Konvertiti z islamu na kresťanstvo nechcú medzináboženský dialóg, ale Krista a autentické kresťanstvo, hovorí katolícky kňaz pôsobiaci vo Viedni

5. novembra 2026  

Cirkev Spoločnosť
  Islam, Konvertiti, Prenasledovanie kresťanov

Katolícky kňaz Christoph Matyssek, ktorý vo Viedni sprevádza migrantov obrátených z islamu na kresťanstvo, upozorňuje na rastúci počet konverzií medzi prisťahovalcami z Blízkeho východu. V rozhovore pre taliansky portál La Nuova Bussola Quotidiana zdôraznil, že títo ľudia nehľadajú rozriedené kresťanstvo ani medzináboženský dialóg, ale živú vieru v Ježiša Krista.

Stovky katechumenov a nevšedné príbehy obrátenia

Don Christoph Matyssek je kňazom Kňazského bratstva svätého Karola Boromejského a vo Viedenskej arcidiecéze zodpovedá za afgansko-perzskú katolícku komunitu. Venuje sa utečencom a migrantom z Blízkeho východu, ktorí sa rozhodli prijať kresťanstvo. Zároveň pôsobí ako univerzitný kaplán.

Podľa jeho slov sa na nedávnom obrade s biskupom zúčastnilo 64 ľudí pripravujúcich sa na krst, z ktorých 34 pochádzalo z Iránu, Sýrie, Kosova, Turecka, Egypta či Azerbajdžanu. Viac ako polovica boli pôvodne moslimovia. Z celkového počtu 240 tohtoročných katechumenov pochádza približne 100 z moslimského prostredia.

Niektorí konvertiti sa s kresťanstvom stretli už vo svojich domovských krajinách, iní až po príchode do Rakúska. Významnú úlohu zohrávajú osobné stretnutia s kresťanmi, čítanie Sv. písma a modlitba. Don Matyssek však hovorí aj o nevšedných duchovných skúsenostiach.

Jedným z takýchto svedectiev je príbeh ženy menom Amitis. Jej manžel ju podvádzal a fyzicky týral, až musela zasiahnuť polícia. Počas obdobia utrpenia sa jej podľa vlastných slov prisnil Ježiš Kristus, ktorý sa dotkol jej hlavy a pohladil ju. Keď sa ráno zobudila, bolesť hlavy zmizla. Neskôr sa jej snívala Panna Mária, ktorá jej podávala ruženec a opakovane vyslovovala jej meno.

Ďalší príbeh sa týka muža z Iránu, ktorý sa po príchode do Rakúska cítil osamelý a zúfalý. Jednej noci si v dome, kde býval, všimol ruženec. Vedel, že súvisí s kresťanským Bohom, a preto zvolal: „Ak existuješ, pomôž mi!“ Začal prosiť o svetlo a podľa vlastného svedectva prežil hlbokú vnútornú premenu. Podobné skúsenosti opisujú aj ďalší konvertiti. Niektorí hovoria o snoch, v ktorých videli Krista alebo Pannu Máriu, ďalší o telesných uzdraveniach po modlitbe k Ježišovi.

Islam im prestal stačiť, no túžba po Bohu zostala

Mnohí konvertiti pochádzajú z rodín, v ktorých islam po celé generácie určoval každodenný život. Niektorí stratili dôveru vo svoje pôvodné náboženstvo aj v dôsledku brutality politických režimov, ktoré sa na islam odvolávajú. To však neznamená, že stratili náboženské cítenie.

Podľa Matysseka zostáva duchovný život vo východných spoločnostiach výraznejšou súčasťou každodennej existencie než v sekularizovanej Európe. Osobitne vyzdvihuje silnú duchovnú tradíciu Peržanov.

Stretnutie s kresťanstvom preto môže znamenať zásadný obrat. „Možnosť nazývať Boha Otcom je revolúciou pre človeka, ktorý celý život prežil v strachu z odsúdenia a Pekla,“ vysvetľuje.

Spomína ženu, ktorá bývala neďaleko kostola a pravidelne počúvala zvonenie zvonov. Vnímala ho ako pozvanie, až jedného dňa vstúpila dovnútra. „Keď som vošla, konečne som sa cítila ako doma. To, čo som celý život hľadala, bolo práve tam,“ opísala svoju skúsenosť.

Pre dona Matysseka sú podobné obrátenia pripomienkou prvých storočí kresťanstva. Niekedy totiž neprichádzajú ku krstu jednotlivci, ale celé rodiny. „Pripadá mi to, akoby som prežíval Skutky apoštolov, knihu, ktorá sa ešte neskončila a ktorú títo ľudia ďalej píšu,“ hovorí. Ich horlivosť mu pripomína hodnotu viery, ktorú mnohí európski katolíci považujú za samozrejmosť. „My ju považujeme za samozrejmosť, zatiaľ čo pre nich je pokladom, pre ktorý sa oplatí predať všetko.“

Konverzia môže znamenať stratu rodiny i majetku

Prijatie kresťanstva pre mnohých bývalých moslimov prináša vážne následky, odmietnutie zo strany príbuzných a niekedy aj ohrozenie života.

