Ježiš prišiel do svojho rodiska a učil ľudí v ich synagóge. Tí žasli a hovorili: “Odkiaľ má tento človek takú múdrosť a mocné činy? Či nie je synom tesára? Či sa jeho matka nemenuje Mária a jeho bratia Jakub, Jozef, Šimon a Judáš? Či nie sú s nami všetky Jeho sestry? Odkiaľ to všetko tento človek má?“ ” A oni sa na neho pohoršovali. Ale Ježiš im povedal: “Prorok nie je bez úcty, iba na svojom rodnom mieste a vo svojom dome.” A pre ich nedostatok viery tam nevykonal mnoho mocných skutkov.” (Mt 13,54-58)
Pamätám si na charakteristickú vetu komika a charakterného herca Rodneyho Dangerfielda: “I don’t get no respect.” Nuž, toto rozprávanie o Ježišovi nebolo ojedinelou udalosťou. Tí, ktorí mali rozpoznať, kto je, boli takí zaslepení vlastným hriechom, egocentrizmom a pýchou, že nedokázali rozpoznať svoje vlastné navštívenie od Boha. Ježišovi sa nedostalo žiadneho rešpektu. V našej dobe naďalej čelí rovnakému odmietnutiu, ako je odmietaná Jeho Cirkev.
Toto bola Jeho prvá návšteva v Nazarete, Jeho vlastnom rodnom meste, po tom, ako začal svoju verejnú službu. V obyčajnosti svojho posvätného človečenstva bol pre nich jednoducho príliš veľký. Pohoršovali sa nad vteleným Bohom! Veď bol synom tesára a v susedstve žila Jeho rozvetvená rodina! Ako mohol hlásať takéto posolstvo o pokání? Ako mohol robiť zázraky? Aj iné evanjeliové správy informujú o rovnakom druhu duchovnej slepoty, ktorá sa prejavovala u tých, ktorí Ho mali prijať. Marek píše, že mnohí z jeho susedov ho považovali za blázna! (Mk 3, 21)
Tak je to aj s tými, ktorí nosia Jeho meno – kresťanmi – ak sa skutočne snažíme kráčať po Jeho cestách, zúčastňovať sa na Jeho pokračujúcom vykupiteľskom poslaní, byť verní Jeho pokračujúcemu dielu prostredníctvom Jeho mystického tela, Cirkvi, ktorej sme členmi. Budú – sa – na nás pohoršovať!
Žijeme v novej pohanskej kultúre, ktorá zabudla na Boha a odmieta existenciu akýchkoľvek právd. Niektorých v našej dobe naša viera dráždi. Naše trvanie na existencii univerzálnych právd o dôstojnosti každého ľudského života, o manželstve ako výlučne možnom vzťahu medzi jedným mužom a jednou ženou, o prvenstve náboženskej slobody a o našich povinnostiach voči sebe navzájom, a najmä voči chudobným, môže vyvolávať vážne a agresívne reakcie.
Tieto Ježišove slová by mali zaznieť v našich srdciach, zraziť nás na kolená a dodať nám oceľ do chrbtice: “Kto ma zaprie pred ľuďmi, aj ja ho zapriem pred svojím Otcom, ktorý je na nebesiach.” (Mt 10, 32) Pre väčšinu z nás to aspoň zatiaľ nebude znamenať fyzickú ujmu. Môže to však znamenať, že sa nám budú vysmievať, že budeme znášať ohováranie, že nás budú diskriminovať, že stratíme férových priateľov a že sa nám zatvoria dvere do kariéry, pretože nechceme robiť kompromisy s pravdou.
Sme ochotní stratiť ľudský rešpekt?
