Jozef II., jeho reformy a zásahy proti katolíckej Cirkvi (prvá časť) –

Branislav Krasnovský

25. septembra 2026  

Slovensko
  Slovenské dejiny

Koniec 18. storočia priniesol do vzťahov medzi európskymi panovníkmi a katolíckou Cirkvou výrazné zmeny. Pod vplyvom osvietenstva a absolutizmu sa viacerí panovníci usilovali posilniť štátnu moc aj na úkor dovtedajšej samostatnosti Cirkvi. Obmedzovali jej majetkové a právne privilégiá, zasahovali do činnosti reholí, cirkevného školstva či vzťahov biskupov s Rímom. Cirkev mala podľa predstáv osvietenských vládcov slúžiť nielen spáse duší, ale aj praktickým potrebám štátu a spoločnosti. Jozef II. teda nebol na európskych trónoch nijakou výnimkou; bol však jedným z panovníkov, ktorí tieto predstavy presadzovali mimoriadne dôsledne.

Mária Terézia počas svojho života kritizovala reformy Jozefa II. namierené voči katolíckej Cirkvi

V habsburskej monarchii dostala táto politika meno jozefinizmus. Jej počiatky možno sledovať už za vlády Jozefovej matky Márie Terézie, no Jozef II. po svojom nástupe v roku 1780 podstatne rozšíril zásahy štátu do cirkevného života. Katolícku Cirkev nechcel odstrániť ani zničiť. Chcel ju však podriadiť štátnej moci a pretvoriť podľa osvietenskej predstavy „užitočnosti“. Panovník si nárokoval právo rozhodovať o mnohých otázkach, ktoré dovtedy patrili Cirkvi: od existencie kláštorov a výchovy kňazov cez kontakty s Rímom až po niektoré prejavy ľudovej zbožnosti. Práve tento rozsiahly pokus podriadiť cirkevný život potrebám štátu sa stal jedným z najcharakteristickejších znakov vlády Jozefa II.

Vzťah Márie Terézie a jej syna Jozefa II. bol napriek vzájomnej náklonnosti komplikovaný a ich rozdielne povahy i názory viedli počas spoločnej vlády v rokoch 1765 – 1780 k opakovaným sporom. Mimoriadne citlivou oblasťou bolo náboženstvo. Mária Terézia bola osobne hlboko veriaca katolíčka, zatiaľ čo Jozef pristupoval k náboženským a cirkevným otázkam oveľa racionalistickejšie. Matka sa preto pokúšala mierniť niektoré synove reformné predstavy a obávala sa dôsledkov príliš radikálnych zmien. Rozdiel medzi nimi sa prejavoval aj v otázke náboženskej tolerancie: Jozef presadzoval širšie práva pre nekatolíkov, zatiaľ čo Mária Terézia zostávala v tejto otázke podstatne konzervatívnejšia.

Napriek tomu by bolo nepresné predstaviť Máriu Teréziu ako bezvýhradnú obhajkyňu nezávislosti Cirkvi proti štátnej moci. Aj za jej vlády monarchia posilňovala kontrolu nad cirkevnými záležitosťami a obmedzovala niektoré tradičné cirkevné privilégiá. Rozdiel medzi matkou a synom spočíval predovšetkým v rozsahu, rýchlosti a chápaní reforiem. Mária Terézia chcela modernizovať štát, ale svoje panovnícke povinnosti stále chápala v úzkom spojení s katolíckou vierou. Jozef II. naproti tomu čoraz dôslednejšie presadzoval predstavu, podľa ktorej mala byť aj Cirkev podriadená potrebám štátu a jej inštitúcie mali svoju existenciu ospravedlňovať spoločenskou „užitočnosťou“.

Mária Terézia zomrela 29. novembra 1780 a najradikálnejšej fázy synovej cirkevnej politiky sa už nedožila. Po jej smrti získal Jozef II. pri uskutočňovaní svojich predstáv oveľa voľnejšie ruky a už v januári 1782 začal rozsiahle rušenie kontemplatívnych kláštorov. Možno iba uvažovať, ako by hlboko veriaca panovníčka reagovala na rozsah opatrení, ktoré jej syn uskutočnil krátko po jej smrti. Isté je, že Jozef II. v podriadení cirkevného života štátnej kontrole zašiel podstatne ďalej, než bola počas svojho života ochotná zájsť jeho matka.

