DVE zásadné správy pre občanov Slovenska. JEDNA dobrá, DRUHÁ zlá
Už vyliezli, a vyliezajú ďalší.
Takto by sa dalo v skratke predoslať posolstvo tohto zamyslenia.
Dobrá správa je, že pre detekciu tej najškodlivejšej „chorobnej choroby“ dneška, POKRYTECTVA, poukrývaného doposiaľ v jednotlivých orgánoch tela štátu, je to pre nastavenie jeho liečby nosná diagnostika. Východisková „lekárska správa“ pre (s)poznanie patogénov, ktoré zožierajú štát z vnútra. Tak veľmi dôležitá pre poznanie pohybu „voľných radikálov“ v tele štátu, a pre ich následnú cieľovú liečbu. Tých, ktoré už dnes nejde liečiť „konzervatívnou cestou“.
A tou zlou správou je, že lekárska správa hovorí to, čo sme premnohí už nielen tušili. To, že tá choroba už nie je iba „lokálny problém“ tela štátu. Lebo v plnej nahote ukázala, že prenikla do útrob jeho nosných centier a rozliezla sa tak do celého tela, napadnúc už jeho imunitný systém, ohrozujúci už chod tela, chod štátu.
PRETO nám je dnes tak veľmi treba konať. V záujme prežitia hodnôt, ktoré sú vlastné nášmu telu. V záujme zabránenia rastu cudzorodých „novotvarov“, parazitujúcich na ňom spôsobom, ktorý nás dnes už nemôže, nesmie nechať ľahostajnými. Aby sme zostali samí sebou.
I.
A táto dnešná, strašná choroba, svojimi dôsledkami na dnešnú populáciu na Slovensku strašná naozaj je. Pre nebezpečie, že sa už v tele natoľko rozmnožila a rozliezla v ňom, že si vytvorila vlastný autogénny systém, paralelne fungujúci vo vnútri štátneho organizmu. A dnes už aj prepojený s jeho vitálnymi funkciami, a napojený na jeho existenčné (finančné) zdroje.
A ako to už „v medicíne“ chodí, ona má svoju „anamnézu“.
Prvotný zápis, ktorý sa datuje ešte do 2016, kedy sa tento „OPEN vírus“ dostal do tela. V čase, keď sa nositeľom tzv. malej zelenej Nobelovej ceny sa stala dobová terra incognita, ktorá bola hodná dostať za svoj regionálny environmentálny (spolu)počin nanajvýš plaketu predsedu bratislavského samosprávneho kraja.
Aby tento vírus navonok prepukol v čase, kedy sa z tela Slovenska stalo fingované celonárodné (experimentálne) laboratórium na výskumné účely EK-neregistrovanej vakcíny rovno na ľuďoch, ako na laboratórnych zvieratách (bez jej predklinickej fázy) – v rámci 3. štádia klinických skúšok jej (vedľajších) účinkov. S ich povinným oznamovaním Štátnemu ústavu pre kontrolu liečiv.
Aby ten „spoločenský vírus“ dostal dnešnú podobu, novšieho, prepracovanejšieho štádia, na Slovensku už na úrovni praktizujúceho Orwella, jeho odkazu, ktorý vysvetľuje všetko podstatné a všetkým dotknutým, ktorí v tomto novom, „sofistikovanejšom laboratóriu“ dnes žijeme:
- “Vojna je mier, sloboda je otroctvo, nevedomosť je sila.”
Takto je dnes, „bez registrácie“, literárne zadefinovaná pliaga, už nielen spôsobilá rozbiť náš svet ako sme ho ešte pred 4 rokmi poznali, ale ktorej sa už v reálnom prostredí podarilo rozdeliť Slovensko na 2 svety. Pliaga, ktorej sa už podarilo zničiť vieru a dôveru v štát a jeho orgány. Tieto 2 nenahraditeľné entity pre dôstojný život, žitý vo vnútornom pokoji, v mieri a bezpečí.
