J. R. R. Tolkien ako lingvista zásadne nesúhlasil so zmenami, ktoré priniesol II. vatikánsky koncil –

Matej Gavlák

13. novembra 2024  

Cirkev Spoločnosť
  Komentár

Autor legendárnej trilógie Pán prsteňov prakticky úplne odmietal zmeny a ducha zavedeného do Cirkvi po II. vatikánskom koncile. Ako profesionálny lingvista však mal najväčší problém s nahradením latinského jazyka vo sv. omši domácimi jazykmi.

„Monumentálny koncil“

Autor literárneho youtubového kanála Ink and Fantasy prišiel po príspevku o Tolkienovom náhľade na politiku s ďalším zaujímavým videom s názvom Prečo Tolkien nesúhlasil s II. vatikánskym koncilom, v ktorom ozrejmuje, ako názov napovedá, nový neprebádaný aspekt spisovateľovho života – a síce jeho náhľad na II. vatikánsky koncil. J. R. R. Tolkiena označuje nielen za katolíckeho konvertitu, ale za tradične zmýšľajúceho katolíka.

„II. vatikánsky koncil je najdôležitejšou udalosťou moderných dejín katolíckej Cirkvi,“ ozrejmuje autor význam tejto udalosti. Ďalej uvádza, že koncil trval 4 roky (1962 až 1965), že bol zvolaný pápežom Jánom XXIII. a že bol „monumentálny“. Ink and Fantasy uvádza:

„(II. vatikánsky koncil) sa dotýkal množstva tém od obrovských liturgických reforiem a obnovy veľkého počtu základov cirkevného učenia až ku viac progresívnym zmenám, ako boli medzináboženské vzťahy, úloha kňazstva a hlavne jazyk a rituál sv. omše.“

Autor vysvetľuje, že to tento koncil ukončil používanie latinčiny počas omší a nahradil ju bežnými jazykmi obyvateľstva – aby sa tak „zjednodušila omša“ a „dodala sa väčšia úloha obyčajným veriacim“. „Avšak tradičným katolíkom sa zdalo, že sa Cirkev skláňa pred moderným sociálnym tlakom,“ uvádza sa ďalej v tomto dokumente „a zjemňuje svoje postoje v mnohých veciach“. Autor dodáva:

„Jednoducho povedané, tradiční katolíci vnímali koncil ako odklonenie sa Cirkvi od jej tradícií, zvlášť čo sa liturgie týkalo, ale týkalo sa to aj sféry dogmatiky.“

Cirkev sa chcela „modernizovať“, kým tradičným katolíkom sa to „nepáčilo“ – a jedným z oponentov zmien po II. vatikánskom koncile bol aj J. R. R. Tolkien.

Keď je zbožný katolík zároveň lingvistom…

Tolkien bol „neuveriteľne zbožným katolíkom“, uvádza sa ďalej vo videu, pre ktorého boli „viera a Cirkev pravdepodobne tými najdôležitejšími vecami v jeho živote“. Spisovateľ však nebol len katolíkom, ale katolíkom s veľmi tradicionalistickým pohľadom na svet. Ako vedec a intelektuál študoval dejiny katolíckej Cirkvi a jej otcov, ako aj koncily, zbožňoval katolícku duchovnosť a tradície, v jeho ponímaní organicky prenášané z generácie na generáciu prostredníctvom latinského jazyka, ktorý považoval za posvätný.

