Európa sa má báť Ergodana, a nie Asada.
Ak by Európa a USA nemali s Erdoganom spoločné plány: spolu s Islamským štátom a Frontom an-Nusrá zvrhnúť Baššára Asada a získať lacnú pracovnú silu pre Európu, rýchlo by zatočili s Erdoganovou rozpínavou politikou. Namiesto rozdávania sľubov je treba pohroziť anulovaním všetkých doterajších výhod pre Turecko.
Tento vizionársky rozhovor s francúzskym diplomatom a Rolandom Hureauxom uverejnili francúzske noviny Atlantico pár dní pred tým, ako Turecko provokačne zostrelilo ruský bombardér na území iného štátu:
Hmlisté okolnosti víťazstva strany Redgepa Teipa Erdogana v nedávnych parlamentných voľbách v Turecku vyvolali búrku nevôle v Európe. Turecký vodca pritom pokračuje v udávaní tónu na európskej (napríklad v otázke migrantov) a svetovej úrovni (tohtoročný summit G20 sa uskutočnil v Antalyi). Prečo je to tak? Čo robí z prezidenta Turecka tak dôležitého partnera?
Roland Hureaux: Víťazstvo Erdoganovej strany vyzerá o to čudnejšie, že táto strana sa stala v krajine mimoriadne nepopulárnou a všetky prognózy boli proti nej. Preto sa dá predpokladať, že voľby prebehli s narušeniami, alebo dokonca, že štátny a náboženský aparát sa aktívne podieľali na zmene výsledku. Vzhľadom na to, že Erdogan je hlavnou prekážkou mieru v regióne, takýto výsledok šokuje a znepokojuje.
Podobné pocity zdieľa aj tá časť obyvateľov, ktorá sa už chystala osláviť jeho porážku.
Výsledky volieb okrem toho predstavujú nebezpečenstvo aj pre samotné Turecko: jeden starší obyvateľ Anatólie nám nedávno povedal, že takto sa Turecko zmení na Saudskú Arábiu. Ale mňa viac udivuje skutočnosť, že rozhodujúci podiel na jeho víťazstve mala Angela Merkelová, ktorá sa niekoľko dní pred hlasovaním vybrala do Ankary a sľúbila Erdoganovi najrôznejšie veci: obnovu rozhovorov o vstúpení krajiny do Európskej únie, slobodný pohyb Turkov v šengenskej zóne, rozšírenie finančnej pomoci. Takáto podpora je jednoducho nepochopiteľná vzhľadom na škodlivú úlohu Turecka v konfliktoch na Blízkom východe: na juhu krajiny existujú dva rôzne, ale rovnako nebezpečné prúdy. Zo západu na východ sa presúvajú tisíce islamistov z celého sveta, ktorí vstupujú do radov IŠ. Z východu na západ tisíce sýrskych a irackých utečencov idú do Malej Ázie, aby sa pokúsili prepraviť na člnoch do Grécka. Existujú dôvody predpokladať, že Erdogan im nielenže dovoľuje prejsť, ale im aj pomáha. Ako minule poznamenal jeden novinár, kritizujúci Erdogana, juh Turecka sa zmenil pre islamistov na „korzo“. Ak by sa ich pohyb podarilo zastaviť, v Sýrii by bol rýchlo nastolený mier.
A ak by sa zastavil druhý prúd, Európa by sa nemusela potýkať s obrovským problémom utečencov. Toto veľa hovorí o škodlivej úlohe Erdogana. Merkelová mu však pomohla dosiahnuť znovuzvolenie. Tu by bolo treba upresniť, že k nám nejdú tie dva milióny Sýrčanov, ktoré sa teraz ocitli v skutočných koncentračných táboroch na sýrsko-tureckej hranici. Tí nemajú peniaze, aby zaplatili pašerákov, medzi ktorých so všetkou pravdepodobnosťou patril aj otec maličkého Aylana. Do Európy idú väčšinou predstavitelia maličkej damašskej buržoázie: nastúpia do autobusu na sýrskej hranici (tam sú organizované špeciálne jazdy) do Tripolisu v Libanone, kde sa nalodia na plavidlo do západného Turecka, a tam už hľadajú spôsob dostať sa do Európy. Toto všetko ich vyjde na 5000 – 10000 eur. Ak by Merkelová zrušila sankcie proti Sýrii a dala im víza, mohli by spokojne priletieť do Európy za 300 eur priamym letom do Berlína. Toto vypovedá mnohé o neľudskosti, ktorá sa schováva za falošnou otvorenosťou, ktorú kancelárka predvádza. Tento ľudský prúd sa sformoval len v lete: organizovali ho skupiny pašerákov, ktorých, ako sa vraví, ochraňujú špeciálne služby Turecka a iných krajín.
