- Nový dokument Dikastéria pre náuku viery o údajných nadprirodzených javoch
- Nové normy o mariánskych zjaveniach a ich neutralizácii
- Kardinál Fernández podkopáva vieru a odmieta nadprirodzený pôvod zjavení
- Mariánske zjavenia sú prekážkou pre cirkevných reformátorov, nové normy relativizujú ich nadprirodzený charakter
Dikastérium pre náuku viery zverejnilo krátko pred Letnicami nový dokument. Je posledným počas pôsobenia kontroverzného kardinála prefekta Víctora Manuela Fernándeza a pravdepodobne vyvolá medzi katolíkmi na celom svete rovnaký rozruch ako tie predchádzajúce. Dovoľte mi, aby som to povedal vopred: Postupne by bolo načase premenovať toto dikastérium: “dikastérium pre bezverectvo” by bol ešte neškodný výraz.
Ale po poriadku: Nový dokument neznie’veľmi vzrušujúco: “Normy pre postup pri rozlišovaní údajných nadprirodzených javov.” To, čo sa skrýva za objemným názvom, je však toxické: jednoducho povedané, ide o mariánske zjavenia a o to, ako ich možno neutralizovať alebo zrušiť.
Čítajte: Vatikán vydal nové normy o údajných videniach, odmieta sa vyjadriť k nadprirodzenému pôvodu udalostí
To nie je bez kontroverzie, pretože nespočetné množstvo katolíkov sa vo svojom živote viery výrazne inšpiruje takýmito zjaveniami; nový dokument – a ešte viac jeho aplikácia – sa preto pravdepodobne nestretne so širokým súhlasom veriacich. A to tým menej, keď človek prekukne vyhlásenia, ktoré sa za ním skrývajú.
Postup je vždy rovnaký: kardinál Fernández predstiera, že je veriaci, aby podkopal vieru. Dalo sa to pozorovať v heretickom “blahoslavenstve” dokumente “Fiducia supplicans”, ako aj – trochu rafinovanejšie – v “Dignitas infinita,”, ktorý bol o “ľudskej dôstojnosti.”
Nynie je rad na mariánskych zjaveniach a Fernández zdôrazňuje, že ide vždy o “súkromné zjavenia”, ktoré nie sú súčasťou depozitu viery. To je správne a nie je to nič nové, ale o to tu nejde.
Čítajte: Katolícky kňaz: Dignitas Infinita je ‘dokument bez viery’, ktorý má len málo čo povedať o spáse
Skôr ide o niečo, o čom sa vôbec nehovorí: Ide o to, že takéto javy sa jednoducho dejú a predovšetkým, že sú dosť rušivé. Nezáleží na tom, či ide o historické a cirkevne uznané zjavenia, ako napríklad v Lurdoch (1858) a Fatime (1917), alebo o súčasné zjavenia, ako napríklad tie, o ktorých sa hovorí v Medžugorí (od roku 1981).
Ale komu vlastne tieto zjavenia prekážajú?“
Naisto nie miliónom a miliónom pútnikov, ktorí vďaka nim zažívajú milosť, obrátenie a uzdravenie. Ale znepokojujú všetkých, ktorí už neveria v Boha, najmä tých, ktorí zastávajú vysoké cirkevné funkcie, teda Fernándeza a spol.
Tí, ktorí chcú vytvoriť “synodálnu,” človekom vytvorenú cirkev a sfalšovať vieru podľa svojich predstáv, nemajú z mariánskych zjavení žiadny úžitok. Veď ukazujú ako výkričník na Boha ako Pána Cirkvi a pripomínajú nám, že sme zaviazaní len Jemu a Jeho konečnému zjaveniu. To je však často opak toho, čo v mene pápeža učí kardinál Fernández.
