16. októbra 2026
Rozvrat v Cirkvi úspešne napreduje a to nielen v euroatlantickom priestore, ako by sa radi nádejali mnohí konzervatívci, ale aj v regiónoch, ku ktorým upierajú svoje zúfalé pohľady a očakávajú od nich obrodu.
O preceňovaní a idealizovaní stavu Cirkvi v Afrike sme už písali viackrát, pričom sme vysvetľovali, čo je príčinou tejto idealizácie: kolaps a chaos v Cirkvi na európskom a americkom kontinente je už taký zjavný, že sa nedá úspešne kamuflovať a preto cirkevní predstavitelia vytvorili umelú predstavu, že nádejou Cirkvi je Afrika a Ázia. Lenže tak ako je filipínsky kardinál Tagle, najnovší dekan kardinálskeho kolégia z Ázie, aktívnym propagátorom LGBT inklúzie, tak je aj Afrika semeniskom degeneratívnych trendov, návratu mladých k šamanizmu, bludov a synkretizmov.
https://christianitas.sk/je-africky-katolicizmus-uspesnym-pribehom-ii-vatikanskeho-koncilu/
Optický klam ohľadom Afriky je u mnohých konzervatívcov spôsobený aj africkým odmietaním homosexuálnych párov. Toto odmietanie však má nielen dogmatické a kresťanské dôvody, ale je súčasťou tradičného sociálneho života, ako aj života v kontexte kontaktov s moslimskou populáciou. Ergo, oprávnená averzia k homosexualite nie je vždy výsledkom dôkladnej aplikácie katolíckej morálky, ale ide ruka v ruke s ústupkami v iných dogmatických otázkach.
Obľúbenou témou africkej cirkvi je – polygamia. A to nielen z pohľadu stále živých a Cirkvou dnes dokonca v mene „inkulturácie“ chránených pohanských tradícií, ale opäť aj z pohľadu interakcie s islamom. Ako vidno aj v odkazoch vyššie, polygamia a jej „sprevádzanie“ nedá africkým biskupom, kňazom aj laikom pokoja.
Posmelený zrejme vývojom na stretnutí k 10. výročiu vydania exhortácie Amoris laetitia, ktoré podľa všetkého (ako ešte budeme informovať) skončilo víťazstvom progresivistických inovácií, rozhodol sa katolícky africký kňaz Égide Muziazia, ktorý je v súčasnosti činný v nemeckom Münsteri, kde prednáša na Katolíckej teologickej fakulte, že Európanom priblíži teologickú krásu rozmanitosti aj ohľadom viacerých manželiek.
Jeho príspevok k synodálnemu putovaniu vyšiel v akademickom katolíckom periodiku Feinschwarz – Theologisches feuilleton:
https://www.feinschwarz.net/polygamie-als-pastorale-herausforderung/#_ftn6
Hneď skraja nás redakcia tohto teologického média prekvapivo informuje, že téma polygamie, ktorú mala Cirkev vyriešenú od svojho počiatku, sa stala predmetom diskusie, čo je zaiste veľmi zvláštna hermeneutika kontinuity:
„V Katolíckej cirkvi v Afrike vypukla nová diskusia o polygamii. Égide Muziazia interpretuje túto diskusiu ako príklad základnej kontextuality každej pastorálnej činnosti: kontextualita je locus theologicus. Tradícia polygamie je takýmto miestom, kde sa responzívna pastoračná činnosť stáva obzvlášť náročnou.“
– Áno, musí byť skutočne nesmierne náročné dosiahnuť, aby sa v tejto téme progresívny cap nažral a dogmatická kapusta zostala celá. Ako sa to podarilo otcovi Égidiovi? Posúďte sami. Nie nadarmo prednáša teológiu v nemeckom Münsteri, kde to synodalitou len tak bublá:
„Praktická teológia je kontextová teológia, pretože sa podľa Reinharda Feitera zaväzuje k princípu responzívnosti. Responzívna činnosť znamená „reagovať na nárok“, ktorý pochádza od iného, predchádza subjektu a presahuje ho.“
– Preklad z hegelovsko-heideggerovsko-nemeckej filozofčiny do dezolátčiny: teologické pravidlá existujú v kontexte a teda nie ako nemenné vzory, ale ako vývojový proces v schéme akcia-reakcia. Nová teológia teda nekáže hotové, nemenné a definované pravidlá ako kedysi, ale reaguje a tým sa vytvára.
„Toto ustanovenie má ďalekosiahle dôsledky pre pastoračnú prax: nemožno ju jednoducho preniesť nezmenenú z jedného kontinentu na druhý. Naopak, neustále hľadá odpovede na pastoračné výzvy, ktoré sú viazané na príslušné miestne kontexty, v ktorých je každá miestna cirkev schopná plniť svoje poslanie. V tomto zmysle sa kontextualita nachádza medzi tým, čo je dovolené a čo nie.“
– Olala, ale veď to treba priam tesať do synodálneho mramoru. V jednom odseku je všetko: pluralita odovzdávania viery, ktorá automaticky ústi do plurality morálnej a dogmatickej, ako sa už nespočetnekrát potvrdilo na krásnych kvetoch synodality – Amoris laetitia a Fiducia supplicans, neustále tekuté hľadanie odpovedí, akoby ich Cirkev už stáročia nemala a hlavne, priam nietzscheovské (mimo dobra a zla) nájdenie kontextuality „medzi tým, čo je dovolené a čo nie“!
Ergo, kňaz tu otvorene priznáva, že ten správny pastoračný prístup sa nachádza kdesi uprostred medzi tým, čo je v Cirkvi dovolené a tým, čo je zakázané!
