Kanaďania: Pošlite naliehavú správu zákonodarcom s výzvou, aby zastavili Trudeauov ‘Online Harms Act’
Ako spisovateľ som sa vždy zaujímal o veľký príbeh. Odmalička som vždy zisťoval, že dobre napísaný príbeh má moc človeka nielen emocionálne, ale vo vzácnych prípadoch aj duchovne pohnúť. Pravdepodobne preto ma spočiatku priťahovala Biblia. Jedným z prvkov, ktorý vždy vynikal, boli výroky a príslovia, ktoré, hoci boli vyslovené pred stáročiami, ba dokonca pred niekoľkými tisícročiami, sú užitočné aj dnes.
V priebehu uplynulého týždňa som počul ďalšie staré príslovie (hoci nie biblické), ktoré sa neustále vkrádalo do mojej psychiky: “lebo čo grete steide ukradne, to hiede, a urobí stajňu dore rýchlo,” alebo v modernej iterácii: “nezatváraj dvere stajne, keď kôň už zatvoril.Pôvodný citát možno vysledovať až do spisu Johna Gowera, básne Confessio Amantis, ktorá bola publikovaná v roku 1390. Hoci je starý viac ako 630 rokov a považuje sa za jedno z najdlhšie platných anglických prísloví, aj dnes sa ukazuje ako rovnako užitočný. Predpokladá sa, že význam príslovia vyjadruje márnosť preventívnych opatrení, keď už bola spôsobená škoda. Hoci je hlboké, nie je to tá časť, ktorá prerušuje môj čas, ktorý by bolo lepšie využiť na sústredenie a koncentráciu na danú úlohu. Nie, myšlienka, ktorá ma neustále zrádza, je – čo sa to vlastne stalo s tým koňom?“
Ako som už uviedol, som spisovateľ, konkrétne scenárista, hoci som napísal dve detské’knihy a venoval som sa písaniu piesní. Svoju tvorivosť vo všeobecnosti považujem za dar, ktorý mi udelil Boh (a modlím sa, aby som ho využíval múdro). Som tiež zamestnaný v miestnom katolíckom kostole ako správca a zisťujem, že o príležitosti na tvorivosť nie je núdza (najmä keď sa snažím udržiavať okolité budovy a kostol, ktorý má viac ako 100 rokov). Tak či onak, kreativita je často krát tým najšikovnejším nástrojom v mojom opasku, po ktorom siaham najčastejšie. Dokonca aj Einstein sa často vyjadroval o sile kreativity citátmi ako: “kreativita je nákazlivá, odovzdávajte ju ďalej.” A hoci ma to upokojuje, práve to spôsobuje, že môj súčasný podnik je taký rozporuplný.
V posledných dvoch rokoch som bol osobne svedkom začlenenia nástrojov založených na umelej inteligencii, ktoré sa používajú takmer v každom prvku v oblasti písania a tvorby filmov. Takmer závratnou rýchlosťou sa tieto nástroje zmenili z jedinečných na takmer všadeprítomné. Len za posledný rok som bol osobne svedkom pokroku umelej inteligencie od písania scenárov cez generovanie obrázkov až po generovanie videoklipov. Dôsledky sú hlboké. Predstavte si, aký potenciál sa dá dosiahnuť v priebehu nasledujúceho roka alebo dokonca piatich rokov. Netreba hovoriť, že ako scenáristu a všeobecne tvorivého človeka ma to znepokojuje, čo prinesie budúcnosť. Osobne zdieľam rovnaký názor mnohých umelcov, že tieto umelecké diela budú nielen menej kvalitné v porovnaní s ich ľudskými náprotivkami, ale obávam sa, že im môže chýbať určitý “ľudský” prvok a hĺbka.
