejšieho,“ uzavrel biskup Mutsaerts.

Pohľad katolíckej tradície

„Nie sme vaším subdodávateľom.“ Touto jedinou vetou biskup Rob Mutsaerts pomenoval problém presnejšie než množstvo sociologických analýz. Katolícka charita totiž nevznikla ako lacnejšia alternatíva štátnej sociálnej politiky. Cirkev sýtila hladných, ošetrovala chorých, starala sa o siroty, starcov a chudobných celé stáročia pred vznikom moderného sociálneho štátu. Nerobila to na objednávku vlády, ale preto, že v trpiacom človeku videla blížneho a v službe jemu službu Kristovi. Jej charitatívna činnosť preto vyrastá z viery a nemožno ju oddeliť od nadprirodzeného poslania Cirkvi.

Mutsaertsova odpoveď je o to výstižnejšia, že moderný štát desaťročia preberal úlohy, ktoré predtým vykonávali rodiny, farnosti, cirkevné inštitúcie a prirodzené miestne spoločenstvá. Spolu s rastom sociálneho štátu prichádzala sekularizácia a Cirkev bola postupne vytláčaná z verejného života. Keď sa teraz ukazuje, že ani mohutný štátny aparát nedokáže nahradiť rodinu, komunitu, osobnú obetu a medziľudskú solidaritu, bolo by pohodlné zavolať Cirkev späť ako externého dodávateľa sociálnych služieb. Lenže Cirkev nie je nezisková organizácia pripojená k ministerstvu sociálnych vecí. Ak má pomáhať obnovovať to, čo sekularizovaná spoločnosť stratila, musí mať slobodu robiť to ako Cirkev – teda z viery, podľa svojho učenia a so zreteľom nielen na telo človeka, ale predovšetkým na jeho dušu.

Práve preto je najdôležitejšou časťou Mutsaertsovej odpovede pripomenutie večného určenia človeka. Cirkev môže prevádzkovať nemocnice, školy, hospice, charity či domovy pre starých ľudí, ale keby sa jej poslanie skončilo pri sociálnej starostlivosti, prestala by plniť to, kvôli čomu ju Kristus ustanovil. Jej prvou úlohou nie je opravovať nedostatky štátneho rozpočtu, ale viesť ľudí ku Kristovi a k spáse. „Nie sme vaším subdodávateľom“ preto nie je odmietnutím pomoci spoločnosti. Je to odmietnutie predstavy, že štát môže Cirkev najprv vytlačiť na okraj a potom si z nej podľa potreby objednať charitatívne služby, pričom jej vieru a jej nadprirodzené poslanie nechá za dverami.

A pokiaľ holandský štát zistil, že mu na vlastný sociálny systém chýbajú peniaze, možno by mal najskôr preskúmať vlastné politické priority, než požiada Cirkev, aby zaplátala diery v rozpočte. Mal by sa zaujímať načo vykladá toľko verejných prostriedkov na podporu vojny na Ukrajine a obmedziť štedro nastavený systém podpory migrantov vrátane ľudí pochádzajúcich z krajín, v ktorých sa nijaká vojna nevedie a ktorých návrat domov je možný. O výške a účelnosti týchto výdavkov možno demokraticky diskutovať, ale jedno by malo byť jasné: štát, ktorý si svoje rozpočtové priority určil sám, nemôže potom prísť za Cirkvou s faktúrou za ich následky. Cirkev je totiž Kristova nevesta a nie nejaká štátna subdodávateľská firma.

Branislav Krasnovský

Zdroj: pch24.pl, titulný obrázok, zdroj – snímka obrazovky, youtube.com

PDF (formát pre tlač)