Jean Raspail – spisovateľ, prorok, katolík a monarchista, ktorý v románe Tábor svätých predpovedal inváziu imigrantov aj pád Európy –

Bogdan Dobosz

24. septembra 2026  

Kultúra

Spisovateľ, cestovateľ a prorok Jean Raspail zomrel v Paríži roku 2020 vo veku 94 rokov, len niekoľko dní pred svojimi ďalšími narodeninami. Najznámejším sa stal svojím románom Tábor svätých (česky: https://www.preskoly.sk/p/493232-tabor-svatych-nv/), v ktorom predpovedal zničenie západnej civilizácie masovou imigráciou. Kniha bola vydaná v roku 1973 a neskôr, roku 2011, v rozhovore s novinárom Franciszekom L. Ćwikom spomínal:

„Tábor svätých som napísal v rokoch 1971 – 1972 v Boulouris, vo veľkej vile z konca 19. storočia s názvom „Hrad“, ktorú mi požičali. Z okna knižnice, kde som pracoval, bol výhľad na krásnu, rozľahlú pláž. Jedného rána, keď som sa pozrel z okna, som sa sám seba opýtal: Čo ak prídu? Nevedel som, kto by tí „oni“ mali byť, ale zdalo sa mi samozrejmé, že to budú chudobní ľudia z Juhu, ktorí sa jedného dňa vydajú k bohatým brehom – k otvoreným hraniciam našich krajín. Tak sa to všetko začalo.“

„Ultrareakcionár“ odchádza

Keď Raspail zomrel, nachádzal sa v nemocnici Henryho Dunanta v Paríži, kde sa liečil už od decembra 2019 a kvôli vtedajším opatreniam štátu proti ochoreniu Covid-19 ho jeho rodina mohla navštíviť až na poslednú chvíľu. Spisovateľov syn Quentin po jeho smrti oznámil, že Jean Raspail prijal posledné sviatosti a zomrel obklopený svojimi blízkymi.

Raspail bol hlboko veriaci tradičný katolík, monarchista a konzervatívec, no zároveň sa vzpieral politickým stereotypom a kategorizáciám. Vplyv jeho pera, alebo skôr presnejšie ceruzky, ktorou začal písať svoje knihy, je badateľný nielen vo Francúzsku. Medzi jeho čitateľov patril americký prezident Ronald Reagan, teoretik „konfliktu civilizácií“ Samuel Huntington a aj bývalý poradca Donalda Trumpa Steve Bannon.

Denník Le Figaro ho v nekrológu opísal ako spisovateľa, objaviteľa a dobrodruha, ktorý: „zanechal hlbokú stopu vo francúzskej literatúre 20. storočia. Predtým ako sa stal objaviteľom slov, cestoval neznámych do zákutí. Husté fúzy, husté obočie, ostré črty tváre. Jean Raspail bol tvrdohlavý a hrdý. Za svojimi tmavomodrými očami uchovával katolícku vieru a oddanosť monarchii. Rojalistický ekológ, utopista, dobrodruh a romantik.“ Novinár Ivan Rioufol vtedy napísal: „Raspail je mŕtvy, Francúzsko nemôže dýchať,“ čím narážal na „antirasistické“ heslo BLM – „Nemôžem dýchať“, slová, ktoré vyslovil George Floyd, černoch, ktorý zomrel v USA a stal sa novým „svätcom“ ľavice. Raspailova smrť v čase, keď sa vynorili tieto rasové konflikty, nadobudla znaky symbolu.

Týždenník Le Point o ňom po smrti napísal: „Niektorí ho obdivovali, iní odsudzovali, tento spisovateľ, ktorý sa vyhlásil za generálneho konzula Patagónie sa svojím rojalizmom bránil pred zaradením medzi straníkov extrémnej pravice ako „slobodný človek, ktorý nikdy nebol podriadený žiadnej strane“.“ Avšak týždenník musel pripustiť, že autor bol „ultrareakcionársky“, „pripútaný k myšlienke identity a pôvodu“ a bol aj odporcom takzvanej „mesticizácie“ spoločnosti.

Denník Le Monde informoval o Raspailovej smrti prostredníctvom agentúry AFP a dodal, že jeho slová si „pripomínajú nacionalistické médiá“.

