Kardinál Rafael Merry del Val – verný spolupracovník pápeža sv. Pia X. a nekompromisný obranca katolíckej viery (1. časť) –

Branislav Krasnovský

10. novembra 2026  

Cirkev História

Keď som nedávno pripravoval text do rubriky aktuality o obnovení noviciátu Maltézskeho rádu v Ríme po viac než dvoch storočiach, medzi menami štyroch novicov ma zaujalo jedno, ktoré vo mne okamžite vyvolalo príjemné historické asociácie. Bol to Španiel Diego Merry del Val, ktorého priezvisko mi pripomenulo kardinála Rafaela Merry del Val, štátneho sekretára svätého pápeža Pia X.

A keďže svätý Pius X. patrí medzi mojich troch najobľúbenejších pápežov – spolu s Urbanom II., ktorý vyzval kresťanskú Európu na prvú križiacku výpravu, a Júliom II., energickým renesančným pontifikom, ktorému nebola cudzia ani politika, ani umenie, ani vojenské ťaženia, pravidelní čitatelia portálu Christianitas.sk si už zrejme dokážu predstaviť, akým smerom sa bude uberať nasledujúce rozprávanie. Skrátka, každý máme svojich obľúbených pápežov a mňa nikdy veľmi nezaujímali tí, ktorí sa vyznačovali čudnou ochotou prispôsobovať katolícku vieru požiadavkám okolitého sveta a rôznym nekatolíckym kultom. 🙂

Meno kardinála Merry del Val si určite zaslúži oveľa viac než iba krátku zmienku v správe o Maltézskom ráde. Tento španielsko-britský aristokrat, diplomat, kňaz a neskôr jeden z najvýznamnejších predstaviteľov Rímskej kúrie začiatku 20. storočia stál po boku svätého Pia X. v období, keď katolícka Cirkev zvádzala zásadný zápas s modernizmom. Bol mužom mimoriadneho vzdelania, hlbokej osobnej zbožnosti, diplomatických schopností a predovšetkým neochvejnej vernosti katolíckej náuke.

Zatiaľ čo jeho meno dnes mnohým katolíkom už veľa nehovorí, jeho duchovné dedičstvo zostáva živé najmä v prostredí katolíckej tradície. Rozhodol som sa preto čitateľom pripomenúť nielen jeho spoluprácu so svätým Piom X. a zápas proti modernizmu, ale aj jeho duchovný život, ktorého hĺbku azda najlepšie vystihujú známe Litánie pokory. Pretože za nekompromisným obrancom katolíckej pravovernosti sa ukrýval človek, ktorý veľmi dobre vedel, že najťažšie víťazstvo kresťana sa neodohráva v diplomatických salónoch ani v teologických sporoch, ale vo vlastnej duši…

Keď som sa však začítal do voľne dostupných životopisných a historických materiálov, rýchlo som pochopil, že pôvodne zamýšľaný jeden článok bude málo. Medzitým som si už dokonca objednal aj knihu venovanú životu kardinála del Val (Cardinal Rafael Merry del Val: A Brief Biography, od Philippeho Roy-Lysencourta, vydanú v Catholic Education Press v roku 2021), takže sa, milí čitatelia, musím s istým radostným zármutkom priznať, že namiesto jedného článku napíšem rovno trojdielny seriál. Prvá časť bude venovaná jeho životu a pôsobeniu po boku svätého Pia X., druhá jeho duchovnému odkazu a tretia osobitne jeho nádherným Litániám pokory, ktoré si podľa môjho názoru zaslúžia samostatné rozjímanie.

Dúfam, že mi túto autorskú rozšafnosť odpustíte. Na svoju obranu môžem uviesť iba toľko, že život kardinála Merry del Val a jeho Litánie pokory budú podľa môjho skromného úsudku pre katolícku dušu užitočnejším a nepochybne aj zaujímavejším čítaním než dokumenty Laudato si’, Amoris laetitia, Fiducia supplicans či Traditionis custodes. Navyše, pri ich čítaní nemusíme skúmať stav svojho ekologického svedomia, uvažovať, či sme prejavili dostatočnú úctu k Pachamame, ani sa trápiť otázkou, či naše zotrvávanie pri tradičnej katolíckej morálke (sodomiti, páry v neregulárnych situáciach…) a liturgii niekomu nenarušilo kruhy. A pokiaľ nás pri Litániách pokory od kardinála Rafaela Merry del Val predsa len začne hrýzť svedomie, bude to pravdepodobne z dôvodov, ktoré poznali katolíci už dávno pred vynálezom synodálneho procesu.