Takže, kde je ten konflikt? Problém je v tom, že som si vypočul aj iných, ktorí túto technológiu využívajú (mnohí sú považovaní za umelcov vo svojom odbore), a dokážem pochopiť ich argumenty, keď tvrdia, že umelá inteligencia im poskytla možnosť, cestu k tvorbe, ktorá im predtým nebola otvorená. Považujú ju za spôsob, ako “demokratizovať” oblasť umeleckej tvorby – dať ostatným možnosť tvoriť (vziať nápady, ktoré uviazli v ich hlavách, a priviesť ich k životu) a nemusieť prechádzať cez “strážcov” (t. j. spoločnosti ako Disney, pre animátorov). Sám pracujem na projekte animácie, ktorý vznikol zhruba pred ôsmimi rokmi, a uvažoval som o využití nástrojov umelej inteligencie, ktoré by mi v projekte pomohli v rôznych funkciách. Namiesto toho som sa rozhodol pre štúdium animácie ako odboru a pokúsim sa o to “staromódnym” spôsobom – s vedomím, že vývoj tohto projektu bude trvať roky, zatiaľ čo spoločnosti ako Disney budú medzitým pokračovať v uplatňovaní svojej priemyselnej a kultúrnej dominancie k nevôli mnohých rodičov a detí. To ma prirodzene núti položiť si otázku, či by bolo pre spoločnosť vo všeobecnosti lepšie, keby umelci, ktorí sú považovaní za “okraj” toho, čo je v týchto odvetviach akceptovateľné (pretože majú iné názory a súčasnú trajektóriu považujú za odpornú, nie preto, že im chýbajú schopnosti), mohli využívať nástroje, ako sú tieto, aby sa dostali cez strážcov brány a poskytli obsah, ktorý má schopnosť budovať, a nie ničiť?
To ma vedie k môjmu súčasnému podniku… a konfliktu. S pomocou mojej manželky a našich 13-ročných dvojčiat sme sa rozhodli uplatniť našu vieru v praxi a napísali sme slová pre niekoľko hudobných skladieb v prospech života. Polovica piesní je proti potratom a polovica proti eutanázii – téme, ku ktorej málokto vytvoril umelecké diela spochybňujúce jej koncepciu (pravdepodobne preto, že hrozba eutanázie rástla rovnako rýchlo ako pokrok umelej inteligencie). Máme tiež dve skladby venované tým, ktorí sa prihovárajú – ľuďom, ako sú tí z organizácie Red Rose Rescue pre nenarodené deti a Guardian Angels pre tých, ktorým hrozí eutanázia. Slová sme napísali spôsobom, ktorý spochybňuje základné príbehy týkajúce sa týchto problémov a pokúša sa riešiť veľmi skutočné pocity tých, ktorých sa to týka – ako napríklad v piesni s názvom “Saved Me Too” (ktorú sme napísali spolu so synom) o otcovi, ktorý smúti nad stratou svojho dieťaťa v deň výročia od potratu. Album sme sa rozhodli nazvať “Cradle To Grave.”
Takže, kde’je problém? Nuž, ako rodina sme uvažovali o hľadaní umelcov, s ktorými by sme mohli spolupracovať, ale nevieme, kde začať, keď sa púšťame do takejto úlohy. Aj vzhľadom na to, že celý plánovaný album bude pro-life (a chápeme, aký postoj k tejto otázke zaujímajú mnohí v tomto odvetví), rozhodli sme sa vytvoriť hudbu sami pomocou nástroja na generovanie piesní s umelou inteligenciou. Netreba hovoriť, že to bolo ťažšie, ako som očakával, ale v niektorých ohľadoch aj užitočnejšie. Hoci nám chýbali živí umelci, dokázali sme “viesť” každú skladbu a dosiahnuť zvuk, ktorý je bohatý a dojímavý nielen emocionálne, ale dovolím si tvrdiť, že aj na duchovnej úrovni. To je, napodiv, aj zdrojom osobného konfliktu. Keď ostatní počujú skladby ako “If We Met Up In Heaven” (ktorú som napísal spolu s dcérou), mnohých to dojme až k slzám. Potom im poviem, že vznikla, a reakcie sú prinajmenšom vášnivé. Ľudia ju buď prijali (a v mnohých prípadoch aj celkové posolstvo), alebo ju vyslovene odmietli (pričom mnohí ignorovali celkové posolstvo). Urobili sme správnu vec?
Bolo to zlé? To sú kritické otázky s morálnymi, etickými a duchovnými dôsledkami, ktoré treba dôslednejšie preskúmať.
