Jozef II., jeho reformy a zásahy proti katolíckej Cirkvi (druhá časť) –

Branislav Krasnovský

2. októbra 2026  

Slovensko
  Slovenské dejiny

predchádzajúca časť:
Jozef II., jeho reformy a zásahy proti katolíckej Cirkvi (prvá časť)

***

V druhej časti nášho pohľadu na vládu Jozefa II. budeme pokračovať v hodnotení jeho náboženských reforiem, ktoré výrazne a často bolestne zasiahli katolícku Cirkev na území habsburskej monarchie. Po rušení kláštorov, zásahoch do života reholí a podriadení významnej časti cirkevného majetku štátnej kontrole sa cisárova reformná politika začala čoraz výraznejšie dotýkať aj každodenného náboženského života veriacich. Jozefinizmus totiž nezostal iba pri reorganizácii cirkevných inštitúcií, ale postupne prenikal aj do spôsobu formácie kňazov, pastorácie i tradičných prejavov katolíckej zbožnosti.

Jozef však nezačal regulovať iba kde a za akých podmienok môžu rehoľníci žiť, ale čoraz viac aj samotnú podobu verejného náboženského života. Obmedzoval púte a procesie, redukoval niektoré cirkevné sviatky a snažil sa odstrániť prejavy ľudovej zbožnosti, ktoré osvietenskí reformátori pokladali za prehnané alebo poverčivé. Štátna administratíva tak postupne prenikala do oblastí, ktoré veriaci dovtedy vnímali ako prirodzenú súčasť svojho náboženského života.

Práve tu sa jozefinizmus začal bezprostredne dotýkať aj obyčajných ľudí. Zrušenie vzdialeného kláštora mohlo byť pre sedliaka abstraktnou udalosťou, ale zákaz alebo obmedzenie procesie, púte či zaužívanej pobožnosti už zasahovalo do sveta, ktorý poznal od detstva. Reformy preto vyvolávali odpor nielen medzi časťou duchovenstva, ale aj medzi veriacimi, ktorých tradičná zbožnosť sa dostávala do konfliktu s racionalistickou predstavou náboženského života presadzovanou štátom.

Súčasne však Jozef budoval novú sieť farností. Prostriedky získané zo zrušených kláštorov a ďalšie príjmy Náboženského fondu mali slúžiť aj na vytváranie nových pastoračných miest. Cisárova predstava bola praktická: veriaci nemali mať farský kostol príliš vzdialený a duchovná správa mala pokrývať obyvateľstvo systematickejšie než dovtedy. Časť bývalých rehoľníkov bola preto presúvaná do farskej pastorácie. Jozef teda na jednej strane likvidoval stáročnú kláštornú štruktúru, na druhej strane rozširoval sieť miestnej duchovnej správy. Práve táto dvojznačnosť patrí k charakteristickým črtám jeho cirkevnej politiky.

Problém spočíval v tom, kto má právo určovať, čo je pre Cirkev užitočné. Jozef II. si toto právo prisvojil ako panovník. Kontemplatívny kláštor mohol považovať za nepotrebný, zatiaľ čo faru, školu alebo nemocnicu za prospešnú. Púť či tradičná pobožnosť mohla byť z jeho pohľadu prejavom nežiaducej poverčivosti, zatiaľ čo disciplinovaný farár vzdelávajúci svojich veriacich bol vítaným článkom štátneho systému. Cisár tak už nereformoval iba vonkajšie postavenie Cirkvi. Rozhodoval aj o tom, ktoré podoby katolíckeho života majú hodnotu a ktoré majú zaniknúť.

Do roku 1786 sa preto pôvodný reformný program zmenil na rozsiahly systém štátnej regulácie Cirkvi. Zásahy sa dotýkali biskupov, kňazov, seminaristov, rehoľníkov i obyčajných veriacich. Jozef II. mal stále jasnejšiu predstavu o tom, ako má vyzerať „užitočná“ Cirkev. Čoraz väčšia časť monarchie však mala zároveň svoju predstavu o tom, kam až smie siahať moc panovníka. V posledných rokoch Jozefovej vlády sa tieto dva pohľady začali dostávať do stále otvorenejšieho konfliktu.

