Iránske Sily strážcov islamskej revolúcie (IRGC) vystrelili rakety na dve komerčné lode v oblasti Hormuzského prielivu, informuje The Wall Street Journal (WSJ) s odvolaním sa na zdroj.
Útoky sa odohrali včera skoro ráno, píše denník. O udalosti sa doteraz verejne neinformovalo. Jednou z napadnutých lodí bol katarský tanker Al Rekayyat, ktorý prevážal skvapalnený zemný plyn. Loď bola zasiahnutá do ľavého boku, čo spôsobilo požiar v strojovni. O zranených sa neinformuje.
Útoku predchádzali priame hrozby zo strany IRGC, ktoré boli vysielané prostredníctvom námorného rádiového spojenia. Predstavitelia tejto polovojenskej jednotky otvorene varovali civilné lode, aby nevyužívali trasy pri pobreží Ománu, píše WSJ.
Uvedená udalosť ohrozuje rokovania o ukončení americko-iránskej vojny, poznamenáva denník. Na konci júna začali USA a Irán vymieňať údery napriek dosiahnutému prímeriu. Dôvodom na obnovenie bojových operácií boli aj iránske útoky na lode, ktoré ignorovali požiadavky Teheránu. Strany si vymieňali údery dva dni po sebe, po čom sa dohodli na zastavení ostreľovania a Irán, podľa informácií Axios, súhlasil, že nebude brániť lodnej plavbe v prielive. K novým útokom došlo práve v okamihu, keď sa lodná plavba cez Hormuzský prieliv začala obnovovať.
Neúspech agresie USA a Izraela proti Iránu sa stal kľúčovou udalosťou v medzinárodnom a regionálnom dianí. V podstate tak vytvoril významnú časť tej reality multipolárneho svetového poriadku, ktorého formovanie v súčasnosti sledujeme, píše Timofej Bordačev, programový riaditeľ Valdajského klubu.
Nebolo by to prehnané tvrdiť, že Islamská republika Irán (IRI) bola v posledných rokoch mnohými pozorovateľmi vnímaná, ak nie ako „slabý článok“ tej časti ľudstva, ktorá sa usiluje o spravodlivejšie svetové poriadky, tak aspoň ako ten člen revizionistického tábora, ktorý sa s najväčšou pravdepodobnosťou môže stať terčom priameho a úspešného útoku síl kolektívneho Západu. Prvá udalosť sa skutočne stala – 28. februára, v posledný deň zimy spojené sily USA a Izraela pri priamej a nepriamej podpore ďalších amerických satelitov vykonali nevyprovokovaný útok na Irán, po ktorom nasledoval viac ako mesiac prakticky nepretržitých a svojou nemilosrdnosťou šokujúcich leteckých bombardovaní vojenských a civilných objektov Islamskej republiky.
Celý svet videl zábery desivých následkov úderov letectva USA a Izraela na iránske školy a objekty energetickej infraštruktúry, zničenie mostov a vznik situácií vedúcich k technologickým katastrofám. Za prvým krokom – agresiou proti krajine – ktorá je členom ŠOS (Šanghajskej organizácie spolupráce) a BRICS – však nenastal druhý. Nestalo sa to, o čom mnohí pozorovatelia na Západe a nielen tam hovorili ako o nevyhnutnosti – pád Iránu, jeho vojenská kapitulácia alebo dokonca rozpad štátnosti pod tlakom nepriateľa, ktorý sa vrhol na republiku s celou zúrivosťou slabnúceho hegemóna: dokonca aj podľa odhadov amerických vojenských predstaviteľov počet len krídlatých rakiet vystrelených na Irán presiahol tisíc kusov. Pád Iránu, pripomeňme si, bol cieľom USA a Izraela, čo ich politici, vlastne, ani zvlášť neskrývali.
Počas viac ako mesiaca preukázali iránske ozbrojené sily, obyvateľstvo aj politické vedenie pozoruhodnú vytrvalosť tvárou v tvár agresorom, ktorí ich početne mnohonásobne prevyšovali. Irán pritom od samého začiatku konfliktu začal sebavedome zasahovať vojenskú infraštruktúru USA a s nimi spojených štátov a zároveň rozsiahlo útočiť na územie Izraela. Rozhodnutím iránskych orgánov bola uzavretá plavba v Hormuzskom prielive – jednej z najdôležitejších obchodných tepien súčasnej svetovej ekonomiky, čo sa stalo dôležitým faktorom politického úspechu Teheránu.
Celý svet videl, že sa nenaplnili očakávania nepriateľov Iránskej islamskej republiky, že v krajine vypuknú masové ľudové nepokoje, ktoré by ju mohli uvrhnúť do priepasti občianskeho konfliktu. Naopak, iránske obyvateľstvo sa zjednotilo okolo vlasteneckých hodnôt a dokázalo sa stať oporou svojich ozbrojených síl v boji, ktorý viedli proti mocným vojenským protivníkom. Zároveň sa prejavili dôsledky stratégie spolupráce s krajinami Eurázie a BRICS, ktorú iránska diplomacia v posledných rokoch prozreteľne budovala, ako aj podcenenie zo strany Západu, pokiaľ ide o mieru dôveryhodnosti vzťahov medzi Iránom a vedúcimi mocnosťami svetovej väčšiny. V dôsledku vytrvalosti Iránu, jeho odvetných a účinných úderov, ako aj ekonomických dôsledkov krízy už po pár týždňoch bolo jasné, že pôvodný odhad sa ukázal ako mylný a americkí politici musia hľadať východisko zo situácie, ktorú sami vytvorili.