Rodinný pôvod, detstvo a cesta ku kňazstvu

Rafael Merry del Val sa narodil 10. októbra 1865 v Londýne, kde jeho otec Rafael Carlos Merry del Val pôsobil v španielskych diplomatických službách. Pochádzal zo starej aristokratickej rodiny, ktorej korene siahali do Španielska, Írska a Anglicka. Jeho matkou bola Josefina de Zulueta y Wilcox, pochádzajúca z významnej rodiny so španielskymi a britskými koreňmi. Rodičia uzavreli manželstvo v Londýne roku 1863 a mali päť detí – Alfonsa, Rafaela, Pedra, Maríu a Dominga. Budúci kardinál bol druhým najstarším dieťaťom. V rodine sa spájali španielska katolícka tradícia, britská spoločenská kultúra a diplomatické prostredie, ktoré mladému Rafaelovi už od detstva otváralo dvere do sveta európskej politiky a medzinárodných vzťahov.

Jeho otec nebol iba aristokratom s diplomatickým titulom. Počas svojej kariéry zastával významné funkcie v španielskej zahraničnej službe a pôsobil na viacerých európskych diplomatických zastúpeniach. Rodina preto často menila bydlisko a mladý Rafael vyrastal v prostredí, v ktorom sa prirodzene stretávali rozličné jazyky, národnosti a kultúrne tradície. Angličtina a španielčina patrili k jeho každodennému životu, neskôr si osvojil aj francúzštinu a ďalšie európske jazyky. Táto jazyková výbava sa mala v budúcnosti stať jednou z jeho veľkých predností. Rovnako dôležitá však bola náboženská výchova. Rodičia viedli svoje deti k pravidelnej modlitbe, sviatostnému životu a úcte ku katolíckej Cirkvi. Viera nebola v domácnosti rodiny Merry del Val iba súčasťou rodinnej tradície či aristokratickej spoločenskej etikety, ale prirodzeným základom každodenného života.

Prvé školské vzdelanie získaval Rafael v Anglicku, okrem iného v katolíckej škole Baylis House v Slough. Roku 1875 pristúpil k prvému svätému prijímaniu v jezuitskom kostole v Bournemouth. Keď bol jeho otec preložený do Belgicka, pokračoval v štúdiu na jezuitskom kolégiu Notre-Dame de la Paix v Namure a od roku 1878 na kolégiu Saint-Michel v Bruseli. Jezuitské školy mu poskytli dôkladné humanitné vzdelanie, založené na klasických jazykoch, filozofii, literatúre a náboženskej formácii. Mladý Rafael sa vyznačoval mimoriadnou inteligenciou, výbornou pamäťou a prirodzeným spoločenským vystupovaním. Vynikal aj v športoch, najmä v jazde na koni, tenise, šerme a ďalších disciplínach, ktoré patrili k výchove mladých mužov z aristokratických rodín. Nebol teda uzavretým mladíkom, ktorý by sa od detstva stránil spoločnosti. Naopak, mal všetky predpoklady na úspešnú kariéru diplomata, dôstojníka či vysokého štátneho úradníka.

Istý čas dokonca uvažoval o vojenskej kariére. Predstava služby v španielskej armáde a života dôstojníka ho priťahovala, čo vzhľadom na jeho rodinné prostredie a osobné záľuby nebolo nijako prekvapujúce. Postupne však v ňom dozrievalo presvedčenie, že jeho skutočným povolaním je kňazstvo. Podľa neskorších životopisných svedectiev sa ho otec raz opýtal, ako sa dokáže vzdať športu, jazdy na koni a spoločenských radostí, ktoré mal tak rád. Rafael mu mal odpovedať: „Pre Boha môžem a musím obetovať všetko.“ Táto odpoveď, zachovaná v duchovných životopisoch, dobre vystihuje rozhodnosť, ktorá sa neskôr stala jednou z charakteristických čŕt jeho osobnosti. Nešlo o mladíka, ktorý by sa rozhodol pre kňazstvo preto, že nepoznal krásy a možnosti svetského života. Poznal ich veľmi dobre, no rozhodol sa dať prednosť službe Bohu.