1787 – 1790: Odpor, choroba a koniec Jozefovho experimentu

V posledných rokoch vlády Jozefa II. sa začali prejavovať dôsledky tempa, s akým sa cisár pokúšal prestavať svoju monarchiu. Počas necelého desaťročia vydával jedno nariadenie za druhým a zasahoval do správy štátu, postavenia šľachty, jazykových pomerov, hospodárstva i života Cirkvi. Mnohé jeho reformy sledovali ciele, ktoré možno z pohľadu modernizácie štátu hodnotiť ako významné, problémom však zostával spôsob ich presadzovania. Jozef často postupoval zhora, rýchlo a bez väčšieho ohľadu na tradície jednotlivých krajín monarchie. Odpor, ktorý spočiatku vyvolávali jednotlivé opatrenia, sa preto postupne spájal do širšej nespokojnosti s celým spôsobom jeho vlády.

To platilo aj pre jeho cirkevnú politiku. Po rokoch rušenia kláštorov, štátnej kontroly kňazskej formácie a regulovania cirkevného života už nešlo o niekoľko izolovaných konfliktov. Štát vytvoril systém, ktorý zasahoval od biskupských úradov až po každodennú zbožnosť obyčajného veriaceho. Obmedzenia sa týkali pútí, procesií, sviatkov i niektorých zaužívaných náboženských praktík. Predpisovalo sa dokonca, koľko sviec možno používať pri bohoslužbách, obmedzovalo sa zvonenie zvonov a počet pútí. To, čo cisár a jeho úradníci považovali za racionalizáciu náboženského života, mnohí veriaci vnímali ako svojvoľné zasahovanie svetskej moci do ich viery a tradícií.

Napätie rástlo aj v Uhorsku, a teda bezprostredne zasahovalo územie dnešného Slovenska. Jozef II. sa nedal korunovať za uhorského kráľa a nedal sa zviazať tradičnou korunovačnou prísahou. Jeho centralizačná politika, správne reformy a presadzovanie nemčiny ako úradného jazyka vyvolávali odpor uhorských stavov. Cirkevná politika bola iba jednou časťou širšieho konfliktu. Katolícki duchovní a veriaci pritom sledovali, ako panovník, ktorý sa považoval za katolíka, zároveň rozhoduje o existencii kláštorov, výchove kňazov a podobách verejnej zbožnosti.

Do problémov vo vnútri monarchie vstúpila roku 1788 vojna proti Osmanskej ríši. Jozef II. sa osobne zúčastnil vojenského ťaženia na Balkáne. Kampaň sa však spočiatku vyvíjala zle, armádu sužovali choroby a cisárovo zdravie sa vážne zhoršilo. Počas pobytu v nepriaznivých podmienkach si privodil alebo výrazne zhoršil pľúcne ochorenie, z ktorého sa už nikdy úplne nezotavil. Muž, ktorý počas predchádzajúcich rokov s obrovskou energiou vydával reformné nariadenia a snažil sa usporiadať monarchiu podľa svojich predstáv, sa začal meniť na ťažko chorého človeka, ktorému postupne ubúdali fyzické sily.

A práve vtedy sa začala otriasať aj politická stavba, ktorú vytváral. V rakúskom Nizozemsku prerástol odpor proti jeho reformám do otvorenej revolúcie a veľmi nebezpečná situácia vznikala aj v Uhorsku. Jozefov centralizmus vyvolával čoraz silnejšiu reakciu a cisár musel sledovať, ako sa proti jeho politike stavajú skupiny, ktorých tradičné práva a zvyklosti sa celé roky pokúšal podriadiť jednotnému systému. Na konci jeho vlády už nešlo iba o spor panovníka s jednotlivými kláštormi či biskupmi, ale o vážnu politickú krízu monarchie.

