V predchádzajúcom článku sme uviedli, že náboženstvo je faktom života a nemožno sa mu vyhnúť pod zámienkou “byť duchovný, nie náboženský,” ani v zmysle “nasledovať Krista, nie náboženstvo.”
Naopak, náboženstvo je súhrn právd, ktorým treba veriť o Bohu, a súhrn povinností, ktoré mu ako rozumné stvorené bytosti dlhujeme. Ako stvorenia s intelektom a vôľou je náboženstvo to, čo prikláňa náš rozum k Bohu ako k dokonalej pravde a našu vôľu k nemu ako k dokonalému dobru.
Ako subjektívna cnosť je náboženstvo zvyk, ktorý usporadúva naše vzťahy s Bohom, vrátane viery v tieto pravdy a plnenia týchto povinností.
Niektorí veria, ako bolo naznačené vyššie, že rozsah našich povinností voči Bohu spočíva v dôvere v neho a v jeho nasledovaní. Aj keby to bola pravda, stále by to spadalo pod tento pojem “náboženstva,” ako je klasicky definovaný.
V tomto diele uvidíme, že náboženstvo je nielen faktom života, ale povinné a potrebné pre človeka, pretože je zakorenené v jeho prirodzenosti a v spravodlivosti.
Nutnosť náboženstva spravodlivosti
Ako rozumné bytosti máme povinnosťvyznávať a praktizovať nejakú formu náboženstva.
“Spravodlivosť” sa vzťahuje na smerovanie všetkých našich vzťahov s ostatnými. Konkrétne ide o cnosť, ktorá nás núti dávať druhým to, čo im patrí – čo im prislúcha.
Niektoré vlastnosti alebo atribúty nám dlhujú odpoveď – a je vecou spravodlivosti, aby sme takúto odpoveď poskytli. Napríklad dlhujeme úctu tomu, čo je čestné alebo vynikajúce. Dlhujeme lásku tomu, čo jedobré a milé. Dlhujeme poslušnosť legitímnym autoritám ustanoveným nad nami. Dlhujeme vďačnosť tým, ktorí sú našimi dobrodincami. Dlhujeme úctu tomu, čo je pravdivé. A tak ďalej.
Prostredníctvom nepomáhaného ľudského rozumu vieme, že Boh existuje, a poznáme niektoré jeho kľúčové vlastnosti – vrátane toho, že je zvrchovane dokonalý, pravdivý a mocný; že stvoril, udržuje a riadi všetky veci; a že je zvrchovane dobrý a milujúci.
Vzhľadom na to, čo sme práve videli, teda dôstojnosť patrí Bohu’dokonalosť a výnimočnosť. Poslušnosť prislúcha jeho autorite ako stvoriteľa a najvyššej autorite stvorenia. Láska je mu poplatná, pretože je najvyšším dobrom (dobrom samým) a vrcholne milým. Vďačnosť mu patrí, pretože nás stvoril a požehnal nám všetko, čo máme a čím sme.
Znovu si uvedomme, že toto všetko sú vlastnosti a povinnosti, ktoré môžeme poznať len vďaka prirodzenému svetlu rozumu. Patriace odpovede sú akciami spravodlivosti a ich poskytnutie je povinnosťou zakorenenou v našej prirodzenosti. Je spravodlivé plniť tieto povinnosti voči Bohu; je nespravodlivé odmietnuť ich plnenie.
Dalej, v každej z týchto vlastností je Boh najvyšším a najvyššou dokonalosťou, vládcom, dobrom či dobrodincom. Ako takému mu prináleží najvyššia úcta, poslušnosť, láska a vďačnosť, akú mu človek môže vzdať. Bohu jedinému prináležia tieto najvyššie stupne úcty atď. preto, lebo (ako nám hovorí rozum) je len jeden Boh a len on môže mať tieto vlastnosti týmto spôsobom – a preto len jemu môžu prináležať tieto najvyššie stupne úcty atď. Tento najvyšší stupeň mu prináleží nad všetko a všetkých ostatných, ktorí existujú.
Všetko toto možno zhrnúť do veľmi jednoduchej vety: Musíme uctievať (alebo adorovať) Boha. To je to, čo tvorí náboženstvo.
Všimnite si, že tu nie je nič sentimentálne, ani v zmysle “zbožných želaní” – a dokonca vlastne ani nič o takej “viere”, aká sa objavuje vo filmoch, ako je Peter Pan, alebo o Santa Clausovi. Dokonca sa vôbec nenachádzame v oblasti viery, ale skôr v oblasti poznania a našej objektívnej prirodzenej povinnosti poznávať a uctievať Najvyššiu bytosť.