1781 – 1783: Prvé veľké zásahy Jozefa II. do fungovania Cirkvi

Po smrti Márie Terézie v novembri 1780 zmizla posledná významná osobná brzda, ktorá dokázala Jozefove reformné predstavy aspoň mierniť. Jozef II. už nemusel svoje plány prispôsobovať názorom matky a počas nasledujúcich rokov začal meniť vzťah medzi štátom a katolíckou Cirkvou v celej habsburskej monarchii. Nešlo pritom o jeden veľký útok uskutočnený jediným rozhodnutím. Cisár postupoval množstvom nariadení, ktorými postupne rozširoval právomoci štátu na oblasti dovtedy patriace predovšetkým cirkevnej autorite. Začal sa vytvárať systém, v ktorom mal štát rozhodovať nielen o vonkajšom postavení Cirkvi, ale čoraz výraznejšie aj o jej vnútornom fungovaní.

Jedným z prvých cieľov bolo obmedzenie nezávislosti miestnej cirkvi od štátnej moci a jej priamych väzieb na Rím. Jozef nadväzoval na staršie habsburské snahy o kontrolu cirkevných záležitostí, zašiel však podstatne ďalej. Biskupi a rehoľné spoločenstvá mali byť pevnejšie začlenené do štátneho systému a cisár odmietal predstavu, že by pápežská autorita mohla v jeho monarchii pôsobiť bez kontroly svetského panovníka. Cirkev mala podľa Jozefovej predstavy plniť predovšetkým duchovné a spoločensky prospešné úlohy, zatiaľ čo jej organizáciu, hospodárske postavenie a verejné pôsobenie si štát čoraz väčšmi vyhradzoval regulovať sám.

Do tejto prvej fázy patrí aj Tolerančný patent z roku 1781, ktorý rozšíril možnosti náboženského života vybraných nekatolíckych kresťanských spoločenstiev. Z pohľadu štátu išlo o súčasť širšieho programu: vierovyznanie poddaného nemalo byť prekážkou jeho hospodárskej a spoločenskej užitočnosti. Jozefova náboženská politika preto nebola jednoduchým bojom proti náboženstvu. Cisár bol ochotný náboženstvo podporovať tam, kde podľa jeho názoru prospievalo spoločnosti, zároveň však odmietal cirkevné inštitúcie a formy duchovného života, ktorých praktický úžitok pre štát nevidel.

Práve táto zásada mala dramatické následky pre kontemplatívne rehole. V roku 1782 začalo rozsiahle rušenie kláštorov, ktorých členovia sa podľa cisárových kritérií nevenovali školstvu, ošetrovaniu chorých, vedeckej činnosti alebo bezprostrednej pastorácii. Zasiahnuté boli okrem iných kartuziánske, kamaldulské a niektoré ženské kontemplatívne komunity. Majetok zrušených kláštorov prechádzal pod štátnu správu a jeho časť bola sústredená v tzv. Náboženskom fonde, z ktorého sa mala financovať nová sieť farností a ďalšie potreby cirkevnej správy. Jozef teda nechcel jednoducho zobrať Cirkvi peniaze; chcel však sám rozhodovať, ktorá forma cirkevného života je „užitočná“ a kam majú byť cirkevné prostriedky nasmerované.

Tieto opatrenia veľmi konkrétne zasiahli aj územie dnešného Slovenska. V roku 1782 boli zrušené kamaldulské kláštory na Zobore pri Nitre a v Červenom Kláštore. Kamalduli, ktorých život bol založený práve na kontemplácii, samote a modlitbe, predstavovali presne ten typ rehoľného života, ktorý nezodpovedal Jozefovej predstave spoločenskej užitočnosti. Zánik ich kláštorov zároveň ukazuje podstatu celého konfliktu: svetská moc si prisvojila právo rozhodnúť, že určitý spôsob zasväteného života nemá pre spoločnosť dostatočnú hodnotu, a preto nemusí ďalej existovať.

Rozsah cisárových zásahov znepokojil aj pápeža Pia VI., ktorý sa rozhodol pre mimoriadny krok. Na jar 1782 osobne pricestoval do Viedne, kde sa pokúsil Jozefa II. presvedčiť, aby svoju cirkevnú politiku zmiernil. Už samotná cesta hlavy Cirkvi za cisárom bola nezvyčajným gestom a ukazovala na vážnosť situácie. Rokovania však nepriniesli zásadnú zmenu. Jozef pápeža prijal s náležitými poctami, no od základného smerovania svojej politiky neustúpil. Pius VI. sa po niekoľkých týždňoch vrátil do Ríma bez výsledku, ktorý od svojej cesty očakával.

