Kázeň na sviatok Zjavenia Pána –

Dp. Matej Buček

6. januára 2025  

Cirkev

„A hľa, hviezda, ktorú videli na východe, išla pred nimi, až sa zastavila nad miestom, kde bolo dieťa.“
(Mt 2,9)

Mnoho sto rokov pred Kristovým narodením bolo predpovedané, že Boh dá znamenie svetu mimoriadnou hviezdou, že už prišiel Vykupiteľ sveta. Na východe, niekde v Mezopotámii alebo v Arábii, uvideli najprv tú hviezdu traja nábožní mužovia, ktorých sv. Matúš menuje mudrcmi, ktorí sa zaoberali filozofiou, lekárstvom a hvezdárstvom. Ústne podanie ich volá kráľmi a mohli byť oni vskutku pohlavármi nejakých malých národov.

Akonáhle uvideli tú mimoriadnu hviezdu, z vnuknutia Božieho poznali hlas volajúceho Boha, aby išli vyhľadať Vykupiteľa sveta a pokloniť sa mu. Nehľadeli na ťažkosti, ktoré im stáli v ceste: veď nepoznali ani cestu, ani miesto, kde sa mal narodiť Vykupiteľ, nedbali na tie tisíceré nebezpečenstvá, ktoré im hrozili na ceste, po ktorej cestovať bolo nebezpečné kvôli lúpežníckym bandám.

Vybrali sa na cestu s veľkým množstvom služobníctva a darov, a išli za hviezdou, ktorá ich viedla. Cestovali už pätnásť dní podľa podania svätých Otcov, až prišli do Jeruzalema a išli rovno ku kráľovi Herodesovi. Pýtali sa na nového kráľa, ktorého hviezdu videli na východe. Herodes a celý jeho dvor, ba i celé mesto, preľaknutí počúvali tie neslýchané reči a Herodes sa bál o svoj trón, jeho úradníctvo a celé mesto sa bálo jeho krutosti, že zasa bude nasledovať nové krviprelievanie. Jeruzalem a v ňom židovský národ vedel, že je už tu ten čas, predpovedaný prorokom Danielom, v ktorom sa má narodiť Vykupiteľ, avšak vo svojej skazenosti celkom zabudol na to, ako každý zabúda na Boha, na dušu, keď žije telu a dobre sa mu vedie.

Tu zvolal Herodes židovských kňazov, aby sa od nich zo svätých kníh vyzvedel, kde a kedy sa má narodiť Vykupiteľ sveta. Tí mu odpovedali, že práve v tomto čase v Betleheme sa má narodiť Vykupiteľ. Tu Herodes ešte raz k sebe povolal tých od východu prišlých mudrcov a dopodrobna sa ich vypytoval na všetko. Prosil ich zdvorilo, aby sa, idúc spiatky, zastavili ešte raz u neho, aby sa mu i on mohol ísť pokloniť. No vo svojej rozbúrenej duši už bol hotový previesť svoj ukrutný plán: zavraždiť to dieťa.

A hľa, hviezda mudrcov znovu predchádzala, až zastala nad miestom, kde bolo dieťa. A oni vstúpili do domu, kde „našli dieťa s Máriou, jeho matkou, padli na kolená a klaňali sa mu, i otvorili svoje poklady a podali mu dary: zlato, kadidlo a myrhu“ (Mt 2,11). Dali mu zlato ako kráľovi, kadidlo ako Bohu a myrhu ako človeku.

1. Kráľovský kov – zlato, nosia králi na svojich pomazaných hlavách ako korunu. Preto mu priniesli zlato, ako znak svojho poddanstva, ale spolu aj ako znak svojich čistých sŕdc. Že novonarodený Vykupiteľ je kráľom, o tom sám On hovoril pred Pilátom, avšak zároveň dodal: „Kráľovstvo moje nie je z tohto sveta“, ale preto je mocnejšie a stálejšie nad všetky kráľovstvá. Kráľovstvo Kristovo je rozšírené od východu až po západ na všetkých stranách sveta; nie zbraňou a krvou sa vydobylo, ale mocou sv. kríža, a zatiaľ čo kráľovstvá nové povstávajú, kráľovstvo Kristovo nikdy nebude mať konca, navzdory prenasledovaniu; kráľovstvo Jeho žije a zostane naveky.

Do toho kráľovstva patria všetky národy sveta, kde panuje rovnosť, sloboda, bratstvo synov Božích. On chce blaženými učiniť všetky národy vo svojom kráľovstve, keďže ich už vyslobodil z otroctva diabla a pozdvihol ich z potupy. Pozdvihol ženu z jej nízkeho, opovrhnutého postavenia, pozdvihol otrokov a poddaných na pravú slobodu a zriadil svoje kráľovstvo novými zákonmi: zákonom lásky k blížnemu.