A to je kľúč k pochopeniu tej pliagy. Tej nosnej, kauzálnej príčiny dnešného dôsledku – POKRYTECTVA, účelovo a jednostranne krytého (už len bývalými) „strážcami pravdy“. Tej preukaznej v stopách, faktoch a svedectvách. S ešte tragickejšími dôsledkami tým, že sa dnes už z nich stal samotný nositeľ, vedome šíriaci túto burinu medzi ľuďmi. Vediac, že živnou pôdou preň je STÁDOVITOSŤ. Vediac, že pridanie sa k stádu, to je stav, keď sa jedinec vezie bez toho, aby vedel, aby poznal príčiny svojich myšlienok, slov a činov.
A sme na konečnej.
Stádo v uliciach. Stádo v kultúrnych inštitúciách. Stádo v informačných „kanáloch“. Všetko ťahúňov, ktorí rozhodujúcou mierou ovplyvňujú verejnú mienku. Ktorí rukou spoločnou a nerozdielnou broja proti systému, ťahajú dav do ulíc, podporujúc večných rebelov a zneužívajúc dôveru usadených.
A čo je najnebezpečnejšie na syndróme stáda je poznanie na vlastnej koži, že sa z neho nedá vyjsť bez „straty desiatky“. Aby sa ten uvažujúci, ten majúci záujem poznať – nestal čiernou ovcou, v krajnom prípade až vyvrheľom v kŕdli.
Ako VTEDY, ako pod kopírakom, ako za socíku, keď nebolo treba poznať fakty a jednotné stádo sa dalo do pohybu. A korporatívne, pod vlajkou boja za nové hodnoty, s pocitom uvedomelosti odsúdilo toho, tých, ktorí nešli s prúdom. Stádo, ktorému nebolo treba poznať text Charty 77, text manifestu „Niekoľko viet“, texty idúce vtedy rovnako ako dnes proti systému. Aby sa jedinec, ktorý sa ho dožadoval, aby vedel, aby poznal FAKTY, sa stal zaraz v spoločnosti čiernou ovcou.
A dnes pre toto nové „stádo“ stačí iba „intelektuálna KLAKA“, fungujúca hlasne, rovnako pokrytecky, rovnako bezcharakterne. Ako predajná žena. Klaka, sledujúca záujmy svojho gigola. A zmenili sa pritom iba chúťky, diktované dobovými záujmami.
A rovnako ako vtedy, aj dnes funguje manuál s ROZTLIESKAVAČKAMI. Aby dostalo stádo do varu. Aby žalovalo. Aby súdilo. A najnovšie už aj aby vykonalo akt pomsty…
Aby ráno, na obed, i na konci dňa tým „zaradeným“ jedincom v stáde stačilo pritom iba vedomie spolupatričnosti, pocit hrdosti byť pritom, nemajúc potuchy o príčinách stamodtiaľ, o zneužívaní ich informačnej chudoby, ich ľudskej malosti, a neschopnosti a neochote byť v tom stáde svojprávny.
A „Národné divadlo“ HRÁ v tejto stádovej hre prím. Lebo dnes už tento herecký ansábel pripomína prerastenú slaninu , kde už nie je možnosť prejavenia vlastného názoru, kde je pre jedinca hrdinstvom už len byť ticho a nezapojiť sa do hry týchto novo-antických tragédov.
A rovnako je to prakticky aj vo všetkých informačných zdrojoch, tá samá „slanina“ prerastená hŕstkou nabudených aktivistov, tých viditeľných na obrazovke i tých neviditeľných za ňou, ktorí podkurujú, ktorí hádžu na oheň „polená“ v duchu a v mene tzv. progresívneho a liberálneho prúdu. Bez poznania. Čo horšie, bez ochoty poznať. Fakty, ktoré sú nosnou doskou pre názor. Objektívny. Nezávislý.
LEBO dnešná CHOROBA, to iba prejav totálnej straty nezávislosti v myšlienkach, slovách a skutkoch. Lebo nezávislosť sa stala iba zásterkou, Potemkinovou dedinou, predstieranou hodnotou.