V roku 1883, ako osemnásťročný, nastúpil na Ushaw College neďaleko Durhamu v severnom Anglicku, kde začal filozofické štúdiá a prípravu na kňazstvo. Ushaw patril k významným strediskám anglického katolicizmu, ktorý si po stáročiach prenasledovania zachoval osobitne silné vedomie vernosti Rímu. Práve toto prostredie malo na mladého Rafaela veľký vplyv. Anglický katolicizmus 19. storočia bol poznačený zápasom za náboženskú slobodu, obnovou katolíckej hierarchie a návratom mnohých vzdelancov do katolíckej Cirkvi. Mladý seminarista tak nevstupoval iba do sveta teologických učebníc, ale aj do prostredia, v ktorom bola katolícka viera chápaná ako vzácne dedičstvo, za ktoré predchádzajúce generácie prinášali nemalé obete.

V Ushaw prijal tonzúru a nižšie svätenia a pokračoval v štúdiu filozofie. Jeho predstaveným však bolo zrejmé, že mimoriadne nadanie, jazykové schopnosti a diplomatické rodinné zázemie by mohli nájsť širšie uplatnenie v službách Svätej stolice. Preto sa začalo uvažovať o pokračovaní jeho formácie v Ríme. V roku 1885 odišiel do Večného mesta, kde mal pôvodne študovať v Pápežskom škótskom kolégiu. Do jeho životnej cesty však zasiahol samotný pápež Lev XIII.

Podľa zachovaného životopisného podania prišiel mladý Rafael na audienciu k Levovi XIII. v sprievode svojho otca. Pápež sa zaujímal o jeho štúdiá a budúce plány. Keď sa dozvedel, že mladík má nastúpiť do Škótskeho kolégia, rozhodol inak. Namiesto toho ho nasmeroval do Pápežskej akadémie cirkevných šľachticov (Accademia dei Nobili Ecclesiastici), ktorá pripravovala budúcich diplomatov Svätej stolice. Toto rozhodnutie zásadne ovplyvnilo ďalší vývoj Rafaelovho života. Mladý seminarista, ktorý túžil predovšetkým po kňazskej službe, sa tak ocitol na ceste k jednej z najvýznamnejších diplomatických kariér v novodobých dejinách katolíckej Cirkvi.

V Ríme pokračoval v štúdiu na Pápežskej univerzite Gregoriane, kde získal doktorát z filozofie a neskôr absolvoval teologické a kánonicko-právne štúdiá. Súčasne sa pripravoval na diplomatickú službu. Jeho schopnosti čoskoro upútali pozornosť cirkevných predstaviteľov a ešte pred kňazskou vysviackou bol poverovaný úlohami, ktoré si vyžadovali mimoriadnu dôveru. V roku 1887 sa zúčastnil na pápežskej diplomatickej misii do Londýna pri príležitosti zlatého jubilea kráľovnej Viktórie. Nasledujúci rok pôsobil pri diplomatických podujatiach v Berlíne, spojených so zmenami na nemeckom cisárskom tróne. Mladý Rafael tak získaval skúsenosti na najvyššej úrovni európskej diplomacie ešte skôr, než dovŕšil dvadsaťpäť rokov.

Napriek týmto úspechom zostával jeho hlavným cieľom kňazský život. Dňa 30. decembra 1888 prijal v Ríme kňazskú vysviacku. Mal iba dvadsaťtri rokov. Jeho životopisné svedectvá zdôrazňujú, že ani po vstupe do pápežských diplomatických služieb nechcel zanedbávať pastoračnú činnosť. Vo voľnom čase sa venoval duchovnej službe, okrem iného medzi deťmi v rímskom Trastevere a medzi anglicky hovoriacimi katolíkmi. Pre muža, ktorý sa pohyboval v spoločnosti veľvyslancov, aristokratov a vysokých cirkevných hodnostárov, predstavovala takáto služba dôležitú protiváhu diplomatického života.

