Nadišiel čas. Pápež vymenoval ženu za prefektku dikastéria Apoštolskej stolice, toho pre rehoľné rády.
Prípad je záhadný. Buď môže nová “prefektka” vykonávať cirkevnú moc v mene pápeža (porov. Codex Iuris Canonici, kán. 360), ako je to v prípade ostatných prefektov kúrie. Keďže je laikom, vrátili by sme sa do čias nemeckej cisárskej cirkvi. V tom čase, ako je známe, existovali “biskupi”, ktorí zastávali predmetný úrad a vykonávali cirkevnú moc bez toho, aby boli vysvätení za biskupov. Škody boli obrovské. Vypuknutie protestantizmu malo veľa spoločného s touto vážnou krivdou.
Čítajte: Pápež František vymenoval prvú ženu do čela vatikánskeho dikastéria
Alebo nová “prefektka” predsa len nemôže v tejto funkcii vykonávať riadnu výkonnú cirkevnú moc. Potom je toto vymenovanie falošné, ide o čistú šou. Potom by bol “prefekt” len akýmsi titulárnym prefektom. Jej titul by bol titulom bez významu. Dostala v ten istý deň kardinála, ktorý je biskupom, za “proprefekta”, ktorý musí podpisovať všetko, čo súvisí s cirkevnou jurisdikciou, pretože samotný “prefekt” na to nemá oprávnenie? Vymenovanie bolo zverejnené bez komentára.
Vyzerá to teda tak, že pápež chce obnoviť spomínané stredoveké zneužívanie. Ak je to tak, treba konštatovať nasledovné:
Lajk ako prefekt s jurisdikčnou právomocou – či už muž alebo žena – by bol predovšetkým zradou Druhého vatikánskeho koncilu. Tento koncil totiž vyjasnil stredoveké zneužívanie tým, že konštatoval (Lumen gentium, 21): “Biskupská vysviacka udeľuje spolu s úradom posvätenia aj úrady učenia a vedenia, ktoré sa však podľa svojej povahy môžu vykonávať len v hierarchickom spoločenstve s hlavou a členmi kolégia.” Tým sa vyjadruje jednota a neoddeliteľnosť moci posvätenia a moci vedenia. Posvätenie je schopnosť prijať moc riadenia. Preto už nebolo možné tieto moci oddeliť.
Vždy bolo hanebné, že úradujúci pápež urážal veriacich slovami, že sú “indietristi,” zaostalí ľudia. Teraz by sa to však stalo aj pokrytectvom. Pápež by totiž zo seba urobil “indietristu,” ktorý sa vracia pred Druhý vatikánsky koncil a obnovuje stredoveké zneužívanie.
A to’nie je všetko: Kodex Iuris Canonici z roku 1983, v kan. 129 § 1, vychádzajúc z Lumen Gentium 21, uvádza: “Tí, ktorí prijali posvätné rády, sú podľa normy predpisov práva kvalifikovaní pre moc riadenia, ktorá v Cirkvi existuje na základe Božej inštitúcie a nazýva sa aj mocou jurisdikcie.”
Kán. 274 hovorí jasnejšie: “Iba klerici môžu získať úrady, na ktorých vykonávanie sa vyžaduje moc rádov alebo moc cirkevného riadenia.”
Ak by teraz rehoľníčka, ktorá nemôže byť a nie je klerikom, vykonávala bežnú zástupnú moc ako prefektka dikastéria Rímskej kúrie, znamenalo by to porušenie kánonického práva v zásadnej otázke.
Očividne, pápež môže porušiť kánonické právo. Pre neho z toho nevyplývajú žiadne dôsledky, ale pre Cirkev áno. Môže. 333 § 3 znie: “Proti rozsudku alebo dekrétu rímskeho pápeža nie je prípustné odvolanie ani dovolanie.” A kán. 1404 primerane zdôrazňuje: “Prvý stolec nesúdi nikto.”
Problém porušenia práva pápežom však nie je právny, ale morálny, týkajúci sa jednoty Cirkvi. Kardinál Joseph Ratzinger vo svojom komentári k “Nota explicativa praevia,” ktorý je neoddeliteľnou súčasťou Lumen gentium, zdôraznil, “že pápež pri svojom konaní nepodlieha žiadnemu vonkajšiemu tribunálu, ktorý by mohol voči nemu vystupovať ako odvolacia autorita, ale je viazaný vnútorným nárokom svojho úradu, zjavením Cirkvi. Tento vnútorný nárok jeho úradu však nepochybne zahŕňa aj morálny záväzok voči hlasu univerzálnej Cirkvi” (Komentár k ‘Lumen Gentium,’ in: Lexikon für Theologie und Kirche, 2. vydanie, doplnkový zväzok I, s. 356).
Ak by tento “pakt” medzi pápežom a univerzálnou Cirkvou, ktorý – ako už bolo spomenuté – nie je právny, ale morálny, pápež porušil, uvrhlo by to Cirkev do chaosu. Ak by totiž pápež ešte mal poslednú štipku integrity, nemohol by už nikoho obviniť z nerešpektovania Druhého vatikánskeho koncilu alebo z porušovania kanonického práva. Teraz by totiž v dôležitej otázke urobil oboje sám. Kto by mal dodržiavať doktrínu a zákony, ak “strážca” doktríny a zákonov ich už nedodržiava?
Ak je vymenovanie “prefekta” niečím viac než hlbokým podvrhom, ktorý len predstiera, že laik môže vykonávať riadne zástupné vedenie, sviatok Zjavenia Pána v roku 2025 sa zapíše do dejín Cirkvi ako deň, keď boli všetci členovia Cirkvi pápežom de facto oslobodení od poslušnosti voči náuke a poriadku Cirkvi. Napokon, nikto by potom nemohol čestne vyžadovať poslušnosť, ak by ju už nebol ochotný plniť ani samotný najvyšší pastier.
Ale aj keď je nový “prefekt” len operetným prefektom, škoda už bola spôsobená. Pretože hnev žien, ktoré sa s nadšením chcú stať biskupkami, by bol bezhraničný. Cítili by sa, že sa nechali zviesť, že sa stali obeťami pokusu o podvod. A každý, kto sa za tohto pontifikátu snažil zachovať posledné zvyšky teologickej vážnosti, by sa tiež stal obeťou takéhoto predčasného aprílového žartíku. Stačilo.
Páter Martin Grichting je profesorom kánonického práva, ktorý vyučoval na Pápežskej univerzite Svätého kríža v Ríme. Od roku 2009 do roku 2019 bol generálnym vikárom švajčiarskej diecézy Chur.
