Michel Siffre sa stal všeobecne známym vďaka svojej sérii chronobiologických experimentov „Out of Time“, počas ktorých strávil dlhý čas v jaskyni v hĺbke 135 metrov pod zemou, aby študoval, ako ľudské telo reaguje na úplnú absenciu vonkajších časových odkazov – bez hodiniek, a študoval subjektívny zmysel plynutia času.
V roku 1962 Michel Siffre presvedčil svojich kamarátov z Martel Speleo Club (Nice), aby vykonali experiment, pri ktorom musel stráviť dva mesiace sám v jaskyni Scarasson, skúmaním podzemného ľadovca a zároveň pozorovaním fyziológie svojho tela, predovšetkým subjektívne hodnotenie plynutia času. 16. júla 1962 Siffre zostúpil do jaskyne do vopred pripraveného podzemného tábora na ľadovci, kam sa priviezli potraviny, elektrické batérie, knihy, vybavenie a nadviazalo sa telefónne spojenie. Na povrchu bola organizovaná 24-hodinová hliadka. Podľa podmienok experimentu sa Siffre musel hlásiť na povrch vždy, keď sa zobudil a išiel spať a koľko hodín si myslel, že je. Navyše dvakrát denne musel počítať do 120 za 2 subjektívne minúty. Experiment sa skončil 14. septembra, zatiaľ čo Siffre si myslel, že je len 20. augusta.
Výsledky experimentu ukázali, že bez vonkajších informácií o astronomickom dennom cykle, ktorý však Siffre naďalej sledoval, boli obdobia bdelosti a spánku spolu 24 hodín a 30 minút. Subjektívne odhady časových intervalov, ako dlhých (24 hodín), tak aj krátkodobých (120 s), však počas celého experimentu stále viac podhodnocovali tie skutočné.
Michel Siffre vysvetľuje výber jaskýň ako miesta pre svoje experimenty tým, že speleológovia, ktorí boli účastníkmi jeho experimentov, boli vďaka svojej prispôsobivosti a vysokej motivácii pripravení stráviť oveľa viac času v izolácii (v jaskyni) ako výskumníci, ktorí v rokoch 1960 – 70 robili podobné experimenty v laboratóriu. Dospeli sme k záveru, že ľudské biologické hodiny pri nedostatku slnečného svetla zaostávajú. A vďaka východu slnka, ktorý dáva dôležitý signál pre ľudské biologické hodiny, je synchronizovaný so slnečnými hodinami. A vďaka rannému slnečnému žiareniu a bez ohľadu na to, či je vonku slnečné alebo zamračené počasie, naše biologické hodiny majú približne 24 hodín (cirkadiánny rytmus).
Predstavte si život, v ktorom nie je žiadne slnečné svetlo, žiadne hodiny a ani najmenší náznak toho, čo sa deje mimo vášho prístrešku. Presne takýto experiment uskutočnil v roku 1972 francúzsky vedec Michel Siffre, ktorý ale trval pol roka. Dobrovoľne sa izoloval v hĺbke 135 metrov pod zemou, aby študoval, ako ľudské telo reaguje na úplnú absenciu vonkajších časových odkazov.
Experiment trval šesť mesiacov, počas ktorých sa Michel úplne spoliehal na svoj vnútorný zmysel pre čas. Bez svetla, zvukov a hodín žil tak, ako mu to diktoval jeho biologický rytmus, a hlásil každú akciu svojmu tímu: prebudenie, jedenie, odpočinok, spánok. Môže sa to zdať ako jednoduchá štúdia, ale výsledky boli ohromujúce a spochybnili nás.
Spočiatku išlo všetko predvídateľne: Michel žil podľa svojho obvyklého 24-hodinového plánu. Ale po niekoľkých týždňoch sa jeho vnútorný rytmus zmenil. Jeho bdelosť začala trvať asi 36 hodín a spánok trval 12. Jeho „dni“ sa tak natiahli na 48 hodín. Telo, akoby sa prispôsobovalo absencii zvyčajných cyklov, vytvorilo nový režim.
Najprekvapivejšie zmeny však nastali v jeho vnímaní času. Každý deň, hneď po prebudení, Siffre kontaktoval tím, aby vykonal jednoduchý experiment: napočítal od 1 do 120, pričom povedal jednu číslicu za sekundu. Malo to trvať asi dve minúty. Ale na konci experimentu mu to trvalo asi päť minút, hoci sám Michel si bol istý, že všetko sa deje rovnakou rýchlosťou ako predtým.
V podmienkach úplnej izolácie a absencie prírodných pamiatok začal Siffreov mozog „naťahovať“ vnímanie času. Pre neho sa minúty predlžovali a dni skracovali. Podľa neho úplne stratil zmysel pre deň a noc a každý nový cyklus bdenia a spánku sa zdal byť nezávislým „svetom“.
Tento experiment potvrdil hypotézu, že náš zmysel pre čas je veľmi závislý od vonkajších faktorov: svetla, aktivity a dokonca aj spoločenského života. Bez nich začne mozog fungovať podľa vlastných pre nás nezvyčajných rytmov.
Experiment však zanechal aj ďalšie otázky. Čo by sa stalo, keby blokáda netrvala šesť mesiacov, ale rok alebo viac? Mohli by sa zmeny vo vnímaní času stať nezvratnými? A aké dôsledky majú takéto experimenty na ľudskú psychiku? Príbeh Michela Siffra je pripomienkou toho, aké krehké je naše vnímanie sveta a ako málo vieme o fungovaní vlastného mozgu..
Preložil: OZ Biosféra www.biosferaklub.info
Post Views:
8