Keď sa v každej dobe objavia nové technológie, ľudia sa často pozastavujú nad stratou “ľudského” prvku. Spomeňme si na zavedenie tlačiarenského stroja, gramofónu, automobilu alebo nedávno domáceho počítača a zoznam by mohol pokračovať. Zavedenie každého z nich bolo na úkor “ľudského” prvku, na čo môžu ich obhajcovia namietať slovami: “ale teraz majú ľudia prístup k väčšiemu množstvu literatúry, môžeme si vychutnávať hudbu z pohodlia domova, starší ľudia môžu mať väčšiu nezávislosť a ľudia môžu komunikovať na veľké vzdialenosti za zlomok času a prostriedkov.” Ospravedlňuje ich to? Patria nástroje s podporou umelej inteligencie do tejto kategórie? Ak bolo cieľom urobiť niečo “dobré” pomocou UI, je to morálne prijateľné? V našom prípade sa to stále považuje za umenie – hoci sme to napísali, riadili a museli sme byť mimoriadne kreatívni, aby sme to dokončili? Ak by sa umelá inteligencia používala v medicíne na liečenie chorých, bolo by to ospravedlniteľné – a ak áno, bola by ospravedlniteľná snaha liečiť dušu prostredníctvom umenia s pomocou nástrojov umelej inteligencie? Najnaliehavejšou otázkou, s ktorou osobne zápasím, je, či by sa to považovalo za zlo. Mnohí z nás sa zhodnú na tom, že si musíme začať brať kultúru späť, ale je toto schodný spôsob, ako to urobiť?“
Budem prvý, kto sa prizná, že nemám “čisté” odpovede, len ďalšie otázky. Zostáva mi’uvedomiť si, že byť kreatívny nie je’najdôležitejšou požiadavkou na nájdenie riešenia. V skutočnosti pri takýchto otázkach môže byť bujná fantázia v skutočnosti škodlivá – “vytvárať” odpovede, ktoré vyhovujú vopred stanovenému záveru. Domnievam sa, že v súvislosti s otázkou, ako je táto (alebo akoukoľvek inou otázkou, ktorá má hlboké morálne a duchovné dôsledky), sa vyžaduje menej tvorivosti a viac jasnosti. Aby sme sa menej sústredili na to, čo by mohlo byť pravdou, a viac sa zamerali na to, čo je pravdou. Aj tu by som chcel vyzvať ostatných, aby sa zapojili do debaty a viedli na túto tému solídnu, ale produktívnu diskusiu.
Nedávno som púšťal album jednej žene. Hoci ona sama povedala, že piesne sú “krásne,”, pri pomyslení na to, že tieto piesne sú teraz súčasťou modelu učenia, sa ohradila, na čo som sa spočiatku vcítil do jej pohľadu. Po ďalšom zamyslení sa musím priznať, že som uvažoval, či to vlastne nie je dobré. Podieľame sa na zodpovednosti “trénovať” tieto modely tým, čo je dobré, správne a pravdivé? Alebo necháme toto školenie na jednotlivcoch na miestach, ako je Silicon Valley, ktorí naše hodnoty neznášajú? Opäť’budem prvý, kto sa prizná, že odpoveď je pre mňa momentálne neuchopiteľná.
Pripomína mi to scénu zo seriálu Terminátor: v ktorej je postava Jamesa Ellisona neochotne poverená úlohou naučiť Johna Henryho (prvú iteráciu hybrida človeka a umelej inteligencie) základný pojem morálky. James sa obráti na tvorcu Johna Henryho’Catherine Weaverovú a povie: “Chceš ho naučiť príkazy? Začni prvými desiatimi.”
Nemôže byť pochýb o tom, že s rýchlym vývojom AI’je “kôň” oficiálne mimo “stajne,” a ja chápem, že je zbytočné zaoberať sa dverami stajne. Otázka, s ktorou zápasím, znie – teraz, keď je kôň vonku, čo s ním urobíme?“
Kanaďania: Pošlite naliehavú správu zákonodarcom s výzvou, aby zastavili Trudeau’‘Online Harms Act’
