Kostol sv. Jána z Mathy a sv. Felixa z Valois, ikonický katolícky chrám Bratislavy (druhá časť) –

11. septembra 2026

predchádzajúca časť:
Kostol sv. Jána z Mathy a sv. Felixa z Valois, ikonický katolícky chrám Bratislavy (prvá časť)

***

V predchádzajúcej časti sme sa venovali starším dejinám – príchodu trinitárov do Prešporka, výstavbe kostola a jeho mimoriadne hodnotnej barokovej výzdobe. Dejiny Trojičky sa však jej dokončením ani zďaleka neskončili. V nasledujúcich storočiach chrám prežil zrušenie trinitárskeho rádu Jozefom II., rozsiahle opravy a spoločenské zmeny 19. storočia, dve svetové vojny i obdobie komunistického prenasledovania Cirkvi, aby sa napokon zachoval až do súčasnosti ako jedna z najkrajších sakrálnych dominánt Bratislavy.

Kostol sv. Jána z Mathy a sv. Felixa z Valois – Kostol Najsvätejšej Trojice – Trojička
zdroj: wikimedia commons

Koniec trinitárov v Prešporku a Trojička do roku 1945

Smrteľnú ranu trinitárom v Prešporku napokon nezasadili Osmani, proti dôsledkom ktorých rád celé stáročia bojoval, ale cisár Jozef II. Tento v mnohom nehodný syn hlboko katolíckej Márie Terézie podriadil svoj vzťah k Cirkvi osvietenskému štátnemu utilitarizmu a o užitočnosti či neužitočnosti rehoľného života si osoboval právo rozhodovať od panovníckeho stola. Jeho kláštorné reformy postihli stovky rehoľných domov v habsburskej monarchii a v roku 1783 zasiahli v Uhorsku aj trinitárov. Prešporský konvent bol rozpustený, jeho spoločný rehoľný život zanikol a kláštor prešiel do rúk štátu. Majetok tunajších trinitárov vo výške 36 840 zlatých bol skonfiškovaný a prevedený do náboženského fondu. Kostol, ktorý rehoľníci vybudovali, vyzdobili a naplnili svojou spiritualitou, sa stal filiálnym chrámom mestskej farnosti sv. Martina.

Na jozefínskom zásahu je v prípade trinitárov zvlášť dobre viditeľná problematickosť osvietenského delenia reholí podľa ich „užitočnosti“. Rád, ktorý celé stáročia zbieral peniaze na vykupovanie kresťanských otrokov, vracal zajatcov ich rodinám a pôsobil v krajine ešte nedávno pustošenej osmanskými vojnami, jednoducho prestal vyhovovať predstavám centralizovaného štátu o organizácii cirkevného života. Rehoľníci museli svoj prešporský konvent opustiť a ich komunita po približne osemdesiatich piatich rokoch pôsobenia v meste zanikla. Mená všetkých trinitárov, ktorých sa rozpustenie bratislavského konventu bezprostredne týkalo, sa mi zatiaľ nepodarilo spoľahlivo doložiť. Poznáme však aspoň meno pátra Hyacinta Desidera, posledného trinitára spojeného so správou Trojičky. Keďže po zrušení rádu už nemohol bývať v niekdajšom kláštore, bratislavskí mešťania mu v roku 1812 postavili pri kostole dom, v ktorom žil až do svojej smrti v roku 1829. Jeho osud bol symbolickou bodkou za pôsobením rádu, ktorý dal Bratislave jeden z jej najkrajších barokových chrámov. Trinitári sa už viac do Bratislavy nevrátili.

Neskôr zabezpečovali sväté omše v tomto nádhernom kostole najmä kapláni Dómu sv. Martina pod vedením kanonika Jozefa Pribylu a roku 1836 sa riadnym správcom Trojičky stal Ján Czambert. Ten založil Bratstvo Najsvätejšej Trojice, ktoré sa okrem náboženského života staralo aj o to, aby si chudobní katolíci mohli zabezpečiť dôstojný kresťanský pohreb. Samotný bývalý trinitársky kláštor čakal radikálnejší osud: roku 1844 ho staviteľ Ignác Feigler prestaval a nadstaval pre potreby Bratislavskej stolice, čím vznikol Župný dom.