Ako ďalšie mínus tureckého prezidenta sa dá považovať aj urážlivá reč, s ktorou sa obrátil k svojim krajanom-emigrantom v Štrasburgu a Bruseli. Je urážlivá pre Francúzsko aj pre Európu. Prečo teda turecký prezident udáva tón v Európe, dokonca aj v NATO, napriek nepriateľskému postoju k nám? Príčina je čiastočne v zhovievavom správaní Európy, ktoré sa prejavuje stále viac vo všetkých oblastiach. Dobre ste videli nedôslednosť Merkelovej a slabosť Hollanda. Musíme nazývať veci pravými menami: v kokpite západnej Európy už pilota niet. Ale Erdogan by nikdy konal tak suverénne, ak by nemal tajnú, ale zdá sa, že aktívnu podporu Spojených štátov. Jeho záujmy sa zhodujú so záujmami Washingtonu: sú (nie vždy, ale často) proti Rusku a Sýrii Baššára Asada. Hrá aj proti Európe. Americkí vyslanci neustále tvrdia, že Európa musí prijať kultúrnu a náboženskú rôznorodosť, a Erdogan slúži ako efektívny nástroj tejto politiky. Dodám, že Washington sa snaží udržať Ankaru v NATO, a preto sa k nej správa blahosklonne. Organizácia summitu "dvadsiatky" v Turecku svedčí o silnej americkej podpore. Spojenectvo medzi Tureckom a Izraelom je už dlho silné, aj keď v srdci Erdogan nenávidí židovský štát. Teraz vzťahy medzi oboma krajinami nie sú celkom bez mrakov, ale ešte ostalo čosi zo starých väzieb. A na záver, Erdogan sa môže spoľahnúť na podporu monarchií Perzského zálivu.
Čím môže hroziť Európe zachovanie spojenectva s takou osobou, ako je Erdogan? Dá sa povedať, že je nie menej protikladná osobnosť, ako Baššár Asad?
Asad nám bezpochyby spôsobuje menej problémov, ako Erdogan. Áno, režim Baššára Asada, ako aj predtým Saddáma Husajna alebo dnešný režim maršala Al-Sisi v Egypte – to je diktatúra. Ale vo svete je dostatok iných diktatúr a mne sa nezdá, že by bola horšia ako ony. V skutočnosti v Sýrii vždy existovala úcta k právam náboženských menšín. Okrem toho, po odchode vojsk z Libanonu nemá Asad žiadne plány za hranicami krajiny. Nesnaží sa o vybudovanie ríše. Nespôsoboval nám ani tie najmenšie problémy, čo sa nedá povedať o nás samých vo vzťahu k nemu (týka sa to najmä Washingtonu a Paríža). Erdogan však ani neskrýva svoje imperialistické plány.
Ešte pred príchodom k moci v roku 1999 opakoval slová tureckého básnika: „Minarety sa stanú našimi bajonetmi, kupoly prilbami, mešity kasárňami a veriaci vojakmi.“ Na dobytie Európy. Erdogan prežíva silný pocit poníženia, ktoré pocítili tureckí sultáni, ktorí sa vypravili na dobytie Európy potom, ako obsadili Konstantinopol v roku 1453. Zastavili ich pri Lepante v roku 1571 a pri Viedni v roku 1683. Bol to už druhý pokus o islamizáciu Európy po prvom, ktorý skrachoval pri Poitiers.
Erdogan chce skúsiť šťastie po tretíkrát cestou vstupu do Európskej únie a napomáhania masovému prílevu migrantov. Náš úpadok preňho nie je tajomstvom a on počíta, že islam zaujme v Európe dominantné postavenie. Turci by sa nerozšírili len po celej Európe, ale aj po veľkej časti arabského sveta: zvrhnutie Asada v prospech vlastného chránenca by bol pre Erdogana spôsob zadosťučinenia za porážku v roku 1917, keď plukovník Lawrence a šerif Mekki Husein vybojovali Damask pre Arabov.
Nech už je to akokoľvek, Európa sa nie prvýkrát mýli v nepriateľovi. Uvidieť svojho skutočného nepriateľa je nemalé politické umenie. Tých, ktorí sa mýlia, čakajú veľké problémy.
Má Európa na výber? Má nejakú inú stratégiu, okrem ustupovania Erdoganovi?
Samozrejme. To by však znamenalo, že Európania musia nabrať odvahu reálne sa pozrieť na konanie tohto človeka a postaviť sa na odpor korupčným machináciám, ktoré prebiehajú v niektorých európskych hlavných mestách. Okrem toho je potrebná nezávislosť od USA, ktoré bezpochyby podporujú Erdogana. Ale tu je potrebná odvaha. V konfrontácii s Erdoganom sa musí Európa viac oprieť o Putina, ktorý, napriek minuloročným pokusom zblíženia s Ankarou, má všetky dôvody nedôverovať Turecku ako odvekému nepriateľovi Ruska.
Tak čo treba robiť? Všetko je jednoduché. Namiesto toho, aby sa rozdávali sľuby, ako to robí Merkelová (na výmenu za sľuby Erdogana bojovať s IŠ, ktoré aj naďalej ostanú prázdnymi slovami), treba pohroziť. Treba povedať: ak nezastavíte tie prúdy islamistov a utečencov, a vy na to máte prostriedky, anulujeme všetky výhody vašej krajiny ako kandidáta do EÚ (výhodné sadzby, dotácie a podobne).
Na to je však potrebné, aby európske a americké vedenie nepodporovalo tajne plány Erdogana: spoluprácu IŠ a Frontu an-Nusrá v Sýrii zameranú na zvrhnutie Baššára Asada a získanie lacnej pracovnej sily v Európe, a najmä v Nemecku. Nie som presvedčený, že tak budú konať.
Roland Hureaux – prednášajúci na univerzite, diplomat, člen niekoľkých vlád a poslanec.
http://www.atlantico.fr/decryptage/mais-quand-europe-se-rendra-t-elle-compte-qu-elle-probleme-avec-erdogan-au-moins-aussi-grave-qu-avec-bachar-el-assad-roland-2439604.html