- Či možno nájsť lepší a rukolapnejší dôkaz pokryteckej zvrhlosti, ako príklad toho, podržte sa, „nezávislého“ štátno-vládneho úradníka, Ódora, ako ho dekorovala Čaputová pri nominácií na premiérske kreslo..? Ako, prepytujem, NEZÁVISLÉHO vládneho úradníka. „Nezávislého“, ktorý sa z večera na ráno, ba už „po polnoci“ stane zrazu progresívny volebný líder. Ako čarovným prútikom šibnutý.
Či tú, dnes prednášajúcu „doma“ v Amerike, nefackuje ešte dnes hanba..?
Túto Artemis, túto novo antickú ženu 2-voch tvári, ktorá si dnes na Stanfordovej univerzite vyberá svoje „zaslúžené“ tantiemy..?
LEBO na rovnakom (štátnom) pekáči sa pieklo aj v prípade zakukleného (povinne nezávislého) úradníka Hellebrandta, z ktorého sa náhle vykľul progresívec ako repa. A hneď kandidát do EP. Aj keď po voľbách nevydarený.
A inak, bezcharakterne, to nebolo ani v prípade “NEZÁVISLEJ“ redaktorky, dokonca z verejnoprávnej, z ktorej sa stala razom progresívna nova, dnes už hviezdiaca na nebi EP.
A z rovnakého súdka je aj tretí príklad. Navonok pre neinformovaného kovaný konzervatívec. Lebo ako inak nazvať objektívne a vierohodne človeka z DNA – KDH. Aby dnes Holečková – ešte včera „nie politický hocikto“, naopak, vtedy elitný, smerodajný funkcionár KDH, už má podľa vlastného vyjadrenia „exit plán“. A nie hocijaký. Rovno si to namieriť do protismeru. S opačným videním sveta. A je už je len „pár minúť“ do jej príchodu na nové parkovisko na Štúrovej. Tam, kde si „progresívni“ vylepšili sídelný „nehnuteľný obraz“.
A tak ten „vyslanec z Bruselu“ už chladí šampanské. Alebo ten „obuvník z Baťovian..? Lebo tertium non datur. Ibaže by ten „vojnový štváč“ pokazil tento tip.
LEBO, parafrázujúc Laca Borbélyho zo známeho reklamného šotu, pravdou zostáva, že „na tento druh športu – hereckej, politickej a ľudskej PRETVÁRKY, chorobného pokrytectva – sa už charakternému človeku nedá ozaj pozerať. A už ani tipovať.“
LEBO toto je už beckettovské absurdné divadlo.. Divadlo „bez zábradlia“ – charakteru, zásad, pravidiel – a najmä úcty a rešpektu k ľuďom, voličom. Konajúc pokrytecky, vypočítavo, ad hoc, pasúc sa na verejnej paši iba ako „politické kobylky“. A správajúc sa ako politickí bezdomovci. Po vzore lídrov v tomto športe, Miháľa. Byť (politicky) doma všade a nikde.
Ako by ich jedna (falošná) mater mala.
A to je len exemplárny pár krikľavých prípadov, už do neba volajúcich ilustračných karikatúr predstieranej nezávislosti, dnes verejnosti podsúvanej ako „HODNOTU za PENIAZE…“
A pritom na čakačke, pred „progresívnou ordináciu“, čakajú ďalší „pacienti“. Len ilustratívne – elitným „zaslúžilým umelcom“, Drličkom, dnes už voľným (alebo uvoľneným?) radikálom z Národného divadla počnúc a chytrácky vyčkávajúcim, tiež bývalým, tiež „elitným“ policajným prezidentom Hamranom končiac.
A prečo to náhle charakterové preoblečenie?
Pre odpoveď sa treba vrátiť na začiatok príspevku. Lebo to len pokrytectvo na Slovensku dnes zhadzuje svoje ochranné sfarbenie. Tá hra na nezávislých končí. Aby začalo nové, zlovestnejšie dejstvo, ktoré je predobrazom ešte špinavších praktík, už bez krytia, bez bázy a bez hany.
A to je tá zlá správa pre svojprávnu verejnosť. Ale zároveň – pre možnosť nasadenia cielenej „liečby šokom“ aj tá dobrá. Aby sa spoločenské patogény sprehľadneli a ich mravné krivátstva aby sa vedeli spárovať s ich doposiaľ utajovanými straníckymi príbuznými.