Ako lingivista vnímal používanie latinčiny rovnako z perspektívy praktickej, ale aj duchovnej. Podľa neho bol tento posvätný jazyk priamo previazaný s Eucharistiou – skutočným Ježišom. Na ukážku skutočného odporu Tolkiena k odstráneniu latinčiny na sv. omšiach citoval Ink and Fantasy svedectvo spisovateľovho vnuka Simona Tolkiena, ktorý spomínal:

„Živo si pamätám, ako som s ním chodil do kostola v Bour-nemouth. Bol zbožným rímskym katolíkom a bolo to krátko po tom, ako Cirkev zmenila liturgiu z latinčiny na angličtinu. Môj starý otec s tým očividne nesúhlasil a všetky odpovede prednášal veľmi hlasno po latinsky, zatiaľ čo zvyšok zhromaždenia odpovedal po anglicky. Celý ten zážitok bol pre mňa dosť mučivý, ale môj starý otec si to nevšímal. Jednoducho musel robiť to, čo považoval za správne.“

Pre Tolkiena bolo používanie latinčiny počas sv. omše nielen „vrcholom ľadovca“, ako uvádza autor, ale aj „základom“ sv. omše ako takej. Nešlo pritom len o akýsi vonkajší ráz bohoslužby, ktorá prišla o svoje „tajomno“, ale o ďaleko hlbší problém. Dokument vysvetľuje, že profesor vo všeobecnosti vnímal s veľkými obavami neustálu snahu cirkevných predstaviteľov o „zjednodušovanie“ pevných cirkevných dogiem a nariadení, ako aj „opúšťanie jej posvätných tradícií“ – opustenie latinčiny bol pritom najočividnejším príkladom týchto zmien pre každého „a zvlášť pre jazykovedca“.

Protestantizácia Cirkvi?

Tolkien doslova „nenávidel“ zmeny v liturgii po II. vatikánskom koncile, uvádza Ink and Fantasy. Jeho najväčšou obavou pritom bolo to, že sa katolícka Cirkev nebezpečne približuje postojom protestantských cirkví, ktoré ako anglický katolík a konvertita dobre poznal. Dokument cituje jeden z listov, ktorý autor Pána prsteňov napísal svojmu synovi Michaelovi v roku 1967, dva roky po skončení koncilu:

„Protestantské“ vyhľadávanie spiatočnosti pre jej „jednoduchosť“ a priamočiarosť, ktoré v sebe, samozrejme, prináša isté dobrá minimálne v pochopiteľných motívoch, je chybné a vskutku márne. Pretože „počiatočné kresťanstvo“ je teraz a napriek všetkému „výskumu“ zostane navždy z väčšej časti neznáme; pretože „jednoduchosť“ nie je žiadnou zárukou hodnoty; bola a je skôr odrazom ignorancie.

Hrubé zneužívanie bolo už od začiatku súčasťou kresťanského liturgického správania rovnako ako teraz. (Výhrady sv. Pavla o eucharistickom správaní sú toho dostatočným dôkazom!)“

Profesor lingvistiky v liste pokračuje a argumentuje, že Cirkev nemala byť nikdy statická a že ani „Náš Pán nechcel, aby neustále zotrvávala vo svojom počiatočnom štádiu detstva,“ ale že je to „živý organizmus“ podobný rastline a má sa teda rozrastať ako do výšky tak do šírky, zapúšťať lístie a prinášať ovocie. Tolkien pokračuje:

„Múdry vie, že (Cirkev) začínala ako semiačko, ale je márne snažiť sa ho opätovne vykopať, pretože už neexistuje a jeho sila a a cnosť teraz spočíva v onom strome…, záhradníci sa musia starať o tento strom podľa múdrosti, ktorú požívajú, orezávať ho, odstraňovať hniloby, zbavovať ho parazitov, a tak ďalej… Avšak zaiste sa dopustia veľkej škody, ak budú posadnutí túžbou vrátiť sa k semiačku či dokonca k prvotnej mladosti, keď bol (ako si predstavujú) pekný a ešte nedotknutý zlami.“