Nasleduje povinná mantra všetkých cirkevných revolucionárov, ako je poznáme už viac ako 100 rokov, odvtedy, čo pápež Pius X. odsúdil modernizmus. Akonáhle skonštruujú systém na ničenie dogiem, okamžite si urobia alibi ostentatívnym vyhlásením, že vôbec nespochybňujú dogmy. Takto zaštítení na akúkoľvek kritiku, že podkopávajú vieru reagujú poukázaním na svoju deklaráciu a pokračujú radostne ďalej v deštrukcii. Otec Égide nie je výnimkou:
„To neznamená, že kontext ruší normu. Ale za každým „Toto je dovolené“ alebo „Toto nie je dovolené“ je tvár, príbeh, rodina alebo komunita, ku ktorej sa Cirkev obracia a ktorá od nej očakáva odpoveď.“
– Čiže neruší normu, len ju bude treba prispôsobiť konkrétnej situácii… Vskutku, logika napreduje. Avšak teraz už vpred ku kýženej polygamii. Tá totiž vôbec nie je morálnym zlyhaním:
„Polygamia v Afrike nie je ani len morálnym zlyhaním, ani znakom morálnej zaostalosti. Je to skôr sociálna inštitúcia zakotvená v komplexnej sieti príbuzenských väzieb, budovania spojenectiev a prenosu života. Africké manželstvo primárne nespája dvoch jednotlivcov, ale skôr dve rodiny alebo kmeňové skupiny a je spečatené cenou za nevestu (brideweat).“
– Výborne. Aj starý Slovania, Germáni a Kelti, naši predkovia v Európe (Baskovia odpustia) mali pekné kmeňové zvyky. Niektoré trochu krvavé. Radi bumbali, upaľovali ľudí, radi sa vzájomne vraždili, pochovávali manželky za živa s manželom, vyhrabávali mŕtvoly, útočili zákerne zo zálohy atď. V pastoračnom kontexte imigrácie by sme to mali zrejme ešte premyslieť.
Nasleduje apológia polygamie (!) z pera katolíckeho kňaza, z ktorej si pre krátkosť času dovolím citovať tie najkrajšie pugéty:
„Historicky polygamia plnila niekoľko funkcií a povinností: zabezpečovala potomstvo, poskytovala poľnohospodársku prácu, garantovala starostlivosť o vdovy a siroty prostredníctvom levirátneho manželstva, vytvárala spojenectvá medzi klanmi a udeľovala spoločenské postavenie.“
„Stretnutie s kresťanskou misiou viedlo k priamemu kultúrnemu konfliktu. Monogamia sa požadovala ako predpoklad krstu. Monogamné manželstvo sa tak stalo znakom príkladného kresťana – s dôsledkom, že „nadbytočné“ manželky boli často vyháňané – nespravodlivosť spáchaná v mene Evanjelia.“
– Bez komentára…
„Bénézet Bujo (Ďalší katolícky teologický génius a kňaz z Konga, profesor na Katolíckej teologickej fakulte v Kinhase!; pozn. aut.) kritizuje tento individualizmus importovaného západného modelu rodiny, ignorovanie komunitného a tradičného rozmeru a zužovanie manželstva ako dlhodobého projektu na konkrétny časový bod a sviatosti na jediný akt.“
– Otec Égide nie je evidentne sám a ako vidno: euro-akademické táraniny dávajú týmto africkým katolíckym teológom krídla, energiu a rozlet. No a na záver ešte trochu všeobecného pluralitného chaosu – každý si bude v Cirkvi drukovať to svoje a budeme šťastní:
„Perspektíva kontextuality tiež osvetľuje aktuálne debaty v západnej cirkvi: o kázaní laikov, požehnaní párov v takzvaných neregulárnych situáciách, o otvorení cirkevných úradov ženám, reorganizácii vedenia farností a nemeckej Synodálnej ceste. V tejto otázke je pozoruhodná symetria: V januári 2024 SECAM s odvolaním sa na kultúrny kontext kontinentu vyhlásil, že požehnania uvedené v deklarácii Fiducia supplicans nemožno v Afrike uplatniť. O dva roky neskôr tie isté cirkvi vyzvali na preskúmanie otázky polygamie práve vo svetle tohto kontextu.
V oboch prípadoch je argument rovnaký a platí v oboch smeroch: Ani v Afrike, ani v Európe nemôžu cirkvi bezpodmienečne zovšeobecniť svoju vlastnú reakciu závislú od kontextu. Kontextualita nie je ani výsadou globálneho Juhu, ani priaznivosťou udelenou globálnym Severom; je spoločnou podmienkou všetkej pastoračnej praxe a jej teologickej reflexie. Je to spoločná požiadavka, na ktorú každý kontext reaguje vo svojom vlastnom jazyku. To, čo platí pre Kinshasu, Johannesburg alebo Nairobi, neplatí rovnako pre Mníchov, Paríž alebo Chicago. Medzi prípustným a neprípustným leží kontext – nie ako únik, ale ako teologický priestor, kde sa slovo stáva odpoveďou. Práve v tejto prijatej, kriticky reflektovanej a zdieľanej rozmanitosti sa odhaľuje krása katolicizmu.“
Čo dodať? Modlime sa…
Branislav Michalka
Zdroj: feinschwarz.net, titulný ilustračný obrázok, zdroj – snímka obrazovky, youtube.com
PODPORTE PORTÁL CHRISTIANITAS
Váš príspevok je životne dôležitý pre udržanie a ďalší rozvoj portálu.
Prosíme Vás, podporte nás sumou:
Bráňme spolu vieru, rodinu a vlasť!