Ľavicové noviny Liberation nazvali smrť Jeana Raspaila odchodom „proroka veľkej výmeny“, čo sa vzťahuje na teóriu „výmeny obyvateľstva“ novým, tvárnejším konglomerátom ľudí vďaka podpore imigrácie. Pre ľavicové noviny bol Raspail „kultovým spisovateľom krajnej pravice“ pričom dodali, že „pre mnohých jeho obdivovateľov je smrť spisovateľa počas globálnej černošskej rebélie desivým znamením doby.“

Pravicový týždenník Valeurs Actuelles napísal, že Raspail bol „spisovateľ a dobrodruh, katolík a monarchista, ktorý vytvoril jedinečný literárny vesmír. Uchýlil sa doň, aby unikol tomuto svetu rútiacemu sa k záhube… Väčšinu svojho života strávil putovaním z kontinentu na kontinent a naprieč storočiami dejín… Raspail už neuznával Francúzsko, ktorého národ sa premenil na beztvarú masu… Akoby sa naturalizoval vo fiktívnej krajine, ktorá bola monarchiou, čo pripomínalo jeho osobné vymenovanie za konzula Patagónie. …“

Jeho prvou knihou bola De Terre de feu-Alaska (Z ohnivej Aljašky), napísaná v roku 1952. Rok predtým cestoval autom naprieč Amerikou. V spomínanom rozhovore s Franciszekom Ćwikom povedal:

„Mal som 19 rokov, keď sa skončila II. svetová vojna. Šesť rokov sa nedalo nikam cestovať. Bol som aj veľmi slabý študent: talentovaný, ale so zlými známkami. Nechcel som ísť na univerzitu; nelákalo ma to. V rokoch 1946 – 1947 som napísal knihu, pričom som sa považoval za spisovateľa. Ukázalo sa, že je zlá a žiadne parížske vydavateľstvo ju nechcelo vydať, napriek maximálnemu úsiliu môjho otca, ktorý mal priateľov medzi členmi Francúzskej akadémie. Presvedčili ma, že nie som stvorený na písanie. Vtedy som si povedal: no dobre, nie som spisovateľ, prečo by som ním mal byť. Rozhodol som sa cestovať. Na mojej prvej ceste v roku 1949 sme sa s priateľmi plavili na kajaku z Québecu do New Orleans po trase, ktorou sa v 18. storočí vydali francúzski kolonisti. Takto sa to všetko začalo, ale nevedel som, čo z toho bude. (…) Potom prišla ďalšia cesta, tiež za ťažkých okolností: na Aljašku v rokoch 1951 – 1952. Písal som čoraz viac reportáží, čo mi umožnilo uživiť sa. Uvedomil som si, že predsa len môžem písať; možno nie romány, ale aspoň reportáže. Napísal som aj štyri knihy o svojich cestách a vrátil som sa k románom. (…) Skutočne som začal písať až v roku 1970.“

Samozrejme, mal na mysli Tábor svätých. Po vydaní tohto diela Raspail napísal ďalších dvadsať kníh. V roku 1981 získal hlavnú cenu Francúzskej akadémie za dielo Moi, Antoine de Tounens, roi de Patagonie (Ja, Antoine de Tounens, kráľ Patagónsky – kniha vyšla v českom preklade roku 1987 https://www.martinus.sk/2586537-ja-antoine-de-tounens-kral-patagonsky/kniha; pozn. prekl.) a v roku 2003 mu bola udelená cena za celoživotné dielo. V roku 2000 mu chýbalo deväť hlasov na vstup do Akadémie. Pretože bol príliš „pravicový“.

Monarchista

Jean Raspail povedal, že sa stal monarchistom vďaka svojmu otcovi. Za zástancu rojalistických myšlienok sa však vyhlásil až v zrelom veku 40 rokov. Vyjadril sa nasledovne: „Rojalizmus vo mne zaplnil veľkú prázdnotu. Zaplnil môj rastúci odpor k spôsobu, akým bolo Francúzsko spravované.“

Spisovateľ obhajoval monarchistickú myšlienku ako princíp, nie konkrétnu dynastiu alebo kráľa. Realisticky argumentoval, že moderné Francúzske kráľovstvo, ak by existovalo, by sa pravdepodobne podobalo iným súčasným európskym monarchiám. V protiklade k tomu napísal: „Kráľ je dedičom trónu, sprítomnením Boha pri moci, zmyslom dejín, osud národa stelesnený vládcom, ktorý uniká rozmarom ľudového hlasovania. V súčasnosti je táto myšlienka cudzia 99,5 percentu mojich krajanov. Francúzsko je najsekularizovanejšou krajinou v Európe. Žiadny Boh, žiadny kráľ!“

Bol abstraktným monarchistom, ale to mu nebránilo, aby 21. januára 1993 viedol výbor, ktorý organizoval spomienku k 200. výročia popravy Ľudovíta XVI. na Place de la Concorde. Kontrarevolučná udalosť nepritiahla pozornosť úradov. Hosťom slávnosti však bol napríklad veľvyslanec Spojených štátov Walter Curley.

