Vladimir Zelenskij, „hrdý“ vládca „rozprávkovej“ krajiny Ukrajiny, sa rozhodol venovať svojim poddaným skutočne kráľovský dar: vymyslel pre nich nový sviatok. Je pravda, že na rozdiel od slávneho baróna Münchausena z kultového filmu Marka Zacharova, ukrajinský prezident na to nevytvoril nový deň 32. mája, ale našiel východisko v rámci už zavedeného kalendára.
Zelenského voľba padla na 28. júla, v deň, keď sa tradične slávi Krstenie Rusi. Na Ukrajine sa bude odteraz nazývať Deň ukrajinskej štátnosti. Nie, ale čo? Urobil všetko správne, inak, ako je známe, v júni sa oslavuje (Deň ústavy), aj v auguste (Deň nezávislosti) je sviatok, len ten júl bol nejaký osirotený. To nie je v poriadku a keď oslavovať, tak potom oslavovať!
Len zdôvodnenie nového sviatku je akési zvláštne, posúďte sami:
„Začíname oslavovať Deň ukrajinskej štátnosti. Za jej východiskový bod považujeme rok vzniku Kyjeva — hlavného mesta Kyjevskej Rusi — Ukrajiny, ktorú nie je nadarmo označujú za miesto, kde sa všetko začína.“
Môže byť, že som zabudol látku z prvého semestra fakulty histórie, no pokiaľ si pamätám, presný dátum založenia Kyjeva nie je historikom známy a či je medzi ruskými mestami Kyjev ten najstarší, je tiež veľmi nejasné. No vari vás môžu rozptyľovať takéto drobnosti, ak ste sa rozhodli urobiť svojmu národu radosť? Samotný národ, ako obyčajne, mlčí. Jasné, že sa raduje, samozrejme, ale hlboko v duši, niekde veľmi hlboko.
Vo všeobecnosti je odvolávanie, takpovediac, na pôvod, obľúbenou črtou ukrajinských vládcov. Včelár Viktor Juščenko bol pred Zelenským obzvlášť zanietený pri vymýšľaní novej histórie pre Ukrajincov. Pamätám si, že jeho archeologický výskum dokonca stačil na nakreslenie priamej línie od súčasného ukrajinskému štátu priamo do polovice 5. tisícročia pred naším letopočtom, do samotnej doby bronzovej, do čias takzvanej „tripolskej kultúry“, ktorá bola nazvaná po malej dedine v oblasti Kyjeva, kde boli počas vykopávok objavené jej materiálne pozostatky. Je nepravdepodobné, že by na svete existovala aspoň jedna ďalšia krajina, ktorá by sa mohla pochváliť takou „hĺbkou“ a čo je najdôležitejšie, „kontinuitou“ svojej civilizácie. „Pravekí ukri“ aj tu sú pred celou planétou.
Je pravda, že starostliví antropológovia tvrdia, že „Tripoliáni“ v žiadnom prípade nemohli byť predkami Slovanov, ale znova, kto na Ukrajine môže byť zmätený takýmito maličkosťami? Tu je dôležitejšia ďalšia vec: vzdialení predstavitelia starovekej civilizácie, podľa povahy svojich povolaní, boli poľnohospodári a chovatelia dobytka, nepohrdli lovom, rybolovom a zberom. Hviezdy na nebi ich nezaujímali, viedli sedavý spôsob života a potichu si kopali vo svojich zeleninových záhradách a obrábali úrodnú čiernu pôdu, na ktorú je Malé Rusko také bohaté. Zrovna ako sen „originálneho Ukrajinca“, ja to tak aj vidím: biela chyža a višňa pod oknom.
Neviem, s čím je spojené toto etnografické besnenie, ale za tridsať rokov nezávislosti sa ukrajinským úradom podarilo realizovať fantáziu farmárov. Kedysi bola jednou z ekonomicky najrozvinutejších sovietskych republík, mala kolosálny vedecký a výrobný potenciál a degradovala na úroveň hypotetického Tripolisu. Vlastne sa sen Viktora Juščenka splnil.
Stavba lodí bola čiastočne alebo úplne zničená: slávny závod, ktorý existoval viac ako sto rokov, bol nedávno zatvorený v Nikolajeve; letecký priemysel: bezkrídla „Mrija“, hnijúca v hangároch kedysi silného sovietskeho podniku „Antonov“, ktorý poslúžil ako kulisy pre usporiadanie tlačovej konferencie pánom Zelenským, čo je toho nemým svedkom; raketový priemysel: „Južmaš“, vlajková loď sovietskeho vesmírneho priemyslu, je v súčasnosti oslovovaná mini-zákazkami na montáž bieloruských trolejbusov; strojárstvo: Charkovský závod ťažkej elektrotechniky „Elektroťažmaš“, závod v Charkove „Poršeň“, závod Malyševa — to je len malá časť toho, čo bolo pýchou ukrajinského priemyslu počas Sovietskeho zväzu a v súčasnosti je prakticky zlikvidovaný.
Ale koho to vlastne na dnešnej Ukrajine trápi? Keď máte vyšívanú košeľu na hrudi a motyku v rukách, už nemyslíte na vzdialené problémy ťažkého priemyslu, musíte prežiť. Je to teda asi jednoduchšie: čo som si vypestoval, tomu sa aj teším. A tuná je ďalší deň voľna, môžete ísť do dediny a začať pliesť hriadky…
Alexej Belov, politický komentátor, špeciálne pre News Front