Aby dostali verejný priestor názory cez „spárované FAKTY“. Fakty, z ktorých dnešné kultúrne inštitúcie, dnešné infozdroje, dnešní mimovládni aktivisti robili tabu. Lebo „chránená zver“. Lebo by to pokazilo obraz ulice.
Lebo východiskový problém dnes primárne nespočíva „v slobode“ vyjadriť názory verejne, ale v ich obhájení v diskusii na každom fóre. Lebo názor akýkoľvek, prázdny, plytký, zavádzajúci, či načisto od veci – ten môže vyjadriť každý kto má „dierku v zadku“, od štamgasta pri pive až po narušeného jedinca v Národnej rade. Ale zaň treba ručiť vlastným svedomím. A právnou zodpovednosťou. A neskrývať sa za anonymitu stáda.
II.
A čo nejde pochopiť pri syndróme dnešného „pouličného stáda“ ani na 2x, to je účasť viacerých šedivých hláv v ňom. Tých, ktorí toto už raz v živote museli zažiť.
A tak urobme na záver zastavenie druhé. A začať spytovaním (ich) vlastného svedomia.
KDE boli a čo robili vtedy tie „rozhnevané šediny“, vtedy, keď sa volili ľudia iba z jednej politickej strany, vtedy, keď sa pritom dosahovala takmer 100 %-ná (!) volebná účasť, keď sa hromadne, unisono – a rovnako bez toho, aby vedeli a poznali fakty – v pracovných kolektívoch odsudzovali praktiky tých vtedy nespokojných?
LEBO starecká amnézia..? LEBO stádo..? Ako VTEDY..? Akurát, že VTEDY bez chuti (ísť do ulíc), bez priznania (vonkajšej) farby a bez zápachu, aký robia dnes.
Akurát, že dnes už s inou „uhlíkovou stopou“ a s inou výbavou do života, základovou doskou, SKÚSENOSŤOU, ktorá vtedy tak veľmi chýbala. A navyše, vtedy so zneužitou vierou v jednostrannú a jednoúčelovú propagandu. Tou skúsenosťou, ktorá tak veľmi a tak nástojčivo chýba tým dnešným pouličným adolescentom, rýchlo-kváskom doby.
Lebo ešte ide „pochopiť“ frustráciu klaky z ulice, ktorá prichádza o uznanie a profity – nespokojnú a spoločensky málo uznávanú, skrachovanú bývalú političku M. Vašáryovú, „osiejajúcu“ Slovensko a jeho občanov v zahraničí, tie babky-demokratky z „kultúrneho frontu“, tie predajné žurnalistické dná, ale vidieť tie šediny v uliciach, to nejde pochopiť súdnemu človeku.
A vediac o tejto nebezpečnej „potemkinovskej diagnóze“, vediac zároveň, že ju dnes už nejde liečiť konzervatívnou cestou, ale iba liečbou šokom, nám zostáva veriť a dúfať, že sa dnešní „štátni zdravotníci“ nespreneveria povolebnej Hippokratovej prísahe, tak dnes príznačnej, tak prepotrebne vyžadovanej v praxi, tak pregnantne vyjadrenej vo formulácií – aj po 2400 rokoch stále platnej, stále zaväzujúcej požiadavky lekárskej etiky:
„..spôsob svojho života zasvätím podľa vlastných síl a svedomia úžitku chorých a budem ich ochraňovať pred každou krivdou a bezprávím..“
Na počiatok treba držať palce Martine pri ozdravovaní patogénneho „kultúrneho životného prostredia“ na Slovensku. Započatou, dobre nastavenou „hygienickou očistou“. Aby mala v pracovnom živote „dostatok síl a svedomia úžitku“ ochraňovať náš štátny a spoločenský organizmus. Aby ho tie „novotvary“ načisto nezožrali z vnútra.
Aj za cenu, že za takýto vklad do ozdravenia nášho životného prostredia malú zelenú Nobelovu cenu nedostane…
The post Kompas je v nás. Nezabudnime first appeared on Spolok ARCHA o.z..