V osobnosti mladého Rafaela Merry del Val sa tak už na začiatku jeho kňazskej dráhy spojili vlastnosti, ktoré ho mali sprevádzať po celý život: aristokratická kultivovanosť, diplomatická obratnosť, mimoriadne vzdelanie a hlboká katolícka viera. Dokázal sa pohybovať v salónoch európskych panovníckych dvorov, no zároveň chápal, že dôstojnosť kňazstva nespočíva v spoločenskom postavení, ale v službe Kristovi a nesmrteľným dušiam. Práve táto kombinácia mala neskôr upútať pozornosť svätého Pia X., ktorý v mladom diplomatovi rozpoznal nielen schopného spolupracovníka, ale predovšetkým človeka, na ktorého sa bude môcť spoľahnúť v jednom z najťažších období novodobých dejín Cirkvi.

V službách Leva XIII. – mladý diplomat, ktorému dôveroval Rím

Po kňazskej vysviacke sa Rafael Merry del Val postupne etabloval v diplomatických službách Svätej stolice. Pontifikát Leva XIII. bol pritom obdobím mimoriadne intenzívnej diplomatickej činnosti. Pápež sa usiloval obnoviť medzinárodné postavenie Svätej stolice po zániku Pápežského štátu v roku 1870, riešil napäté vzťahy s európskymi vládami a zároveň čelil politickým a ideologickým zmenám, ktoré zásadne pretvárali európsku spoločnosť. Liberalizmus, nacionalizmus, socializmus a postupujúca sekularizácia predstavovali pre Cirkev nové výzvy. Práve v tomto prostredí získaval mladý Merry del Val skúsenosti, ktoré sa mu neskôr mimoriadne zišli po boku svätého Pia X.

Jeho prednosťou nebol iba aristokratický pôvod a znalosť jazykov. Merry del Val dokázal spájať diplomatickú zdvorilosť s pevnosťou náboženského presvedčenia. V prostredí, kde sa často rozhodovalo prostredníctvom osobných kontaktov, dôverných rozhovorov a zložitých rokovaní, predstavovalo jeho kultivované vystupovanie, ako aj schopnosť presne formulovať stanoviská Svätej stolice veľkú výhodu. Zároveň sa však nehlásil k predstave, že diplomatická obratnosť musí nevyhnutne znamenať ustupovanie v otázkach katolíckej náuky. Rozlišoval medzi kompromisom v politických záležitostiach, ktorý môže byť niekedy nevyhnutný, a kompromisom v otázkach viery, ktorý by znamenal popretie samotného poslania Cirkvi.

Významnou etapou jeho kariéry sa stalo pôsobenie v Kanade. Roku 1897 ho Lev XIII. vyslal ako apoštolského delegáta, aby pomohol riešiť komplikovaný spor týkajúci sa katolíckych škôl v Manitobe. Kanadská spoločnosť bola nábožensky a jazykovo rozdelená a otázka katolíckeho školstva sa stala predmetom ostrých politických konfliktov. Katolíci sa usilovali zachovať právo na vzdelávanie svojich detí v súlade s vlastnou vierou, zatiaľ čo miestne politické rozhodnutia výrazne obmedzovali dovtedajšie postavenie konfesijných škôl.

Merry del Val sa ocitol v mimoriadne chúlostivej situácii. Musel komunikovať s cirkevnou hierarchiou, politickými predstaviteľmi aj rôznymi skupinami katolíckeho obyvateľstva. Jeho úlohou nebolo iba sprostredkovať stanovisko Ríma, ale aj získať presný obraz o pomeroch a možnostiach ďalšieho postupu. Skúsenosť z Kanady mu ukázala, aké zložité môže byť presadzovanie cirkevných záujmov v modernom parlamentnom štáte, kde sa náboženské otázky často stávali súčasťou straníckeho zápasu. Spor sa nepodarilo vyriešiť spôsobom, ktorý by uspokojil všetkých katolíkov, no misia upevnila jeho povesť schopného a dôveryhodného cirkevného diplomata.

Roku 1900 bol vymenovaný za titulárneho arcibiskupa nicejského a prijal biskupskú vysviacku. Hoci mal iba tridsaťštyri rokov, patril už medzi výrazné osobnosti pápežskej diplomacie. Nasledujúce roky strávil v službách Rímskej kúrie, kde sa jeho meno čoraz častejšie spájalo s náročnými cirkevnými a diplomatickými úlohami. Jeho kariéra sa rozvíjala mimoriadne rýchlo, ale najvýznamnejšia kapitola jeho života sa mala začať až po smrti Leva XIII.

(Pokračovanie)

PDF (formát pre tlač)