Jozef sa pritom neuspokojil s reorganizáciou kláštorov. Štát začal vstupovať aj do samotnej pastoračnej činnosti duchovenstva. 4. februára 1783 vydal cisár podrobné pokyny týkajúce sa kazateľskej činnosti. Kňazi nemali z kazateľníc vystupovať proti zákonom a nariadeniam štátu a v jozefínskej koncepcii sa postupne objavoval obraz farára ako „učiteľa ľudu“. Duchovný mal byť nielen vysluhovateľom sviatostí a kazateľom katolíckej viery, ale zároveň vychovávateľom obyvateľstva, ktorý bude napomáhať cieľom osvietenského štátu.

Ďalším zásadným krokom bolo rozhodnutie z 30. marca 1783 o zriadení generálnych seminárov. Dovtedajšiu formáciu budúcich kňazov v biskupských a rehoľných seminároch mal nahradiť centralizovaný systém pod výrazným dohľadom štátu. Pre Jozefa bola výchova duchovenstva príliš dôležitou záležitosťou nato, aby ju ponechal výlučne v rukách biskupov a reholí. Ak mal vzniknúť nový typ kňaza zodpovedajúci predstavám osvietenského štátu, bolo potrebné podľa týchto predstáv formovať už seminaristov.

Po prvých troch rokoch Jozefovej samostatnej vlády už teda nešlo o niekoľko izolovaných reforiem. Cisár zasiahol do postavenia reholí, nakladania s cirkevným majetkom, vzťahov s Rímom, pastoračnej činnosti duchovenstva i prípravy budúcich kňazov. Základný princíp zostával rovnaký: štát si čoraz výraznejšie prisvojoval právo určovať, akú podobu má mať život katolíckej Cirkvi v monarchii. V nasledujúcich rokoch sa tento systém ešte rozšíril a štátna regulácia prenikla do ďalších oblastí cirkevného a náboženského života.

1784 – 1786: Jozefinizmus naplno

V rokoch 1784 – 1786 už Jozefova cirkevná politika nadobudla podobu uceleného systému. Štát postupne zasahoval do výchovy kňazov, organizácie reholí, siete farností, pútí, procesií, sviatkov a ďalších prejavov náboženského života. Za jednotlivými opatreniami možno stále vidieť rovnakú myšlienku: Cirkev mala byť užitočnou súčasťou štátu a jej činnosť mala zodpovedať predstavám panovníka o rozumnej, usporiadanej a spoločensky prospešnej zbožnosti.

V roku 1784 začal svoju činnosť aj generálny seminár v Bratislave. Formácia budúcich kňazov sa tak dostávala pod oveľa výraznejší dohľad štátu a tradičné diecézne či rehoľné vzdelávanie bolo obmedzované. Jozef potreboval nielen vzdelaného farára, ale farára lojálneho voči štátu. Duchovný mal okrem svojho náboženského poslania pôsobiť ako vychovávateľ ľudu, podporovať vzdelanosť a sociálnu starostlivosť a sprostredkúvať obyvateľstvu aj štátne nariadenia. Jozefínska predstava kňaza sa tak čoraz viac približovala postaveniu štátneho úradníka v sutane.

Na území dnešného Slovenska mal však tento experiment aj dôsledok, ktorý Jozef sotva plánoval. Bratislavským generálnym seminárom prešla skupina mladých katolíckych vzdelancov, medzi ktorými bol Anton Bernolák. Prostredie seminára prispelo k ich intelektuálnemu formovaniu a práve z tejto generácie vyrástla významná časť slovenského katolíckeho národného obrodenia. Jozefínska snaha vytvoriť vzdelaného a štátu prospešného kňaza tak paradoxne pomohla vytvoriť prostredie, v ktorom dozrievala aj myšlienka kultúrnej a jazykovej emancipácie Slovákov.

Pokračovalo zároveň rušenie kláštorov a redukovanie rehoľného života. V Uhorsku boli najskôr likvidované celé rehole, ktorých spôsob života cisár považoval za neužitočný. Roku 1782 boli zrušení kartuziáni, kamalduli, klarisky a augustiniánske rehoľníčky, ako aj inštitúcia pustovníctva. V roku 1783 nasledovali trinitári a roku 1786 hieronymiti, kamiliáni, pauláni a pavlíni. Neskôr už Jozef nepristupoval iba k rušeniu celých rádov, ale k redukcii jednotlivých kláštorov reholí, ktoré mohli ďalej existovať. V Uhorsku fungovalo roku 1782 približne 315 rehoľných domov a do roku 1790 ich bolo zrušených približne 140, teda cca 44 percent.