Ó, kráľovstvo Božie, príď k nám! My sa nachádzame v tom kráľovstve, lenže či sme verní jeho zákonom, či sme si vedomí toho, že patríme Kristovi? Kráľ náš, Pán Ježiš, kráľ nesmrteľný, medzi nami býva, my nemusíme konať tak zdĺhavú cestu k Nemu, ako traja králi, nám je táto cesta známa, cesta do chrámu pred svätostánok. Poďte, klaňajme sa Mu a prosme Ho, aby ozaj prišlo kráľovstvo jeho medzi nás, kráľovstvo pokoja, slobody synov Božích. Prosme Ho, aby ochraňoval kráľa nášho a krajinu, aby v nej zavládol duch kráľovstva Kristovho. Buďme Mu verní. Zachovávajme Jeho príkazy. Darujme mu zlato čistého srdca.

2. Priniesli mu kadidlo, ako Bohu, aby vyznali jeho božstvo, hoci videli len malé dieťa. My na oltári máme vyloženú Najsvätejšiu Sviatosť Oltárnu, kladieme tymian do kadidla a tým vonným dymom preukazujeme svoju úctu, poklonu Pánu Bohu v tej Sviatosti ukrytému. To je základ kresťanskej viery, že Pán Ježiš je pravý Boh. Už proroci predpovedali o Ňom, že bude „svätý“, „zázračný“, „večný“ a že sa bude menovať„Bohom silným“!

Keď sa pri jeho narodení zjavili pastierom anjeli, duchovia ožiarení nebeskou slávou, ako aj mimoriadna hviezda, bolo to dôkazom jeho božstva; keď bol pokrstený, Otec Jeho nebeský sám povedal o ňom slová: „Toto je môj milý Syn“, teda dosvedčil jeho božstvo. O Jeho božstve hovorí nám Jeho svätý život, ktorý bol bez hriechu, bez všetkej škvrny, tak že On sám, ba sám jediný sa mohol opýtať svojich protivníkov: „Kto z vás ma môže obviňovať z hriechu?“

Jeho život plný lásky a dobrodenia, čo preukazoval úbohým hriešnikom a chudobným, Jeho učenie, ktoré bolo tak pochopiteľné každému, hoci bolo nové, keďže blahoslavenými menoval chudobných duchom, trpiacich, plačúcich a tých, čo prenasledovanie trpia pre spravodlivosť, a keď kázal milovať aj nepriateľov atď., to všetko dokazuje, že je to Boh, kto tak učí a podľa toho aj žije.

A či jeho zázraky nie sú viditeľnými, hmatateľnými dôkazmi Jeho božstva? Keď rozkazoval živlom prírody: vetru, chorobám, ba aj smrti, keď rozmnožil chlieb, chodil po hladine vody, vodu premenil na víno. Predpovedal budúce veci takisto, ako keby sa to dnes stať malo. Spustošenie mesta Jeruzalem, rozptýlenie židovského národa, rozmnoženie a pevnosť Cirkvi svätej, svoju smrť, umučenie a vzkriesenie. Konečne božstvo svoje spečatil krvou svojou, tzn. za to, čo učil, aj život svoj položil. Preto, že sa Synom Božím menoval, ako rúhača Ho odsúdila židovská veľrada; On však svoju výpoveď neodvol, hoci preto mal podstúpiť bolestnú smrť. I tou smrťou a najmä po smrti svojím zmŕtvychvstaním najjasnejšie dokázal svoje božstvo.

Zjavenie Pána je dnešný deň, dnes slávime trojnásobné zjavenie sa slávy a božstva Kristovho. Zjavil sa pohanom, keď ich mimoriadnou hviezdou a vnuknutím svojím k sebe priviedol; zjavil Otec nebeský božstvo Ježiša, keď pri jeho krste v Jordáne vyhlásil svetu, že toto je Syn Jeho milý; zjavil svoju božskú moc Pán Ježiš v Káne Galilejskej na svadbe, kde učinil svoj prvý zázrak. Tak sa aj v cirkevných modlitbách breviára modlíme: „Slávime troma zázrakmi oslávený deň: Dnes priviedla hviezda mudrcov k jasliam, dnes bola voda na svadbe na víno premenená, dnes dal sa Kristus od Jána v Jordáne pokrstiť, aby nás vykúpil.“

Vyznávajme i my dnes Jeho božstvo, veď sme tu v Jeho blízkej prítomnosti. Padnime i my na kolená s pokorou a živou vierou pred tým Všemohúcim Bohom, vo Sviatosti Oltárnej tu prítomným. V tmavej noci našich bied volá nás sem to svetlo večné pred Svätostánkom sa trblietajúce, ako tých troch mudrcov tá hviezda. Oltár, Svätostánok, sú Jeho domom, sú Jeho jasličkami, kde prebýva medzi nami s božstvom a človečenstvom ten živý, náš drahý Vykupiteľ. Tu máme prednášať prosby a poklony svoje; pred trón Jeho milosti nech sa vznášajú naše modlitby, ako ten vonný dym kadidla.

