Je možné v lete slušne sa obliecť alebo Kresťanský sprievodca cudnosťou v horúcich letných mesiacoch –

Peter Kwasniewski

30. mája 2026  

Spoločnosť

Každý rok, na začiatku horúcich letných mesiacov, vyvstáva problém cudnosti v obliekaní, keďže, ako sa zdá, západní ľudia strácajú aj tie minimálne morálne zábrany a spoločenské zvyky, ktoré kedysi zaručovali trochu sebaúcty a ohľaduplnosti voči ostatným. Potrebujeme morálnu revolúciu, aby sme pochopili o čo ide, pokiaľ ide o cudnosť. Je jasné, že to bude ťažké a možno nebudeme schopní zvrátiť trend dnes prevládajúcej kultúry, pre ktorú je správnejším výrazom skôr anti-kultúra. Tieto pojmy je však určite možné obnoviť v kresťanských spoločenstvách, pokiaľ nebude chýbať odvážna ochota pristupovať k tomuto problému s rozvahou, jasnosťou a pokojom.

Podľa sv. Tomáša Akvinského je pojem „skromnosť“ v
obliekaní, reči alebo správaní odvodený od pojmu umiernenosť,
čiže, keď niečo robíme vhodným, premysleným spôsobom, ktorý
je stredom medzi extrémami. V tomto prípade sú extrémami na
jednej strane nemravnosť (dnes oveľa bežnejšia) a na strane
druhej prudérny či nezdravý ostych.

Podobne ako všetky mravné cnosti, aj cudnosť nielenže
umožňuje, aby človek niečo požadoval a vybral si, čo je
správne, ale nás k tomu pobáda; stáva sa druhou
prirodzenosťou. Sv. Tomáš by nám tiež pripomenul, že cudnosť
nám pomáha oceniť telesné dobro na náležitom mieste.
Keď si to osoba, miesto a čas vyžadujú, vášeň
žiadostivosti je dobrá, je nástrojom cnostného konania v súlade
s Božím zámerom.

Cudný človek je ten, ktorý svoje činy a vystupovanie
dokáže ovládať, má dobrý úsudok o tom, čo je vhodné, pevnú
kontrolu nad svojimi citmi, pokojnú schopnosť vyjadrovať seba a
byť „sebou“ bez toho, aby vyzdvihoval svoju osobu. Skutočná
cudnosť teda začína v duši a až neskôr si ju všimne oko alebo
ucho. Táto vnútorná cudnosť spočíva v živote spôsobom, ktorý
je pokojný, jemný, úctivý a čistý. Obliekanie si slušných
šiat, či vyhýbanie sa nemravnému tancu, je iba vonkajším
odrazom tohto vnútorného stavu.

Moderné západné spoločnosti odhodili cudnosť, ktorá je pre
zdravie spoločnosti najviac potrebná: obliekanie sa a vystupovanie
spôsobom, ktorý zo strany opačného pohlavia nevzbudzuje nevhodnú
pozornosť – pozornosť živočíšnu, majetnícku,
reduktívnu. Je jasné, že populárna je opačná tendencia. 

Je smutné, že mnohí úprimní kresťania, ktorí chcú viesť
mravne čistý život, si neuvedomujú spojitosť medzi čistotou
srdca a skromnosťou zovňajšku, medzi úsilím o cnosť a
spôsobom, akým prezentujú svoje telo. Nevedomosť je o to
prekvapujúcejšia, že táto spojitosť bola zrejmá v každej
dobe – okrem našej.

Máme napríklad mladých katolíkov, ktorí sa snažia byť
mravne čistí, ale naďalej sa obliekajú ako ich svetskí
rovesníci, v provokatívnych či inak nevhodných štýloch. Vidíme
to jasne na Svetových dňoch mládeže, kde nevhodné oblečenie
nielenže je často neslušné, ale prezrádza až udivujúcu
neznalosť o tom, čo je primerané pre posvätnú a slávnostnú
udalosť. 

Zdá sa, že moderní ľudia majú jediné kritérium: fyzické
pohodlie. Čokoľvek, čo by mohlo spôsobiť hoci iba minimálne
nepohodlie alebo ťažkosť, je hneď bez rozmýšľania odmietnuté.
V dôsledku toho si v horúcich dňoch kresťania až príliš
často osvojujú zlozvyky svojich sekulárnych rovesníkov, ktorí
nemyslia na to, čo by potešilo Boha, alebo ako by pomohli sebe a
ostatným, aby zostali mravne čistí, ale iba na to, čo je
najmódnejšie alebo najľahšie. V rámci minimálneho zdravého
asketizmu by kresťania mali odmietať takéto rozmaznávanie či
uspokojovanie tela. Svätý Pavol opisuje veriaceho ako toho, ktorý
„stále nosí na (svojom) tele
Ježišovo umieranie, aby sa na našom tele zjavil aj Ježišov
život“. (2Kor 4,10) 

Kto by nebol ohromený starými čiernobielymi fotografiami prvých
kolonistov v trópoch, ktorí uprostred letných horúčav nosili
celé oblečenie s dlhými rukávmi a nohavicami? Netvrdím, žeby
sme sa mali vrátiť k ich šatníku, ale nezaškodilo by nám,
keby sme dbali na ich svedectvo slušnosti a životnej sile. Je
jasné, že treba brať do úvahy okolnosti horúceho počasia a
aktivity, ako sú dlhé výlety na čerstvom vzduchu, ale pre každú
situáciu existujú mravné i nemravné riešenia. S našimi
modernými materiálmi slušné oblečenie nemusí znamenať
oblečenie neznesiteľne dusivé; napríklad je možné si obliecť
šaty z moderného, ľahkého, nepriehľadného materiálu,
ktoré pokrývajú ramená a siahajú ku členkom.

