Hospodárenie za 35 rokov a obrátené hodnoty po novembri 1989

Hospodárenie za 35 rokov a obrátené hodnoty po novembri 1989

Obrázok, na ktorom je dav, exteriér, nebo, obecenstvo  Obsah vygenerovaný pomocou AI môže byť nesprávny.

V novembri 1989 si väčšina ľudí nedokázala predstaviť, čo znamená tvrdý západný kapitalizmus. Skôr verili v jeho „ľudskejšiu“ podobu – niečo na spôsob Dubčekovho pokusu o poľudštenie socializmu, ktorý predbehol svoju dobu. Inšpiráciou bol aj projekt JZD Slušovice pod vedením Františka Čubu, kde štát podporoval experiment moderného hospodárstva. Podobnou cestou sa vydala Čína: štát si udržal kontrolu nad kľúčovými odvetviami, no zároveň otvoril priestor súkromnému podnikaniu.
Výsledok? Čína sa za tri desaťročia premenila z chudobnej krajiny na druhú najväčšiu ekonomiku sveta – podľa parity kúpnej sily je už dokonca prvá. Rusko sa po chaose 90. rokov pod Putinovým vedením postavilo na nohy, znovu ovládlo strategické podniky, eliminovalo oligarchov typu Berezovského či Chodorkovského a stalo sa sebestačné. Dnes je opäť imperiálnou mocnosťou.

A Slovensko?
Namiesto sebestačnosti sme sa stali montážnou dielňou Európy. Bývanie je nedostupné, mladí sa zadlžujú na celý život a zisky z práce našich ľudí odchádzajú do zahraničia. USA sa síce stále prezentujú ako najväčšia ekonomika sveta, no už len na základe bezbrehého tlačenia dolárov, odkedy Nixon v roku 1971 zrušil väzbu meny na zlato. Koniec éry petrodolára neveští pre americký dlh nič dobré. V reálnej sile už vedie Čína.

Namiesto cesty rozvoja sme si zvolili úpadok.
Na „41 rokov komunizmu“ sa už vyhovárať nedá – veď od 17. novembra 1989 uplynie 36 rokov. Je to dostatočne dlhá doba na porovnanie. Zničené Československo sa po druhej svetovej vojne dokázalo postaviť na nohy, bez dlhov, s krytou menou a zároveň financovalo armádu i „export marxistickej revolúcie“. Jeho nástupnícke štáty sú však dnes po uši zadlžené, nútené neustále konsolidovať verejné financie na úkor životnej úrovne obyvateľov. Nožnice medzi bohatými a chudobnými sa stále viac roztvárajú a ilúzia „ľudských práv“ končí na Európskom súde v Štrasburgu tam, kde začínajú obchodné záujmy.
Z tzv. Európskej sociálnej charty sa stal zdrap papiera. Právo na dôstojný život a dostupnú zdravotnú starostlivosť ustupuje agende sexuálnych menšín a pseudopráv, ktoré sú povýšené nad základné potreby väčšiny.
Z vyhlásenia prezidenta Václava Havla, že Československo už do žiadneho vojenského paktu nepôjde, ostala len zabudnutá, prázdna fráza a premárnená historická šanca na neutralitu.

Je toto tá demokracia a sloboda, ktorú sme si želali?
Pamätáme si to veľmi dobre. Po novembri 1989 sa zlodeji a podvodníci zmenili na „vážených podnikateľov“. Tí, čo ešte včera stáli v kúte, zrazu stáli na tribúnach s krížom a údajnou pravdou na perách. Poctiví ľudia – tí, ktorí držali spoločnosť – boli odsunutí na okraj, zatiaľ čo špekulanti a zlodeji si sadli do parlamentných kresiel a začali rozhodovať o našich životoch.
Výsledok vidíme dnes. Opozícia namiesto riešení ponúka cirkus – stačilo sledovať ich vystúpenia pri schvaľovaní rozpočtu. Žiadna zodpovednosť, iba sabotáž, škodoradosť a udržiavanie chaosu.
A tak dnes žijeme v krajine, kde česť a poctivosť nemajú hodnotu, zatiaľ čo lož, faloš a chamtivosť sa odmeňujú mocou a peniazmi. V parlamente nesedia elity národa, ale jeho hanba.

JUDr. Ľubomír Mihálik