Už tisíc rokov modlíme sa k Tebe
my najskromnejší z Tvojich služobníkov
a nechcem’ nič iba chleba, chleba;
len ten kus zeme neúrodnej, tvrdej
nám zachovaj a zahynúť nám nedaj.
Pred vekmi sme ctili druhých bohov
pri morských okách, u prameňov lesných,
tým dávali sme, čím sme oplývali,
úrodu poľa, piesne, tanec plesný,
a oni za to žehnali nám vďačne.
Ale keď prišli Tvoji apoštolia,
my zrúcali sme bohov svojich starých
a Tebe k sláve chrámy vystavali,
k oltárom Tvojim so sklonenou hlavou,
s dôverou detskou, so slzami v očiach
sa modlíme a nesiem’ obeť smutnú,
len slzy, plač a krv rúk zmozoľnených.
A horšie je, deň odo dňa je horšie.
Zlý národ cudzí vdiera sa nám v telo
a berie zem, reč, deti, dušu našu
a vodcov väzní, Tvojich kňazov bije
a do chrámov nám nové božstvo dáva,
ktorého meno Magyar Isten zneje.
Je boh to zlý, on nezná spravodlivosť,
on ľúbi krv a nárek potlačených
a jeho kňazi, biskupi a mnísi
nám nesú putá žaláre a kliatby.
Nuž daj nám znať, že môžme ešte dúfať,
keď dal si zuby, nuže daj aj chleba,
keď život dals’, daj nám aj právo žitia!