O niekoľko rokov neskôr si spisovateľ spomínal, že „ani pri príležitosti dvojstého výročia úmrtia Ľudovíta XVI., 21. januára 1993, sa žiadna dôležitá osobnosť republiky neozvala, ani sa neobťažovala navštíviť hrobku Ľudovíta XVI. Jediný, kto si panovníka svojským spôsobom „uctil“, bol François Mitterrand, ktorý nám povolil zhromaždenie, ktoré som zorganizoval na Place de la Concorde.“ Treba totiž dodať, že predtým boli takéto demonštrácie vo Francúzsku jednoducho – zakázané.

Vo svete „pokroku“ pre neho nebolo miesto

Jean Raspail bol realistický rojalista. Zmeny, ktoré sa odohrávali v jeho vlasti, ho prinútili uvedomiť si, že svet hodnôt je už stratený. Navyše, tento nový svet si opakovane činil nárok na spisovateľovu vlasť. V roku 2004 Raspail publikoval v denníku Le Figaro článok s názvom: „Vlasť zradená republikou“. V ňom kritizoval francúzsku imigračnú politiku. V tom čase ho „antirasistické“ združenie LICRA zažalovalo za „vyvolávanie rasovej nenávisti“. Súd obvinenia zamietol. Spisovateľ vtedy predpovedal, že „prebieha konečná sociálna výmena“. Rodení Francúzi „budú tvoriť iba polovicu a to bude najstaršia populácia krajiny, zvyšok budú tvoriť Afričania, imigranti z Maghrebu alebo Aziati (…), so silnou islamskou prevahou vrátane džihádistov“.

Podľa jeho názoru sa očakávala „demografická revolúcia“ medzi rokmi 2045 a 2050, ale udalosti sa výrazne zrýchlili. Starnúca Európa a demografia urobia zvyšok. Autor veril, že tento trend sa nedá zvrátiť a dôsledky povedú ku kolapsu našej civilizácie. Raspailov pesimizmus a katastrofizmus trochu pripomínajú vízie poľského vedca, profesora Mariana Zdziechowského. Rektor Univerzity Štefana Bátoriho vo Vilniuse videl dôsledky totalitarizmov blížiacich sa z Ruska a Nemecka; Raspail bol „prorokom“ dôsledkov „mäkkého neototalizmu politickej korektnosti“ a zničenia európskych národov.

Preto bol označený za rasistu. Sám Raspail obvinil elity z „podriadenosti“ dávno pred Michelom Houellebecqom: „Tvárou v tvár mediálnemu, umeleckému, univerzitnému, literárnemu, právnickému, vedeckému, pedagogickému a asociačnému davu sa ľudia boja odsúdenia na občiansku smrť, pretože majú za súpera nebezpečnú falangu, ktorá vyrástla z nášho vlastného národa a dobrovoľne sa zapojila do služby Veľkej Inakosti,“ diagnostikoval.

„Veľká sestra Inakosť“

Orwellov „Veľký brat“, ktorý stopuje „myšlienkové zločiny“, je prítomný aj v Raspailovi: „Vidí vás, ovláda vás. Má tisíce hlasov, očí a uší všade. Vtiera sa do svedomia. Prisvojuje si idey milosrdenstva, zasieva pochybnosti aj do tých najodvážnejších. Hypnotizuje národ, anestetizuje ho, všetko vysvetľuje…“

Raspail pripomenul slová ministra pre imigráciu a integráciu Érica Bessona z roku 2010:

„Francúzsko nie je národom, nie je jazykom, nie je územím, nie je náboženstvom – je to konglomerát ľudí, ktorí chcú žiť spolu. Neexistujú žiadni rodení Francúzi, len jedno Francúzsko zmiešaných rás.“ Socialistický minister školstva Claude Allégre zase vyhlásil, že „výraz – rodený Francúz – nič neznamená“. Raspail zdôraznil, že dnes sa už nikto neodváži „spochybniť tieto šialené tézy“.