Don Matyssek spomína zámožnú iránsku rodinu s deťmi, ktorá žila vo Viedni a rozhodla sa navštíviť príbuzných v rodnej krajine. Keď rodina zistila, že prijali kresťanstvo, nasledoval prudký konflikt a konvertiti museli v noci utiecť. Stratili svoje materiálne zabezpečenie i rodinné zázemie, no kňazovi povedali, že život s Kristom je pre nich dôležitejší.

Podobnú odvahu prejavila žena, ktorá sa rozhodla prestať nosiť moslimský závoj, aby verejne vyjadrila svoju príslušnosť ku Kristovi, hoci tým podstupovala značné riziko.

Nebezpečenstvo sa navyše nekončí príchodom do Európy. Podľa Matysseka musia byť iránski konvertiti ostražití vzhľadom na pôsobenie iránskych tajných služieb, zatiaľ čo niektorí Kurdi čelia tlaku rodinných klanov.

Európski kresťania strácajú vlastnú identitu

Viedenský kňaz kriticky hodnotí náboženskú situáciu v západnej Európe. Pripomína, že európski kresťania po stáročia vysielali misionárov do vzdialených krajín s presvedčením, že spása prichádza skrze Ježiša Krista. Dnes však podľa neho nastala paradoxná situácia. Keď do Európy prichádzajú ľudia z moslimských krajín, mnohí kresťania pociťujú strach, pretože sami stratili pevnú náboženskú identitu. „Teraz, keď k nám prichádzajú moslimské národy, máme strach, pretože nemáme vlastnú identitu, ktorú by sme im mohli ponúknuť,“ konštatuje.

Pripomína pritom vysoký podiel moslimských detí na viedenských základných školách. Za zásadný problém však nepovažuje iba rastúci počet moslimov, ale predovšetkým zlyhávanie kresťanov, ktorí nedokážu novým obyvateľom Európy sprostredkovať vlastnú vieru. Podľa jeho skúseností moslimovia často rešpektujú kresťanov, ktorí svoju vieru berú vážne. Počas návštevy Spojených arabských emirátov sa stretol so západnými kresťanmi, ktorých moslimskí kolegovia rešpektovali práve preto, že pravidelne navštevovali svätú omšu a dôsledne žili podľa svojho presvedčenia.

Mnohí moslimovia si však kresťanstvo nesprávne stotožňujú so sekularizovaným spôsobom života západnej spoločnosti. Preto Matyssek zdôrazňuje potrebu pevnej katolíckej identity a poznania rozdielov medzi kresťanstvom a islamom. „Myslím si, že by to bolo iné, keby sme svoju vieru žili vážne. Tú vieru, pre ktorú oni riskujú život,“ pripomína.

Svätá omša v perzštine a nové katolícke spoločenstvá

Dôležitou súčasťou Matyssekovej pastorácie je vytváranie spoločenstva, v ktorom môžu konvertiti prekonávať strach a upevňovať svoju vieru. Podľa jeho skúseností objavujú, že kresťanstvo nie je iba súborom náboženských textov, ale predovšetkým stretnutím so živým Kristom.

Významnú úlohu zohráva nedeľná svätá omša v perzštine, okolo ktorej sa postupne vytvorila skupina veriacich. Nachádzajú v nej duchovné zázemie, vzájomnú podporu a pocit bezpečia.

Don Matyssek sa pôvodne venoval štúdiu arabčiny, neskôr sa však rozhodol naučiť perzštinu. Pomohla mu Iránka, ktorá žije vo Viedni už tridsať rokov a po svojej konverzii preložila do perzštiny texty svätej omše a niektoré modlitby. Kňaz začal sláviť svätú omšu v perzštine, hoci spočiatku dokázal iba čítať pripravené texty. Postupne sa jazyk naučil natoľko, že dnes v perzštine aj katechizuje.

Protestanti sú v misijnej činnosti často horlivejší než katolíci

Jedným z najvýraznejších momentov rozhovoru je Matyssekovo priznanie, že veľkú časť misijnej činnosti medzi moslimami vykonávajú protestantské spoločenstvá. Podľa jeho slov si mnohí evanjelikáli a letniční kresťania jasnejšie uvedomujú, že hlásanie evanjelia patrí k samotnej podstate kresťanstva.„Určite majú jasno v tom, že samotnou DNA našej viery je misia. Inak človek ani nemôže byť kresťanom,“ vysvetľuje.

Protestanti podľa neho dôkladne poznajú Bibliu, berú ju vážne a sú ochotní riskovať život, aby jej posolstvo priniesli ďalším ľuďom. Sám sa o tom presvedčil počas pobytu v Arménsku, kde sa mnohí Iránci túžiaci spoznať kresťanstvo obracajú na protestantské spoločenstvá.