Zásah bol mimoriadne citeľný aj na území dnešného Slovenska. Podľa jedného odborného odhadu mohlo byť počas jozefínskych reforiem zrušených približne 140 kláštorov a rehoľných domov nachádzajúcich sa na území Slovenska. Presné číslo treba brať ako odhad, pretože jednotlivé historické práce používajú rozdielne územné a inštitucionálne kritériá. Rozsah zásahu bol však nepochybne veľký a radikálne zmenil dovtedajšiu kláštornú mapu krajiny.

Medzi prvými obeťami boli už vyššie spomínaní kamalduli. Ich kontemplatívny spôsob života nezodpovedal cisárovej predstave spoločensky užitočnej rehole. Zanikli komunity na Zobore pri Nitre a v Červenom Kláštore. Najmä Červený Kláštor bol významným duchovným a kultúrnym centrom Spiša. Jozefovo rozhodnutie tak neznamenalo iba odchod niekoľkých mníchov, ale ukončenie tradície, ktorá bola s týmito miestami spätá celé desaťročia či dokonca stáročia.

Rovnaký princíp zasiahol klarisky, ktorých kontemplatívny život tiež nevyhovoval cisárovmu kritériu praktickej užitočnosti. Ich komunity boli zrušené a rehoľníčky museli svoje kláštory opustiť. Na území dnešného Slovenska patril medzi významné postihnuté domy kláštor klarisiek v Bratislave. Zánik ženských kontemplatívnych komunít ukazoval azda ešte výraznejšie podstatu Jozefovho prístupu: samotná modlitba a zasvätený kontemplatívny život neboli pre osvietenský štát dostatočným dôvodom na existenciu inštitúcie.

Ďalšou zasiahnutou rehoľou boli trinitári, ktorých pôvodným poslaním bolo vykupovanie kresťanských zajatcov z moslimského otroctva. V podmienkach konca 18. storočia Jozef nepokladal ich tradičnú činnosť za dostatočné odôvodnenie ďalšej existencie rehole. Roku 1783 preto postihlo zrušenie aj ich komunity. Jozefínske reformy tak zasiahli rehoľu, ktorá mala svoje domy aj na území dnešného Slovenska.

Mimoriadne symbolický bol osud pavlínov. Rád svätého Pavla Prvého pustovníka vznikol v stredovekom Uhorsku a patril k reholiam mimoriadne spätým s jeho cirkevnými dejinami. V roku 1786 však Jozef II. rozhodol o jeho zrušení. Zasiahnuté boli preto aj pavlínske kláštory na území dnešného Slovenska. Zánik tejto rehole nepredstavoval iba administratívne zatvorenie niekoľkých budov, ale prerušenie stáročnej duchovnej tradície, ktorá vyrástla priamo v Uhorsku.

Iná bola situácia františkánov a ďalších pastoračne činných reholí. Jozef ich ako celok nezrušil, pretože ich kazateľská, školská, charitatívna alebo pastoračná činnosť mohla spĺňať jeho kritérium spoločenskej užitočnosti. Ani ony však neunikli zásahom. Cisár stanovil limity počtu členov jednotlivých komunít, obmedzoval prijímanie novicov a postupne pristupoval k rušeniu tých domov, ktoré podľa štátnej správy neboli potrebné. Pri neskoršej regulácii kláštorov zanikla napríklad takmer tretina františkánskych rehoľných domov v Uhorsku.

Rušenie kláštora pritom neznamenalo iba rozpustenie komunity. Do kláštorov prichádzali štátni komisári, ktorí preberali budovy a robili súpis majetku. Štát získaval pôdu, hospodárske objekty, zariadenie, umelecké predmety a kláštorné knižnice. Budovy následne dostávali nové využitie – mohli sa zmeniť na školy, nemocnice, kasárne, sklady alebo iné verejné zariadenia, prípadne boli predané či ponechané svojmu osudu. Pri rozptýlení kláštorného majetku dochádzalo aj k stratám kníh, umeleckých diel a historických predmetov, ktoré komunity dovtedy zhromažďovali po celé generácie.

(Pokračovanie)

PDF (formát pre tlač)