Už vo svojom románe Tábor svätých opísal postupné zrady morálnych, intelektuálnych, politických a vojenských elít. Odvtedy sa veci len zhoršili. Dnes by kniha pravdepodobne bola cenzurovaná alebo marginalizovaná. Samotný Raspail na otázku, či by sa Tábor svätých mohol dnes vydať, odpovedal: „Nie, pretože za posledných štyridsať rokov bolo prijatých niekoľko zákonov, ktoré výrazne obmedzujú slobodu prejavu: Veľká Inakosť si urobila svoju prácu.“ V nedávnych vydaniach tejto knihy vo Francúzsku vydavateľ už uvádza, že „nezdieľa názory autora“. Raspail si dal tú námahu a na koniec knihy uviedol zoznam 87 pasáží, za ktoré by podľa súčasného zákona mohol byť žalovaný.

Posledný rozhovor ako testament

Rozhovor Anne-Laure Debaeckerovej so spisovateľom v týždenníku Valeurs Actuelles bol pravdepodobne posledným väčším rozhovorom, ktorý Raspail poskytol. Preto ho možno považovať za akýsi spisovateľov testament.

Vrátil sa v ňom k téme monarchizmu. Bola položená otázka: Či by mohli byť „kráľovské cnosti“ riešením stagnácie, ktorá sa v súčasnosti zmocňuje Francúzska? Išlo o knihu Kráľ je mŕtvy, nech žije kráľ, v ktorej Raspail tvrdil, že republika rozbila rodinu, zničila koncepty otcovstva, cti a autority, a dokonca zničila históriu a jej kontinuitu.

Jean Raspail odpovedal, že to všetko sú dôvody, prečo nemá rád republiku, ale nie je to to hlavné. Jeho hlavné obvinenie sa týka „nezákonného pôvodu“ republiky, na rukách ktorého bola krv kráľovskej rodiny. Následne odporučil návštevu bývalej nekropoly francúzskych kráľov, baziliky Saint-Denis. Prázdne a zničené kamenné pozostatky sarkofágov, ktoré sa tam nachádzajú, hovoria za všetko. Bola to republika, ktorá v októbri 1793 znesvätila tieto hrobky, znesvätila kráľovské pozostatky a hodila ich do masového hrobu ako odpadky. Bol to symbolický pohreb veľkej francúzskej minulosti, od kráľa Dagoberta I. až po Bourbonovcov.

Raspail povedal, že nebude nikdy slúžiť republike, ktorej zakladajúci akt bol založený na takýchto zverstvách. „Nemyslím si, že s takou minulosťou a na takýchto základoch by republika mohla byť zdrojom šťastia,“ dodal. Pre neho bola národná harmónia už len ilúziou.

Hovoril tiež o „odumretí francúzskej duše, ktoré vyplýva z postupného miznutia posvätného v živote takmer celého obyvateľstva“:

„Kráľovstvo neexistuje bez Boha a táto idea znamená kontinuitu: od čias Huga Kapeta a ešte skôr sa tieto hodnoty u panovníkov odovzdávali prostredníctvom rodiny a manželstva. Nielenže sa odovzdávali kráľovské povinnosti, pre ktoré boli nástupcovia vychovávaní od detstva, ale možno predpokladať, že ich sprevádzala aj určitá Božia milosť. (…) Vládcovia boli panovníci pripravovaní na svoju úlohu od útleho veku, do istej miery pomáhali Nebu pracovať pre spoločné dobro Francúzska. Neslúžili rôznym záujmom päť alebo sedem rokov. Okrem toho kráľ nepotreboval mať program, pretože sám nevládol, ale len poskytoval určité usmernenia. (…) Keď budeme mať francúzskeho kráľa, potom budem opäť stopercentne Francúz!“ vyhlásil s ľútosťou.

V súvislosti so súčasnou situáciou dodal: „Kráľ stelesňuje krajinu, my však máme vodcov, ktorí nestelesňujú vôbec nič… Nehrám sa na politiku, ale myslím si, že iba kráľ môže priniesť riešenia, ponúknuť nádej na vyriešenie problémov našej doby. Rojalistický ideál vybudoval veľkolepú chrbticu našej krajiny a musí byť obnovený.“ Hoci prezidenti v niektorých ohľadoch preberajú takmer kráľovské správanie a ceremoniály, „sekularistický kráľ nemôže existovať“.