Nemôžeme predstierať, že to, ako sa správame, ako jeme a
obliekame sa, ako sa dívame a pohybujeme, či to robíme so
zdržanlivosťou alebo ľahkovážne, so zdvorilým rešpektom alebo
bezmyšlienkovite, so zodpovednosťou či naivnosťou, sú
z duchovného hľadiska iba nepodstatné „detaily“. Naopak,
sú to veci podstatné. Aj ony budú zjavovať svetu buď Ježišov
život, alebo budú propagovať protichodného ducha. Spôsob, akým
človek zaobchádza so svojím telom, ako ho ukazuje a používa,
veľa prezrádza o jeho duši: o tom, čo si myslí o sebe
a o druhých, čo chce od seba a od iných. Ľudia si ani
neuvedomujú, v koľkých prípadoch zovňajšok vôbec neklame:
médium je posolstvom.

Ako pri každej dôležitej téme, božskému zjaveniu nechýbajú ani praktické usmernenia: „Chceme teda…, aby ženy boli v odeve ozdobenom cudnosťou a nech sa krášlia skromnosťou, nie pozapletanými vlasmi, zlatom a perlami alebo drahými šatami, ale ako pristane ženám, ktoré vyznávajú nábožnosť, dobrými skutkami.“ (1Tim 2,8–10)

S kresťanským spôsobom života je neodmysliteľne spätý
aj spôsob správania sa a vystupovania; je to jedna z čŕt
charakterizujúca veriaceho vo svete. Cudnosť, podobne ako
mierumilovnosť, hoci je predovšetkým dobrom duše, sa nezastavuje
pri duši, ale vplýva na všetky aspekty spoločenského života.
Moderný svet potrebuje vzory sebaovládania a dôstojnej
sebaprezentácie; kresťania môžu a musia dávať príklad. Už len
to, že sú bez excesov, stojí za to, aby ich ľudia poznali.

Náboženská cnosť je spravodlivosťou voči Bohu, lebo vo
vernej láske Mu dávame to, čo sme schopní dať: seba, naše telá
a duše. Preto je skromnosť dôsledkom náboženstva a zároveň
jeho ochranou.

Svätý Tomáš hovorí, že svätosť znamená dve veci: byť čistý a byť pevný. „Blahoslavení čistého srdca, lebo oni uvidia Boha“: blahoslavení sú tí, ktorí zachovávajú čistotu duše a tela, pretože Boha milujú celou svojou bytosťou. Pohľad na Boha, veľký cieľ a radosť kresťanského života je hlavným dôvodom, pre ktorý musíme zachovať naše srdcia, naše slová, naše hnutia a vystupovanie čisté, nepoškvrnené, jednoduché, zdržanlivé. Týmto spôsobom sa náš spôsob života pripodobňuje spôsobu života nášho Pána Ježiša Krista a do padlého, zašpineného svete prináša čosi zo žiarivej nevinnosti, jasného pokoja, večnej sviežosti Ducha Svätého.

Ako cudnosť chráni mužov i ženy pred zneužívaním,
manipuláciou a zmätkom

V predchádzajúcom článku s názvom Kresťanský sprievodca
o cudnosti v horúcich letných mesiacoch som sa venoval cnosti
cudnosti a vysvetlil, prečo je v živote kresťana nevyhnutná, nie
fakultatívna. Ani zďaleka nie je najdôležitejšou cnosťou, ale
jej prítomnosť zamedzuje veľkému množstvu zla, kým necudnosť
je zasa pozvaním pre svet hriechu.

Cudnosť je hlboká ľudská potreba, ktorú možno odmietnuť iba
za cenu narušenia osobnej integrity a rozumnej sebalásky. Koľko je
žien, ktorých dôstojnosť je zranená, a ktoré majú za
sebou množstvo incidentov s mužmi, ktorí ich používali
pre ich telá? Veľa pretrpeli kvôli zlej výchove, zlému
vzdelaniu, zlým radám. Potrebovali cudnosť, ktorá je tak úzko
spätá s faktom a s pocitom ľudskej dôstojnosti.
Teraz, keď trpia jej neprítomnosťou, potrebujú ju ešte viac, aby
znovu nadobudli svoju dôstojnosť, pocit vlastnej hodnoty, vedomie,
že sú osobou, ktorá si zaslúži byť milovaná kvôli nej samej.
Každý chce byť milovaný ako osoba, nie ako vec – ako „kto“,
nie ako „čo“.