Zlomený muž

Tolkien teda nebol proti zmenám v Cirkvi, či novým reformám ako takým, avšak reformy II. vatikánskeho koncilu boli v niečom špecifické: azda najlepšie ich vystihuje talianske slovíčko a tiež neoficiálne heslo koncilu, aggiornamento – teda akási modernizácia Cirkvi. Preto bola opustená latinčina, sv. omša zjednodušená, preto sa bohoslužby po 60. rokoch zdajú byť také odlišné oproti bohoslužbám predtým. Profesor bol proti modernizácii Cirkvi, zastával názor, že by mala „vzdorovať vonkajším sociálnym normám“, pričom modernizmus bol číslom jedna z týchto nepriateľov. Ink and Fantasy pokračuje:

„Tolkien mal kvôli tomu so svojimi pohnútkami až do hĺbky svojej duše neuveriteľne ťažké obdobie prijať zmeny zavedené koncilom. Nesúhlasil s mnohými rozhodnutiami, ktoré boli na ňom prijaté. Ale musel ich rešpektovať. Ako katolík veril v autoritu udelenú pápežovi a dôležitosť rímskeho biskupa pre katolícku Cirkev, ktorá bola podľa Tolkiena tou Cirkvou založenou priamo Ježišom Kristom a jediným nástrojom spásy.“

Dokument ďalej cituje z toho istého listu, ktorý napísal spisovateľ svojmu synovi:

„Som si vedomý toho, že tak tebe ako aj mne, tá Cirkev, ktorá sa kedysi javila ako útočisko, teraz sa javí ako pasca. Ale nikam inam nemožno ísť! (Sám seba sa pýtam, či azda tento pocit zúfalstva, posledné štádium lojality, nebolo ešte častejšie ako je zaznamenané v Evanjeliách, pociťované Pánovými nasledovníkmi počas ich pozemskej púte?) Myslím, že nemožno robiť nič iné ako sa modliť, za Cirkev, za Kristovho vikára, a za nás samých; a medzitým pestovať cnosť lojality, ktorá sa vskutku stáva cnosťou iba vtedy, keď je človek pod tlakom zriecť sa jej.“

Podľa dokumentu Tolkien nielenže nesúhlasil s väčšinou vecí, ktoré sa v Cirkvi diali, ale kanál usudzuje, že bol aj „emocionálne zlomený“. „No napriek tomu sa musel držať svojej viery,“ pokračuje „že katolícka Cirkev vydrží a že má pred sebou cestu vpred, ktorú on sám nepozná.“

Ako prekvapivý je uvedený fakt, že profesor vcelku uvítal medzináboženský dialóg s protestantmi, ale to preto, že dúfal, že sa aj oni nejako napokon dostanú pod autoritu pápeža.

Latinčina – jazyk Cirkvi

V inom videu s názvom Prečo Tolkien nenávidel Rímsku ríšu? sa kanál taktiež dotýka témy J. R. R. Tolkiena a jeho vzťahu k latinskému jazyku. Tolkien bol „lokalista“ a preto nenávidel Rímske impérium. Nepáčilo sa mu, že Rimania vnucovali svoj latinský jazyk a životný štýl keltským, slovanským, či germánskym etnikám. Avšak používanie latinčiny v katolíckej Cirkvi vnímal spisovateľ úplne opačne. Kanál vysvetľuje:

„Pre Tolkiena bol latinský jazyk prinášaný Rimanmi, ktorých veľmi zbožňoval a ich impériom, ktoré nenávidel, symbolom katolíckej Cirkvi existujúcej v čase. Prepájala tie dávne doby so súčasnosťou a spájala každý aspekt Cirkvi do jedného celku. Cenil si zachovanie miestnych jazykov a rozdielnosť rôznych kultúr, no nevnímal používanie latinčiny v Cirkvi ako niečo, čo by tomu odporovalo.

Vatikánsky koncil by pritom potenciálne mohol viesť k pomalému zabudnutiu samotnej latinčiny a učineniu ju nadbytočnou, čo bola vyhliadka, ktorú nenávidel práve preto, že zbožňoval všetky jazyky a latinčinu samotnú obzvlášť.“

PDF (formát pre tlač)