Náboženstvo, spravodlivosť a zbožnosť
Rozum nás v chápaní týchto vzťahov medzi človekom a Bohom vedie ešte ďalej.
Svätý Tomáš Akvinský považuje náboženstvo osobitne za “podriadené” kardinálnej cnosti spravodlivosti. Josef Pieper poukazuje na to, že keď sme spoznali nekonečnú dokonalosť Boha a iné atribúty, je nám jasné aj to, že medzi ním a nami je nekonečný nepomer. Píše:
Existujú niektoré záväzky, ktoré zo svojej podstaty nemožno úplne splniť, akokoľvek by to ten, kto je takto zadlžený, chcel urobiť.
A keďže spravodlivosť znamená dať človeku to, čo mu patrí, debitum reddere, to znamená, že existujú vzťahy zadlženosti, ktoré presahujú rámec realizácie spravodlivosti.
Na druhej strane práve vzťahy, ktoré sa vyznačujú touto disproporciou, sú zároveň základom ľudskej existencie.
Pridáva, že “spravodlivý človek” je ten, “kto túto nespochybniteľnú disproporciu prežije s osobitnou ostrosťou.”
Táto nerovnosť vo vzťahoch medzi človekom a Bohom určite existuje a vytvára akýsi “dlh”, ktorý “sa jednoducho nedá zmazať” ani splatiť žiadnym prirodzeným konaním či vlastným úsilím.
Nemôžeme pre Boha urobiť nič, ani mu ponúknuť nič, čo by nám najprv neumožnil. Ilustruje to podobenstvo, ktoré rozpráva náš Pán:
Vari niekto z vás, kto má sluhu, ktorý ora alebo chová ovce, mu povie, keď príde z poľa: ‘Poď hneď a sadni si za stôl’?“
A či mu radšej nepovie: ‘Priprav mi večeru, poriadne sa obleč a poslúž mi, kým budem jesť a piť, a potom budeš jesť a piť ty’?“
Poďakuje sluhovi, lebo urobil, čo mu prikázal?“
Tak aj vy, keď urobíte všetko, čo vám bolo prikázané, povedzte: ‘Sme nehodní [neužitoční] sluhovia; urobili sme len to, čo bolo našou povinnosťou.’ (Lk 17.7-10)
Pieper to pútavo vystihuje:
Človek nikdy nemôže povedať Bohu: Sme si rovní.
S týmto vedomím cnosť nábožnosti usmerňuje naše vzťahy s Bohom.
To ilustruje príbuzná cnosť zbožnosti, ktorá je z podobných dôvodov tiež podriadená spravodlivosti.
Striedmosť je cnosť, ktorá nás prikláňa k povinnostiam voči rodičom a národu. Keď sa zamyslíme nad tým, čo sme dostali od svojich rodičov (život, starostlivosť, vzdelanie) a od národa (jazyk, kultúra, ochrana, právo, spoločné dobro), môžeme pochopiť analógiu s Bohom, ako ju vysvetľuje Pieper:
Spravodlivosť tiež závisí od toho, že človeku patrí niečo, čo zo svojej podstaty nemožno úplne splatiť.
Podobne aj úbohosť je tendencia duše, ktorá sa môže naplno realizovať len vtedy, ak sa človek považuje za partnera v záväzku, ktorý nikdy nemôže byť skutočne a úplne splatený, bez ohľadu na to, aká veľká je poskytnutá protislužba.
V dnešnej dobe sa slovo “zbožný” by sa mohlo zdať takmer ako urážka a pripomínať všelijakú sentimentalitu – ale ešte raz, táto diskusia má od sentimentality veľmi ďaleko. Všetko je tu zakorenené v objektívnom poriadku spravodlivosti, poznateľnom svetlom ľudského rozumu.
Obetovanie ako náboženský akt
Existuje však istá miera, do ktorej sa náboženstvo prikláňa k istému nevyhnutnému “excesu,” ktorý možno vidíme v akte obetovania.
Svätý Tomáš Akvinský učí, že “prinášanie obiet,” definované ako obetovanie vonkajších vecí Bohu, nech sú akékoľvek, “je z prirodzeného zákona.”