Skrátka: mariánske zjavenia sa nemajú používať na propagandu synodálnych “cirkevných reformátorov,” a preto ich treba rozhodne relativizovať. Z tohto dôvodu budú nové “normy” v budúcnosti nanajvýš potvrdzovať neškodnosť takýchto javov, ale už nie, ako doteraz, ich nadprirodzený charakter. Inými slovami, Cirkev nanajvýš položí za všetko nadprirodzené otáznik a nechá to tak.
Samozrejme, že toto nariadenie sa nepriamo dotýka aj už uznaných zjavení, pretože signál “noriem” je jasný: o nadprirodzených javoch sa nedá spoľahlivo vyjadriť. Takýto názor je ohavný a zároveň heretický, pretože nepriamo popiera samotného Boha alebo aspoň jeho moc zasahovať v našej súčasnosti.
V tomto ohľade nový dokument ďaleko presahuje mariánske zjavenia. Vrhá významné svetlo na súčasnú nerovnováhu v Cirkvi, v ktorej nadprirodzená viera už nehrá vôbec žiadnu úlohu.
Už dokumenty Fiducia supplicans a Dignitas infinita ukázali, že je to tak. Ani “Svetová synoda” neslúži na obranu alebo prehĺbenie depozitu viery, ale na jeho prispôsobenie duchu doby. Aby to fungovalo, používa sa trik, ktorý sa v synodálnej reči nazýva “rozhovor v Duchu Svätom”: Ide o počúvanie “Ducha Svätého” a údajne “nových” vecí, ktoré hovorí Cirkvi.
Nie je to úžasné? Pretože aj keby Duch Svätý naozaj prehovoril k synode, bol by to jeden z tých “nadprirodzených javov”, ktoré nové “normy” popierajú.
A: výsledkom by bolo niečo, čo podľa učenia Cirkvi neexistuje, totiž nové Božie zjavenie, ktoré sa už nezhoduje s predchádzajúcim.
Povedzme to teda tak jednoducho, ako to je: údajne “nadprirodzené javy” sú teraz akceptované len vtedy, ak zodpovedajú pápežovmu’deštruktívnemu cirkevno-politickému programu. Všetko ostatné, vrátane zjavení Panny Márie, sa bude v budúcnosti považovať nanajvýš za “neprijateľné”, a teda bezvýznamné.
Je tu však háčik: aj keď sú zjavenia “súkromnými zjaveniami”, vždy sa Bohu páčilo hovoriť k svojmu ľudu a viesť ho, pretože zvrchovaným Pánom Cirkvi je len Boh, a nie František či dokonca Fernández.
Nové “normy” tomu nemôžu zabrániť, a preto by ich čoskoro mohlo vystriedať nebo. Samotný Boh alebo Panna Mária nepotrebujú jedno: uznanie pápeža alebo jeho prefekta náuky viery.
Najznámejším príkladom je asi zázrak slnka vo Fatime, ktorého svedkami boli 13. októbra 1917 státisíce ľudí. Tento zázrak bol taký ohromujúci a tak očividne nadprirodzený, že cirkevné uznanie zjavení zostalo formalitou aj po jeho uskutočnení.
Až dnes si môžeme byť istí: Panna Mária, ktorá vtedy rozdrvila neveru portugalských komunistov, zničí aj novú neveru v Cirkvi; možno sa toho František a Fernández dožijú v úrade. Veď v Medžugorí je ohlásených 10 tajomstiev blízkej budúcnosti, ktoré sa majú svetu zvestovať tri dni predtým, ako nastanú. A aj v Garabandale (1961 – 1965) raz Panna Mária predpovedala varovanie, po ktorom bude nasledovať zázrak a nakoniec súd.
Zhodou okolností sa to všetko má stať po udalosti, ktorá bola v tom čase v cirkevnej reči neznáma, a to po dôležitej “synode!”
Polčas rozpadu nových “noriem” by teda mohol byť možno veľmi krátky; polčas rozpadu neveriacej “synodálnej cirkvi” a “svetovej synody” možno tiež. Uvidíme!