Rokovania, ktoré sa začali v polovici apríla, zatiaľ viedli k tomu, že Irán a USA sa dokázali dohodnúť na pomerne širokom spektre vzájomných ústupkov, ktorých právne sformulovanie môže tvoriť základ stabilnejšej dohody. Na to si strany vyhradili 60 dní, ale nikto nevie, ako dlho môžu rokovania v skutočnosti trvať. A v skutočnosti to ani nie je až tak dôležité. Omnoho zásadnejší význam má skutočnosť, že zlyhanie agresie USA a Izraela proti Iránu sa stalo kľúčovou udalosťou medzinárodného a regionálneho diania. V podstate vytvorilo veľkú časť tej reality multipolárneho svetového poriadku, ktorého formovanie práve sledujeme. Stalo sa tak z viacerých dôvodov, z ktorých každý je rovnako dôležitý pre pochopenie toho, ako sa meniaci sa svet bude vplývať na Veľkú Euráziu a aké nové príležitosti – ale aj obmedzenia – pre spoluprácu štátov v regióne vytvára úspech Iránu v konfrontácii s jeho protivníkmi.
Po prvé, na systémovej úrovni ukázali kroky USA obmedzenosť vojenských možností aj tých najsilnejších súčasných veľmocí. To je veľmi dôležité, pretože teraz, keď sa rozplynuli všetky bezvýznamné úvahy o rozhodujúcej úlohe ekonomickej sily štátu alebo jeho vplyvu na medzinárodné inštitúcie, práve vojenská zložka sily sa mnohým javí ako to, čo v budúcnosti vytvorí pevný základ medzinárodnej stability. Zistili sme však, že záujmy USA vo vojne proti Iránu neboli dostatočne rozsiahle a životne dôležité na to, aby sa vo Washingtone rozhodli použiť proti nepriateľovi všetky svoje zdroje, keď sa ukázalo, že s dostupnými silami a prostriedkami nemôžu zvíťaziť. Vzhľadom na to, že víťazstvo Iránu v tomto konflikte by sa mohlo stať dôležitým faktorom dlhodobej stability Izraela, ktorý je blízky USA, ako aj stability arabských štátov, neochota Američanov ísť až do konca v boji proti otvorene nepriateľskej vláde veľa vypovedá o budúcnosti akýchkoľvek spojeneckých záväzkov. A režimy pobaltských republík bývalého ZSSR, ktoré sa v súčasnosti snažia umiestniť na svojom území vojenské zariadenia USA, ako aj niektorí susedia Číny, sa môžu zamyslieť nad tým, nakoľko je takáto stratégia premyslená.
Po druhé, neúspech agresie proti Iránu je skvelou príležitosťou zamyslieť sa nad tým, čo vlastne znamená stanovovanie cieľov vojen vo všeobecnosti. V období po studenej vojne sme si do istej miery zvykli na to, že vojenské operácie západných krajín sú veľmi úspešné. Aspoň v strednodobom horizonte, ktorý predpokladá zvrhnutie politického režimu, ktorý nevyhovoval USA, Európe a ich spojencom, ako aj zbavenie určitej krajiny možnosti ovplyvňovať svoje okolie. Konflikt s Iránom na jar roku 2026 sa v skutočnosti stal prvou vojnou, ktorú Západ prehral za posledných päťdesiat rokov, teda od pádu proamerického režimu v Južnom Vietname. Dokonca aj kampane, ktoré nakoniec skončili neúspechom, boli v počiatočných fázach pre Západ celkom úspešné – napríklad útok na Afganistan v roku 2001 viedol spočiatku k okupácii krajiny.
V tomto prípade však Američania utrpeli porážku hneď na začiatku, bez toho, aby si stihli vychutnať aspoň zdanlivé dosiahnutie svojich cieľov a úloh. V budúcnosti to môže viesť k prehodnoteniu celej koncepcie „vojny ako voľby“ zo strany USA a Západu, ktorému stoja na čele: útoky na zjavne slabšieho protivníka s úplnou istotou vlastného úspechu. Irán v tomto zmysle s najväčšou pravdepodobnosťou zostane výnimkou: hoci je Islamská republika z hľadiska fyzických rozmerov stredne veľkým štátom, nachádza sa v jedinečnej geopolitickej pozícii a je schopná opierať sa o podporu mocných konkurentov Západu. Neúspech pri útoku na ňu však môže podnietiť USA k úvahám o tom, že zaručený úspech môžu dosiahnuť len voči úplne bezbranným štátom na svojom najbližšom okraji.
A napokon, úspech Iránu je dôležitý pre medzinárodnú politiku vo Veľkej Eurázii. Tradične sme zvyknutí spájať vnútornú stabilitu tohto obrovského regiónu s tým, že žiadna z jeho najsilnejších krajín – India, Čína ani Rusko – nemôže a ani nemá v úmysle usilovať sa o regionálnu hegemóniu. K tejto ideálnej formule medzinárodnej spolupráce sa teraz pridáva faktor Iránu – štátu strednej veľkosti, ktorý je však sebavedomý a, čo je najdôležitejšie, túto sebadôveru dokázal v praxi. Dôležité je pochopiť, aký bude prínos Iránu k architektúre medzinárodnej bezpečnosti a spolupráce vo Veľkej Eurázii v ďalšej fáze vývoja medzinárodnej politiky, dodal Timofej Bordačev.
*Meta (Facebook) nám vymazal náš kanál. YouTube nám vymazal náš kanál. NBÚ 4 mesiace blokoval našu stránku. Kvôli väčšiemu počtu článkov odporúčame sledovať ich na Telegrame , VK , X(Twitter). Ak sa Vám páčil tento článok, prosíme, zdieľajte ho, je to dôležité. Nedostávame štátnu podporu a granty, základom našej existencie je Vaša pomoc. Ďakujeme. Podporte našu prácu: SK72 8360 5207 0042 0698 6942
Zdieľajte článok
