“Ježiš vzal Petra, Jakuba a jeho brata Jána, a vyviedol ich samých na vysoký vrch. A premenil sa pred nimi; jeho tvár zažiarila ako slnko a jeho odev zbelel ako svetlo. A hľa, zjavil sa im Mojžiš a Eliáš a rozprávali sa s ním…” (Mt 17, 1-9)
Dnes slávime sviatok Premenenia Pána Ježiša Krista. Tento sviatok má v kresťanských dejinách starobylý význam. Prví kresťania však vnímali jeho dôsledky vo svojom živote oveľa inak ako my často. Kresťania Východnej cirkvi, katolíci a pravoslávni, nielenže liturgicky slávia význam tohto sviatku, ale držia sa starokresťanského chápania jeho významu aj v každodennom živote.
Je to sviatok nádeje, ktorý nám môže pomôcť žiť inak. Rozjímaním o tejto udalosti zo života a služby Ježiša Krista sme pozvaní zamerať sa na “koniec” kresťanského života. “Koniec” vo filozofickom a teologickom zmysle znamená účel alebo cieľ. Všetci budeme premenení, ako bol premenený sám Pán, keď sa naše vykúpenie zavŕši vzkriesením tela. Potom budeme žiť v novom nebi a na novej zemi. Táto skutočnosť má ovplyvniť spôsob nášho života, ktorý sa začína práve teraz.
Od prvých storočí kresťanská cirkev zdôrazňovala ústredné miesto Pánovho premenenia. Naša skúsenosť života v Pánovi – a v jeho Cirkvi – je len začiatkom toho, čo má prísť v kráľovstve. Náš život je však už teraz účasťou na tejto novej skutočnosti.
Cirkev je podľa slov otcov Druhého vatikánskeho koncilu semenom budúceho kráľovstva. Náš život v Cirkvi je účasťou na večnej realite života, ktorý má prísť v novom nebi a novej zemi. A tento život sa začína tu a teraz. Spomienka na premenenie Ježiša Krista nás pozýva zamyslieť sa nad tým, čo to všetko môže znamenať pre nás – práve teraz.
Táto udalosť na vrchu mala posilniť vieru týchto troch učeníkov. Mali sa stať svedkami udalostí, ktoré mali ich Pána a Majstra priviesť na, ako sa zdá, potupnú cestu, na osamelý vrch Golgota, aby boli ukrižovaní, čo je osud vyhradený pre obyčajných zločincov. Ich vlastná viera bude otrasená, skúšaná a preverovaná. On miloval všetkých, ktorí boli jeho vlastnými na tomto svete (Jn 13, 1). Áno, ako nám pripomínajú mnohé krásne spisy Tradície, Pán ich chcel povzbudiť – a povzbudiť aj nás.
Tento, ktorý prišiel z večnosti a vzal na seba obmedzenia času, sa však chystal otvoriť bránu večnosti všetkým, ktorí sú v Ňom znovu stvorení. Petrovi, Jakubovi a Jánovi mal zjaviť večné teraz Svojej vlastnej slávy. Robil oveľa viac než len to, že ich jednoducho povzbudzoval. Ukazoval im, kto je On sám – a kým sa v Ňom stanú. Zjavoval im to, čo sa už začalo, a dával im víziu, ktorá navždy zmení ich pohľad na seba samých, na ich každodenný život a na ich poslanie po tom, ako sa vráti k Otcovi.
Keď už nežili svoj život pre seba, ale pre Neho, začali prechádzať vlastnými skúškami a kráčali cestou vlastného premenenia. Táto cesta je otvorená pre všetkých, ktorí nosia Jeho meno a nasledujú Ho. Cez vody lona svätého krstu sme vstúpili do života Cirkvi, ktorá je Jeho mystickým telom. Sme údmi jeho tela teraz a prostredníctvom sviatostí a v našej účasti na živote milosti nám odovzdáva svoju energiu, svoj božský život.
Ako kresťania sme nedokončeným dielom, ktoré sa v spolupráci s milosťou pretvára a premieňa v Ježišovi Kristovi. On priniesol nebo na zem a zem do neba prostredníctvom veľkonočného tajomstva.
Na tom vrchu Ježiš zjavil pred očami smrteľníkov transcendentnú pravdu o tom, kto je – a kým sa Peter, Jakub a Ján … a každý z nás – stane v ňom. Boli pozvaní, aby uplatnili svoju slobodu a prijali cestu, ktorú im pripravil. Tak sme na tom aj my, práve teraz – dnes. Každý deň sa nám dáva Božia milosť, aby nás premenila a premenila v Ježišovi Kristovi.