„Niet však pochýb o tom, že bez náboženstva sa kráľovstvo nevráti. Rojalistická myšlienka je neoddeliteľne spätá s kresťanským náboženstvom a jeho hodnotami. Sprevádzajú ju určité transcendentálne hodnoty. Preto je veľmi ťažké obnoviť francúzske kráľovstvo, keď jeho občania prestanú byť kresťanmi,“ uzatvára Raspail. Zostáva teda pozícia pozorovateľa: „Som rebel, ktorý sa nebúri. Necítim k Francúzom nenávisť, ale necítim ani solidaritu so súčasnými módami a zvykmi, s pokrokom, ktorý chceme neustále rozvíjať. Radšej sa nachádzam na okraji, ako pozorovateľ.“

Ozvala sa v ňom aj konzervatívna nostalgia za minulosťou: „Spoločnosť našich rodičov bola oveľa zdravšia ako tá dnešná. Je isté, že máj 1968 spôsobil francúzskej spoločnosti obrovské škody. Bola to jedna z tých hysterických epidémií v Paríži, ktoré zdevastovali hlavné mesto a otrávili Francúzsko. Od Francúzskej revolúcie až do mája 1968 Paríž spôsobil krajine veľa škody, a preto nehlasujem v miestnych voľbách,“ priznal.

Rozhovor tiež nastolil otázku možnosti povstania tvárou v tvár nastoleniu nového „progresívneho svetového poriadku“. Autor knihy Tábor svätých však zostal konzervatívcom: „Nevyzývam k revolúcii, k protestu, ktorý nadobúda násilné formy. Spoločnosť môžeme zmeniť iba vtedy, keď existuje vôľa zmeniť sa, ktorú môžeme kvantifikovať ako povstanie ducha. Vnútorná vzbura, ktorá vedie k protestu proti tomu, čo útočí na naše hodnoty,“ dodal Raspail. „Srdce a duša sa búria a hnutie „La Manif pour tous“ je ilustráciou tohto nového povstania.“ Dodajme len, že toto je hnutie spoločenskou reakciou na vnucovanie homosexuálnych pseudomanželstiev Francúzom a degradáciu myšlienky rodiny.

Čo bude ďalej?

Raspail si pre Francúzsko predstavil dva budúce scenáre: „Možno bude schopné fungovať s demografickou menšinou rodených Francúzov, ktorí sa oddelia od prisťahovaleckej, zahraničnej väčšiny. Budeme sa zaoberať komunitarizmom (getoizáciou). Jedinou otázkou je, či to bude stále Francúzsko. V každom prípade by som tam nechcel žiť. Okrem toho už teraz vidíme trend, kedy Francúzi utekajú zo štvrtí zaplavených prisťahovalcami. …

Druhá možnosť: pokrok prestane fungovať. Medzi pôvodnými obyvateľmi Európy vznikne akýsi odpor voči imigrantom, boj (neviem ako) za ich práva, obranu ich koreňov, náboženstva a tradícií. Nedávno som prestal byť pesimistom, pretože sa mobilizuje katolícka menšina. Počet veriacich neklesá, naopak, rastie. Mladých kňazov je síce málo, ale sú vysoko motivovaní vo svojom poslaní. Rovnako ako v stredoveku, mnísi v kláštoroch bdejú, modlia sa a majú čoraz viac povolaní. Ak niekto verí v Božiu milosť, vo vzájomnosť príhovoru v spoločenstve svätých, potom možno povedať, že kresťanstvo vo Francúzsku zažíva úsvit svojho znovuzrodenia.“

Raspail optimisticky dodal: „Kresťanské korene Európy, ktoré Jacques Chirac odmietol zahrnúť do preambuly Ústavy EÚ, ešte nie sú vykorenené.“

Tento optimistický nádych vo výrokoch spisovateľa bol novým prvkom. Predtým sa skôr prikláňal k „vnútornej emigrácii“. Konečne uvidel nádej na zmenenú budúcnosť.

Je však dôležité pripomenúť si spisovateľovu prvú víziu, víziu „pravého Francúzska“, obmedzeného na akési bohaté geto. Takéto skupiny by mali prospech z exkluzívnej výchovy v súkromných školách, boli by verné tradíciám a viere, ale stali by sa menšinou vo vlastnej krajine. Raspail dodal, že čiastočne na základe značnej finančnej nezávislosti by existencia takéhoto „alternatívneho Francúzska“ nebola ohrozená. Pokiaľ sa, samozrejme, úrady nakoniec nerozhodnú tieto majetky znárodniť. Historické Francúzsko by potom zaniklo.

Pokiaľ však táto krajina bude naďalej produkovať spisovateľov ako Raspail, aj pesimizmus môže ponúknuť nádej.

© Všetky práva vyhradené. Článok bol prebraný z partnerského webu PCH24.

PDF (formát pre tlač)