Kresťan je vyzývaný, aby ohlasoval primát božského nad
ľudským a ľudského nad živočíšnym. Zdôrazňujeme, že
telo, ktoré prijíma život a iskru od nesmrteľnej duše
stvorenej na Boží obraz, je prirodzene dobré a schopné svätosti.

„Vtedy Pán, Boh, utvoril z hliny zeme človeka
a vdýchol do jeho nozdier dych života. Tak sa stal človek
živou bytosťou.“ (Gn 2,7).

„Veď
ty si stvoril moje útroby, utkal si ma v živote mojej matky.
… Moje údy neboli
utajené pred tebou, keď som vznikal v skrytosti, utkávaný v
hlbinách zeme.“ (Ž 139, 13,15) 

Telo je Božím stvorením, chrámom Jeho Ducha, omyté a pomazané v krste, dostalo prísľub podielu na blaženosti pri konečnom vzkriesení. Náš zovňajšok a spôsob správania by mali vydávať svedectvo o výhradne katolíckej pravde –, ktorá je už nepochybne prítomná v Novom zákone –, že manželstvo aj celibát si vážia ľudské telo, keď je posvätené sviatosťami Ježiša Krista, ako nástroj lásky, kanál milosti, posvätný znak. „Telo nie je na smilstvo, lež pre Pána a Pán pre telo.“ (1Kor 6,13)

Či už hovoríme o organickom tele, politickom tele alebo
Mystickom tele, každé svojím vlastným spôsobom je jednotou
zloženou z mnohých odlišných častí v hierarchickom poriadku a
vzťahu. Ľudská osoba je v istom zmysle hierarchiou prvkov
osobnosti: existuje v nej mnoho vrstiev či úrovní, ale nie
všetky by mali byť v popredí. Radikálne antropologické
rovnostárstvo, ktoré prikladá rovnakú váhu telu a duši, alebo
rôznym schopnostiam duše –, keď napríklad predstavivosť či
vôľu kladie na rovnakú úroveň ako intelekt – nie je o nič
menej mylné, ako politické alebo cirkevné rovnostárstvo.

Telesná dimenzia, predovšetkým nahé telo človeka, má
sviatostný význam. Nahé telo je najvýraznejším darom, ktorý si
manželia môžu navzájom dať. Keď ho dávajú, dávajú
seba, pretože telo nie je niečo, čo ja „vlastním“,
akoby to bol môj majetok, ale opravdivá časť toho, kým som.
Ľudská osoba nie je „v“ tele, ale je telesná: sme
vtelenými bytosťami. Čo o tom hovorí svätý Tomáš
Akvinský:

„Prečo má ľudské telo toľko údov – ruky, nohy, ústa
a podobne? Slúžia pre rôzne aktivity duše. Samotná duša je
príčinou a princípom týchto údov a to, čo tie údy sú, je
v podstate duša. Lebo telo je stvorené pre dušu, nie naopak.
Prirodzené telo je určitá plnosť duše.“

Teda, telo, oveľa viac ako akýkoľvek iný možný dar, smie byť
odhalené a darované iba osobe, ktorej bolo slávnostne
sľúbené, dokonca tak ako Najsvätejšia Eucharistia, ktorá je
pravým telom nášho Pána, a ktorú smú prijímať iba
pokrstení, ktorí sú s Kristom v láske spojení. Svätý
Pavol učí, že „Žena nemá moc nad svojím telom, ale muž;
podobne ani muž nemá moc nad svojím telom, ale žena.“ (1Kor
7,4)

Je dobré hlbšie uvažovať o špeciálnej sviatostnej väzbe spájajúcej manželov a všestrannej skromnosti, citlivosti duše, ktorú vyžaduje. Cudnosť je základnou cnosťou nie preto, žeby telo alebo vášne boli hanebné samé osebe, ale preto, že ich samotná dobrota a ich potenciál ako sprostredkovateľov milosti ukladajú povinnosť chrániť ich pred zneužívaním, manipuláciou a chaosom. Premýšľajte o nádherných slovách svätého Pavla. Sú také nadšené, také plné Božej lásky k všetkému, čo Boh stvoril a čo vykúpil: „A neviete, že vaše telo je chrámom Ducha Svätého, ktorý je vo vás, ktorého máte od Boha a že nepatríte sebe? Draho ste boli kúpení. Oslavujte teda Boha vo svojom tele.“ (1Kor 6,19–20) 

Ľudia sú vyzývaní, aby strážili tajomstvo svojej osobnosti, vzácny dar od Boha, tajomstvo, ktoré nie je určené pre nerozvážnu verejnú spotrebu. Mladým, ktorí chodia spolu, snúbencom, novomanželom, starým manželom – všetkým je daná nebeská dôvera a sú povinní ju brániť proti nepriateľským silám, ktoré ju ohrozujú. Muž a žena sú tajomstvá, ktoré si majú vzájomne odovzdávať v láske. Vnútorná komnata nemôže zostať otvorená ako verejné ihrisko. Treba k nej pristupovať s úctou, s akou sa približujeme k svätyni a k svätostánku v chráme. 

PDF (formát pre tlač)