Na tom vrchu ich Ježiš uzemňoval vo večnej Pravde a otváral nespočetným miliónom ľudí, ktorí si tento príbeh vypočujú z ich verného svedectva, pohľad na slávu, ktorá príde, keď si ho aj my zvolíme v našom každodennom živote.
Peter neskôr napíše o tejto skúsenosti slovami, ktoré čítame v druhom čítaní pri svätej omši: “Jeho božská moc nám darovala všetko, čo tvorí život a oddanosť, skrze poznanie toho, ktorý nás povolal svojou slávou a mocou. Prostredníctvom nich nás obdaril vzácnymi a veľmi veľkými prisľúbeniami, aby ste skrze ne prišli k účasti na božskej prirodzenosti, keď uniknete skaze, ktorá je vo svete kvôli zlým túžbam. Práve preto sa všemožne usilujte doplniť svoju vieru cnosťou, cnosť poznaním, poznanie sebaovládaním, sebaovládanie vytrvalosťou, vytrvalosť oddanosťou, oddanosť vzájomnou náklonnosťou, vzájomnú náklonnosť láskou…
“Keď sme vám zvestovali moc a príchod nášho Pána Ježiša Krista, nesledovali sme dômyselne vymyslené mýty, ale boli sme očitými svedkami jeho velebnosti. Veď sa mu dostalo cti a slávy od Boha Otca, keď mu z majestátnej slávy prišlo to jedinečné vyhlásenie: ‘Toto je môj Syn, môj milovaný, v ktorom mám zaľúbenie.’ My sami sme počuli tento hlas prichádzať z neba, keď sme boli s ním na svätom vrchu.” (2 Pt 1)
Kresťanské povolanie je “účasť na božskej prirodzenosti”, ktorá sa začala vo vodách krstu a pokračuje každý jeden deň nášho života. V Kristovi sa premieňame. Toto premenenie sa zavŕši až vtedy, keď je celý človek vrátane tela úplne vykúpený a premenený. Účinky premenenia sa týkajú celého stvoreného poriadku; aj ten bude nakoniec obnovený v Ježišovi Kristovi a odovzdaný späť Otcovi. Nasledovníci Ježiša, Premeneného, teraz kráčajú po jeho ceste a premieňajú sa na jeho podobu.
Milovaný učeník Ján použil túto udalosť Premenenia ako “hermeneutický nástroj,” objektív, cez ktorý poskytol prvým kresťanom hlbší pohľad na ich ťažkosti, zápasy a poslanie.
Vo svojom prvom liste prvým cirkvám ich povzbudzoval k vytrvalosti a k inému životu tým, že sa odvolával na udalosť, ktorá sa stala na tomto vrchu. Povzbudzoval ich, aby sa nečudovali a neboli znechutení tým, že ich “svet” nepozná, ale aby vytrvali v láske tým, že budú mať pred sebou víziu premeneného života:
“Hľa, akou láskou nás obdaril Otec, aby sme sa mohli nazývať Božími deťmi. A predsa sme takí. Svet nás nepozná preto, že nepoznal jeho. Milovaní, teraz sme Božie’deti; to, čím budeme, ešte nebolo zjavené. Vieme však, že keď sa to zjaví, budeme ako on, lebo ho uvidíme takého, aký je. Každý, kto má túto nádej založenú na ňom, robí sa čistým, ako je on čistý.” (1 Jn 3,1-3)
Pán Ježiš nám ukázal cestu na vrch. Pozval nás na nový spôsob života v ňom prostredníctvom života v spoločenstve Cirkvi. Žijúc v tejto Cirkvi sme pozvaní ísť do sveta a pozvať všetkých mužov a ženy cez vody lona krstu do nového spoločenstva lásky, kde môžu začať proces obrátenia a premenenia. Znovuzrodení sme všetci pozvaní pripojiť sa k Petrovi, Jakubovi a Jánovi a volať v našich dňoch: “Je nám dobre, že sme tu.”
Keď uvažujeme o Ježišovom premenení, vstúpme hlbšie do tajomstva, ktoré odhaľuje, tým, že budeme žiť v premenení teraz. Čerpajme povzbudenie z rozprávania o Premenení Ježiša Krista a odpovedajme na pozvania milosti v našom každodennom živote, aby sme plnšie rástli na obraz a podobu Ježiša Krista, nášho Spasiteľa a Pána, a zjavovali jeho premenenú slávu svetu, ktorý čaká na nové narodenie.