3. Myrha je drahocenná miazga, čo vyteká spod kôry istého stromu v Arábii a používa sa na balzamovanie mŕtvol. Priniesli ju traja králi Pánu Ježišovi ako človeku, aby vyznali, že On je Boh a človek v jednej osobe. Boh od večnosti, človekom sa však stal v čase, keď z lásky k nám prijal na seba ľudské telo, aby nás vykúpil. Pre hriech prvých ľudí, ktorý prešiel na nás všetkých, stali sa ľudia Bohu nemilými, až prišiel Syn Boží, vzal na seba všetky naše hriechy a stal sa zmierením naším.

Ako Boh nemohol za nás trpieť a umrieť, pretože Boh je duch bez tela, práve tak zase len ako človek nebol v stave zadosťučiniť za nás, lebo každý človek bol hriešny a urazenej nekonečnej velebnosti Božej nemohol dostatočnú náhradu priniesť, preto jedine Boh a človek v jednej osobe mohol Bohu splatiť ľudské dlhy. A tú nekonečnú lásku nám preukázal Syn Boží, druhá božská osoba, že prijal na seba ľudské telo, aby ako Bohočlovek mohol za nás trpieť a umrieť. Prijal na seba všetky ľudské biedy okrem hriechu. Narodil sa, rástol, trpel a umrel ako človek.

Tak cítil hlad a smäd, tak ustal a ustatý tak zaspal, ako ktorýkoľvek z nás. Preto On pozná a cíti naše ľudské biedy, aj teraz vo Svätostánku prebývajúc. Preto tým dôvernejšie máme ísť k Nemu so všetkým, čo nás bolí, čo nás trápi. O Pánu Ježišovi ako o Bohu-človekovi nakreslil nám veľmi pútavý obraz istý pohanský úradník cisárov, Publius Lentullus, ktorý v tom čase žil v Judsku. Takto píše do Ríma:

„Je teraz v židovskej krajine istý veľmi cnostný muž, ktorého Ježišom Kristom menujú. Považujú ho za proroka a jeho učeníci ho zbožňujú a klaňajú sa mu ako Bohu. Ten kriesi mŕtvych k životu a uzdravuje nemocných jednoduchým dotknutím sa ich. Postava jeho je vznešená: vysoká a krásna, tvár jeho je spanilá, úctu vzbudzujúca. Vlasy jeho po plecia siahajú a sú tak krásne, že ich nemožno k ničomu pripodobniť; na dvoje sú rozdelené na spôsob Nazarejcov. Čelo jeho je rovné a vysoké, na tvári sa mu rozhára milý rumenec. Oči čisté, jasné, svietia jasnosťou pokoja. Reč jeho je pokojná a vážna, všetko rozsudzuje umne a všetky chyby karhá. Nikdy ho nevideli smiať sa, rozvážny je v reči, láskyplný, múdry.“

Takto pohan. Či nám nežiari tá krása vo svetle viery ešte dojímavejšie z Oltárnej Sviatosti? Aká to potecha pre nás, že tu ho nájdeme toho istého, milého, s našimi biedami spoluútrpného nášho Tešiteľa. Na akú hodnosť povýšená bola naša ľudská prirodzenosť, keď v Bohu-človeku došla takej krásy!

Ó, veriaci, buďme vďační Pánu Ježišovi za tú jeho lásku, buďme k Nemu verní, ako tí traja králi! Keď nám aj trpieť treba, oddajme mu svoje srdcia ako zlato. Nech sa naše modlitby vznášajú k nemu ako kadidlo a nech naše súženia a biedy budú myrhou, ktorú zložíme ako svoju obetu k nohám novonarodeného Vykupiteľa. A kráčajme tou cestou, ktorú nám nebeské svetlo milosti ukazuje, nenavracajme sa na hriešne cesty Herodesa, iďme za Ježišom, lebo On je cesta, pravda a život náš.

***

Kázeň bola pôvodne uverejnená v časopise Duchovný pastier 2/1918, pre zverejnenie na stránke Christianitas.sk bola ešte čiastočne upravená redakciou Christianitas.sk.

PDF (formát pre tlač)