Katolíci majú podľa neho v tejto oblasti čoraz väčšie problémy. Viera sa v mnohých prípadoch zmenila na individuálnu záležitosť, ktorá už nemá rozhodujúci vplyv na každodenný život. „V katolicizme sa rozšírilo slabé myslenie, podľa ktorého je všetko rovnaké a misia už nie je potrebná,“ kritizuje náboženský relativizmus. Pripúšťa, že spravodlivý človek môže dosiahnuť spásu, no zdôrazňuje, že to nijako neruší potrebu hlásať Krista. Každý človek podľa neho potrebuje oslobodenie, ktoré prináša Ježiš Kristus.

Mladí ľudia nechcú rozriedené kresťanstvo

Don Matyssek upozorňuje, že v súčasnej katechéze sa často hovorí o najrozličnejších témach, ale samotný Ježiš Kristus zostáva v úzadí. Podobný problém vidí aj v rodinnej výchove, ktorá v mnohých európskych domácnostiach stratila kresťanský charakter.

Ako pozitívny príklad uvádza americké katolícke združenie FOCUS, pôsobiace na univerzitných kampusoch. Jeho mladí členovia venujú po skončení štúdia dva roky misijnej práci. Aktívne vyhľadávajú študentov, nadväzujú priateľstvá, pozývajú ich na spoločné čítanie Sv. písma a následne do spoločenstiev založených na modlitbe a sviatostiach.

Podľa Matysseka je práve takáto jednoznačná a náročná ponuka pre dnešných mladých ľudí príťažlivá.„Je to radikálna ponuka, nie nejaká rozriedená viera. Dnešní mladí ľudia sú stratení a práve po tomto túžia.“

Ako ďalší príklad uvádza úspech programu Exodus 90, určeného katolíckym mužom a založeného na pôste, modlitbe a bratstve. Viedenský kňaz tvrdí, že práve katolícke spoločenstvá, ktoré kladú dôraz na dôsledný kresťanský život, priťahujú veľké množstvo mladých ľudí. „Srdcia mení viera, ktorá formuje celý život,“ uzatvára don Christoph Matyssek.

Pohľad katolíckej tradície

Skúsenosti dona Christopha Matysseka pripomínajú základnú pravdu, na ktorú sa v súčasnej Cirkvi častokrát zabúda: poslaním katolíkov nie je iba viesť medzináboženský dialóg, ale predovšetkým hlásať Ježiša Krista a privádzať duše k spáse. Sám Spasiteľ prikázal apoštolom: „Choďte teda, učte všetky národy a krstite ich v mene Otca i Syna i Ducha Svätého.“ (Mt 28,19). Tento misijný príkaz nikdy nebol odvolaný a nemožno ho nahradiť neurčitými rozhovormi o spoločných hodnotách či vzájomnom porozumení. Katolícka tradícia vždy učila, že Cirkev má povinnosť ohlasovať pravdu evanjelia všetkým národom, pretože Kristus nie je jednou z mnohých rovnocenných ciest k Bohu, ale jediným Spasiteľom ľudstva. Úcta k moslimom ako k ľudským bytostiam, stvoreným na Boží obraz, preto nesmie znamenať zamlčiavanie náboženských rozdielov ani rezignáciu na ich obrátenie. Skutočná kresťanská láska sa totiž neusiluje iba o pokojné spolunažívanie, ale aj o večnú spásu blížneho.

Svedectvá bývalých moslimov, ktorí sú pre Krista ochotní stratiť rodinu, majetok, spoločenské postavenie a niekedy riskovať aj vlastný život, sú zároveň vážnym napomenutím pre pohodlné európske kresťanstvo. Kým jedni prinášajú pre vieru skutočné obete, druhí sa neraz hanbia verejne prežehnať, priznať sa ku katolíckemu presvedčeniu či brániť nemenné učenie Cirkvi. O to smutnejšie pôsobí skutočnosť, že misijnú horlivosť dnes musíme podľa Matyssekových skúseností neraz obdivovať skôr u protestantov než u samotných katolíkov, ktorí pritom disponujú plnosťou sviatostného života a dvetisícročným duchovným dedičstvom. Katolícka Cirkev nepotrebuje rozriediť svoju vieru, aby sa stala príťažlivejšou. Potrebuje ju znovu odvážne a dôsledne žiť. Dejiny mučeníkov, misionárov a svätcov dokazujú, že duše nezískavali kompromismi s bludom, ale pravdou, modlitbou, obetou a osobným príkladom. A práve obrátení moslimovia dnes pripomínajú európskym katolíkom to, čo mnohí z nich prestali chápať: že viera v Krista nie je kultúrnym doplnkom života, ale pokladom, pre ktorý sa oplatí obetovať všetko.

Branislav Krasnovský

Zdroj: lanuovabq.it, titulný ilustračný obrázok, zdroj – publicdomainpictures.net

PDF (formát pre tlač)