Našu prirodzenosť ako rozumných živočíchov – t. j, fyzické, materiálne bytosti – vyžaduje používanie fyzických, materiálnych a viditeľných znakov takmer v každom aspekte života. Z tohto dôvodu svätý Tomáš hovorí:
[I]nbsp;je diktátom prirodzeného rozumu, aby človek používal určité zmysly tým, že ich obetuje Bohu na znak podriadenosti a úcty, ktorá mu patrí, podobne ako tí, ktorí prinášajú určité obety svojmu pánovi na uznanie jeho moci.
Obetovanie zvyčajne zahŕňa odloženie toho, čo sa obetuje – niekedy na zničenie. Pieper naznačuje, že tento sklon k ničeniu je druhom “extravagancie” alebo “nadbytku” Tento “nadbytok” treba chápať vo svetle nášho poznania, že máme voči Bohu dlhy, ktoré sa nedajú splatiť. Tento sklon k “nadbytku” je sám o sebe správny a náležitý (svätý Tomáš sa tu zmieňuje najmä o pokání a ľútosti). Pieper píše:
[B]ez toho, že nie je možné urobiť to, čo by sa “správne” malo urobiť, snaha nad rámec rozumu sa akoby snaží kompenzovať nedostatočnosť.
Rozumným uznaním nerovnosti a nesplatiteľného dlhu voči Najvyššej bytosti, nás cnosť náboženstva nakláňa, v rámci našich možností (a teda s určitým nadbytkom), aby sme sa pokúšali primerane vzdávať úctu, lásku a kult, ktoré sme dlžní Bohu, pričom si uvedomujeme, že všetky takéto pokusy budú vždy ešte nedostatočné v dôsledku tejto nerovnosti.
Toto zhrnuté vo veľkom hymne svätého Tomáša Akvinského’ na Telo Kristovo hovorí:
Všetko, čo môžeš, sa snaž:
Ale tvoja chvála sa nikdy nemôže rovnať
takú, akú si zaslúži tvoj veľký kráľ.
Mohli by sme si však pripomenúť farizejovu’skreslenú predstavu v podobenstve o farizejovi a mýtnikovi. Zdá sa, že predstava, že môžeme dosiahnuť spravodlivosť alebo rovnosť s Bohom vlastnými prostriedkami, alebo ho dokonca urobiť naším dlžníkom, je základom nepriateľstva, ktoré niektorí evanjelickí protestanti prejavujú voči “náboženstvu,” ktoré môžu odlišovať od “nasledovania Krista.” Hoci majú pravdu, keď kritizujú takéto poňatie náboženstva, ide skôr o skreslený pravý pojem než o náboženstvo samotné.
Naďalej, ako sme už videli, ak “nasledovanie Krista” je povinnosťou voči Bohu, potom spadá pod názov náboženstvo. Tomu sa absolútne nedá uniknúť bez toho, aby sme toto slovo nanovo definovali a “zmenili cieľ” diskusie.
Záver a otázky
Monsignor Paul Glenn hovorí:
[R]eligia je povinnosť , ktorú treba splniť Bohu; spočíva na človeku ako povinnosť vyplývajúca z jeho prirodzenosti. Nie je len niečím, čo má uspokojiť nežné zmysly alebo emócie; nie je ani vecou užitočnosti pre človeka, pretože prispieva k jeho pozemskému pokoju, prosperite, bezpečnosti a pohodliu.
Je to záležitosť obyčajnej spravodlivosti a človek, ktorý neprijme, neuzná a nepraktizuje náboženstvo, je dlžníkom, ktorý nezaplatí svoje dlhy.
Všetko toto nám však ponecháva ďalšie otázky:
Kresťania by už mali poznať odpovede na tieto otázky.
V náležitom čase ich budeme ďalej skúmať a ukážeme si, ako sa dajú dokázať.
Dole sú prvé dve časti tohto seriálu o základných argumentoch pre tvrdenia Katolíckej cirkvi:
Kresťania majú prísnu povinnosť rozvíjať svoje porozumenie viere
Vyznanie je faktom života. Tu’je prečo
Pozrite si aj pokračovanie seriálu o nprirodzenej teológii jednoducho:
Boh existuje. Je však jeho existencia samozrejmá?“
Dá sa existencia Boha dokázať?“
Božiu’existenciu možno poznať svetlom prirodzeného rozumu
Bez Boha nič iné nemôže existovať
Stvorené bytosti nemôžu byť zdrojom stvorenia. Môže ním byť iba Boh
Katolícka cirkev učí, že ľudia môžu poznať existenciu Boha iba prostredníctvom rozumu
False philosophies can’t solve man’s problems. Len pravá filozofia môže
Nietzsche a Kant vás’neprivedú k pravde. Scholastická filozofia áno
