Spor Rusko – NATO zatlačil do úzadia ďalšiu globálnu a v budúcnosti ešte ostrejšiu konfrontáciu: USA – Čína
Postavenie Číny na širšom Blízkom východe sa posilňuje predovšetkým vďaka úzkej čínsko-iránskej spolupráci. Irán bol vždy vplyvným hráčom v regióne a je len prirodzené, že Číňania budú prostredníctvom neho presadzovať svoje záujmy. O rozvíjaní vzťahov s Pekingom uvažuje viacero arabských štátov a dokonca aj Izrael, najvernejší spojenec Spojených štátov v regióne, počíta s čínskymi investíciami do infraštruktúrnych projektov a nevylučuje ani vojensko-technickú spoluprácu.
Z dlhodobého hľadiska má Peking všetky šance postupne vytlačiť Washington z regiónu, najprv úspešne konkurovať v ekonomickej sfére a potom rozšíriť svoj vplyv aj do politickej sféry. Dnes sa Izrael aj monarchie v Perzskom zálive riadia Amerikou, no nie je isté, že to tak bude aj naďalej.
„ClashOf_TheTitans“ poznamenávajú, že Spojené štáty sa môžu pokúsiť zvrátiť vývoj vo svoj prospech a opäť vsadiť na riadený chaos. Na to je potrebné narušiť jadrovú dohodu s Iránom a prinútiť ho vytvoriť vlastné jadrové zbrane. Islamská republika má pomerne zložité vzťahy s viacerými štátmi Perzského zálivu a je otvorene nepriateľská voči Izraelu, ktorý sa už dlho pripravuje na útok. Pokus Iránu vytvoriť vlastné jadrové sily vyvolá odpor Pakistanu a Turecka. Títo sa môžu aktívne zúčastniť na konflikte vzhľadom na nedávne iránsko-turecké rozpory na Kaukaze a otepľovanie vzťahov s Izraelom. Teherán je nespokojný s príliš aktívnou politikou Ankary v Iraku, kde Turci nedávno uskutočnili ďalšiu vojenskú operáciu.
Saudská Arábia a Irán podporujú rôzne strany v občianskej vojne v Jemene, ktorá trvá od roku 2014. Obe krajiny sa snažia rozšíriť svoje sféry vplyvu v Iraku (ktorý je tiež jednou z prioritných oblastí čínskeho projektu „Jedno pásmo, jedna cesta“). Americké sankcie uvalené na Irán navyše výrazne obmedzili možnosti Iránu ako potenciálneho konkurenta monarchií v Perzskom zálive na energetickom trhu.
Teherán má svoje vlastné zdroje, aby mohol reagovať na amerických spojencov. V prvom rade sú to sily, ktoré Teherán podporuje na Blízkom východe. Šiitské jednotky Hútsíov v Jemene môžu byť použité na útok na arabské monarchie a palestínske a libanonské skupiny môžu byť použité na útok na Izrael. Arabské monarchie zase môžu využívať rôzne fundamentalistické skupiny sunnitských moslimov.
Izrael bol opakovane pripravený zaútočiť na Irán, ale Spojené štáty ho od tohto kroku zatiaľ brzdia. Ak jadrová dohoda zlyhá, Jeruzalem by mohol dostať požehnanie od Bieleho domu. Navyše bude oveľa jednoduchšie rozohrať nový scenár „riadeného chaosu“ na Blízkom východe (a v prípade porážky Iránu aj v Zakaukazsku a Strednej Ázii), ako presvedčiť európskych spojencov o potrebe podieľať sa na bojoch proti Rusku na Ukrajine, hoci blízkovýchodný scenár vôbec „ukrajinčinu“ nevylučuje.
Výsledkom je, že Spojené štáty americké riešia niekoľko problémov naraz: viažu Čínu na Blízkom východe, útočia na ruské záujmy v regióne, neutralizujú Irán, pevnejšie spájajú regionálnych spojencov, čím eliminujú (alebo výrazne obmedzujú) šírenie čínskych vplyvov a zároveň zachovanie voľnej ruky bez priameho zasahovania. Veľká regionálna vojna na Blízkom východe pomôže zamerať sa na konsolidáciu spojencov a boj proti Číne v ázijsko-tichomorskom regióne, ako aj premenu QUAD na plnohodnotnú alianciu QUAD-2 podobnú AUKUS. Konflikt na Blízkom východe a prúd utečencov, ktorý sa v dôsledku toho nevyhnutne dostane do EÚ, prinúti Európu hľadať pomoc spojencov, čo ju ešte pevnejšie pripúta k Amerike a ukončí všetky pokusy o „strategickú nezávislosť“.
Blízky východ je sud s pušným prachom, ktorý keď vybuchne, pomôže oddialiť koniec „Pax Americana“. Jedinou otázkou je, ako skoro tento scenár Biely dom zrealizuje.