Jozefov zdravotný stav sa medzitým ďalej zhoršoval. Vyčerpaný panovník, ktorý bol známy mimoriadnym pracovným nasadením, už nemal silu pokračovať v reformnom tempe predchádzajúcich rokov. Historické pramene opisujú koniec jeho vlády ako obdobie fyzického vyčerpania a ťažkej choroby. Cisár, ktorý ešte niekoľko rokov predtým odmietol ustúpiť dokonca pápežovi Piovi VI., musel teraz pod tlakom okolností začať ustupovať svojim vlastným poddaným.

V januári 1790, iba niekoľko týždňov pred smrťou, Jozef II. odvolal väčšinu svojich reforiem týkajúcich sa Uhorska. Nebolo to však úplné zrieknutie sa celého jeho programu. Ponechal v platnosti niektoré opatrenia, ku ktorým bol osobitne pripútaný, predovšetkým Tolerančný patent a zrušenie nevoľníctva. Časť jeho cirkevného systému takisto nezmizla okamžite jedným cisárskym podpisom. Napriek tomu bol ústup z januára 1790 symbolickým priznaním, že pokus pretvoriť mnohonárodnostnú monarchiu takmer výlučne prostredníctvom panovníckych dekrétov narazil na svoje hranice.

Ústup sa dotkol aj náboženského života. Krátko pred smrťou musel Jozef zmierniť časť opatrení, ktorými predtým reguloval bohoslužby a tradičné formy zbožnosti. Systém, ktorý mal podľa cisárovej predstavy vytvoriť racionálnejšiu a štátu užitočnejšiu Cirkev, teda začal ustupovať ešte za života svojho tvorcu. Nebol to úplný návrat do pomerov pred rokom 1780, pretože niektoré jozefínske zásahy mali dlhodobé následky. Ukázalo sa však, že ani absolutistický panovník nedokáže bez odporu administratívne pretvoriť stáročia formovaný náboženský život.

Jozef II. zomrel 20. februára 1790 vo Viedni vo veku iba 48 rokov, necelý mesiac pred svojimi štyridsiatymi deviatymi narodeninami. Posledné mesiace jeho života predstavovali pozoruhodný kontrast k prvým rokom samostatnej vlády. V roku 1781 stál na čele monarchie energický štyridsiatnik presvedčený, že rozumom, nariadeniami a štátnou mocou dokáže prestavať spoločnosť aj Cirkev. O deväť rokov neskôr bol ťažko chorý, vyčerpaný, čelil odporu v niekoľkých častiach monarchie a bol nútený odvolávať značnú časť vlastného reformného diela.

Katolícky čitateľ môže v tomto závere Jozefovho života vidieť aj istú historickú iróniu. Panovník, ktorý rozhodoval, ktoré kláštory sú užitočné, koľko rehoľníkov je potrebných, ako sa majú pripravovať kňazi, ktoré púte sú prípustné a ktoré prejavy zbožnosti možno obmedziť, napokon zistil, že ani cisárska moc nemá všetko pod kontrolou. O tom, či v jeho osude niekto uvidí aj známe „Božie mlyny“, necháme rozhodnúť čitateľa. Historikovi postačí konštatovanie, že Jozef II. zomieral v čase, keď bol nútený ustupovať od významnej časti systému, ktorý počas desiatich rokov s takou energiou budoval.

Pohľad katolíckej tradície

Z pohľadu katolíckej tradície nebol základným problémom Jozefových reforiem samotný fakt, že panovník chcel napraviť neporiadky, zlepšiť vzdelanie duchovenstva alebo vytvoriť hustejšiu sieť farností. Cirkev vo svojich dejinách reformu opakovane potrebovala a sama ju uskutočňovala. Problém jozefinizmu spočíval inde: svetská moc si prisvojila právo rozhodovať o veciach, ktoré jej neprináležali. Cisár určoval, ktorý spôsob zasväteného života je užitočný, ktoré kláštory majú právo existovať, ako majú byť formovaní budúci kňazi a ktoré tradičné prejavy katolíckej zbožnosti sú ešte prípustné. Cirkev mala zostať zachovaná, ale mala byť pretvorená podľa potrieb štátu.

Práve tu sa ukazuje zásadný rozdiel medzi katolíckym a osvietenským chápaním Cirkvi. Kontemplatívny mních alebo rehoľná sestra nemusia prevádzkovať školu, nemocnicu ani vykonávať inú činnosť, ktorej spoločenský úžitok možno zapísať do štátnej štatistiky. Modlitba, obeta a zasvätenie života Bohu majú z katolíckeho pohľadu hodnotu samy osebe. Jozef II. sa pri rušení kontemplatívnych komunít postavil do pozície rozhodcu, ktorý podľa svetského kritéria užitočnosti určoval hodnotu jednotlivých foriem cirkevného života. Práve v tomto bode sa jeho reforma menila na zásah do samotnej slobody Cirkvi.

Jozefínsky experiment napokon v podobe, akú mu dal jeho tvorca, neprežil. Cisár zomieral v čase, keď musel pod tlakom odporu odvolať významnú časť svojich opatrení, a jeho nástupcovia boli nútení niektoré ďalšie korigovať. Bolo by však chybou domnievať sa, že s Jozefom II. zanikla aj myšlienka podriadiť Cirkev svetskej moci. Menili sa režimy, politický jazyk i argumenty, ale pokušenie určovať Cirkvi zvonka, čo smie hlásať, ako má žiť a ktoré časti jej učenia či tradície sú pre spoločnosť ešte prijateľné, sa v európskych dejinách objavovalo opakovane.

V 19. a 20. storočí už tieto snahy prichádzali v odlišných podobách – prostredníctvom radikálneho liberalizmu a sekularizácie, nacionalistických štátov a neskôr otvorene protináboženských totalitných režimov. Nemožno medzi nimi vytvárať jednoduchú priamu líniu ani tvrdiť, že išlo o jednu organizovanú silu pokračujúcu v Jozefovom diele. Spoločný princíp však možno rozpoznať: svetská moc si opakovane nárokovala právo určovať hranice, v ktorých smie Cirkev vykonávať svoje poslanie. Menili sa tí, ktorí túto požiadavku vyslovovali, aj dôvody, ktorými ju obhajovali.

Skúsenosť jozefinizmu preto zostáva aktuálnym varovaním. Najväčšie nebezpečenstvo pre Cirkev nemusí vždy prichádzať od človeka, ktorý chce zatvárať kostoly alebo zakázať vieru. Môže prísť aj od toho, kto je ochotný ponechať kostoly otvorené, kňazov na farách a veriacich v laviciach – pokiaľ štát dostane právo rozhodovať, aká Cirkev v nich smie existovať. Jozef II. svoj experiment nedokončil. Myšlienka, že Cirkev má byť prijateľná iba vtedy, keď sa prispôsobí požiadavkám svetskej moci a momentálnemu duchu doby, však jeho smrťou z európskych dejín nezmizla.

A ešte nebezpečnejšia situácia môže nastať vtedy, keď podobné zmýšľanie už neprichádza iba zvonka, od panovníka či štátu, ale prenikne do samotných cirkevných štruktúr. Dejiny poznajú cirkevných predstaviteľov a reformátorov ochotných prispôsobovať učenie, disciplínu či tradičný život Cirkvi požiadavkám svetskej moci alebo momentálnemu duchu doby. Vonkajšieho protivníka možno pomerne ľahko rozpoznať; podstatne ťažšie sa rozpoznáva problém, keď sa reforma uskutočňuje v mene dobra Cirkvi a jazykom jej vlastných inštitúcií. Práve tu nadobúda staré evanjeliové varovanie pred „vlkmi v ovčom rúchu“ osobitnú naliehavosť: pseudoreformátori nemusia mať vždy na hlave len cisársku korunu.

PDF (formát pre tlač)