Mimoriadne významný bol pre Trojičku rok 1854. O vznik samostatnej farnosti sa usilovali bratislavskí katolíci už od roku 1849, pričom ich podporoval aj mestský farár Ján Kremnicska. Rozhodujúcu úlohu napokon zohral ostrihomský arcibiskup a kardinál Ján Krstiteľ Scitovszky, ktorý 18. decembra 1853 vydal príslušný dekrét. Dňa 1. januára 1854 sa Kostol sv. Jána z Mathy stal farským kostolom novozriadenej Farnosti Najsvätejšej Trojice a jej prvým farárom bol ustanovený dovtedajší správca Karol Maár. Slávnostné uvedenie novej farnosti sprevádzala procesia, Te Deum a verejná investitúra nového farára. Trojička tak po sedemdesiatich rokoch od zrušenia trinitárov opäť získala pevné miesto v organizovanom farskom živote Bratislavy.

S novým postavením chrámu súvisela aj starostlivosť o jeho umelecké vybavenie. Kostol bol roku 1854 dôkladne reštaurovaný a ďalšia významná obnova nasledovala roku 1867. Reštaurovali sa oltáre a sochy, novú maliarsku výzdobu dostali svätyňa a sakristie, steny až po kupolu boli nanovo vymaľované a pri práci sa opäť odkryli znaky vysvätenia kostola. Obnovou prešiel aj organ, ktorý bol opravovaný už roku 1845 a následne roku 1867. Náklady na práce dokončené koncom októbra 1867 dosiahli 1 446 zlatých a 39 grajciarov. Tieto zásahy však nenarušili základnú barokovú koncepciu chrámu, takže Trojička si napriek opravám 19. storočia zachovala charakter mimoriadne uceleného barokového interiéru.

Ďalšia veľká obnova prišla roku 1903. Osobitnú pozornosť si vyžiadala vzácna iluzívna freska kupoly, ktorú reštauroval budapeštiansky maliar Karol Reismann. Obnovovalo sa tiež zlátenie, umelecké mramorovanie a ďalšie časti interiéru. Práce spočiatku viedol architekt Altenbuchner a po jeho smrti vedenie prevzal Ján Glaser; výsledok následne posúdila Komisia pre zachovanie pamiatok. Zásah sa dotkol aj historického organu: pôvodný nástroj postavil ešte roku 1751 významný bratislavský organár Johann Hencke a roku 1908 ho prestaval organár Vince Mozsny. Z pôvodného barokového nástroja sa napriek prestavbe zachovala organová skriňa, vzdušnice a časť píšťalového fondu.

O ďalšiu významnú obnovu sa v medzivojnovom období zaslúžil farár Imrich Nádor. V roku 1924 získala farnosť od štátu subvenciu, ktorá bola postupne zvýšená až na vtedajších 23 000 korún, a staviteľ Alexander Feigler následne opravil strechu, fasádu, portál a nátery kostola. Fasáda dostala kombináciu svetložltého a okrového odtieňa. Ďalšia štátna podpora vo výške 10 000 korún bola na Nádorovu žiadosť poskytnutá roku 1939 na opravu omietok a strechy. Zaujímavé je, že pamiatková ochrana už vtedy vstupovala aj do sporov o bezprostredné okolie chrámu: v rokoch 1934 – 1938 sa riešil zámer odstrániť starú farskú budovu a taktiež výrub mohutných pagaštanov vysadených pred Trojičkou ešte v 19. storočí. Fotografia z roku 1943 už zachytáva kostol s novou prístavbou fary a obchodných priestorov. Keď sa v marci 1945 stal farárom Augustín Hladík, Trojička vstupovala do ďalšej dramatickej etapy svojich dejín – tentoraz poznačenej koncom vojny a následným nástupom komunistického režimu.

Interiér Trojičky
zdroj: wikimedia commons

Trojička a doba komunistického temna

Nástup komunistického režimu otvoril aj v dejinách Trojičky obdobie prenasledovania Cirkvi, štátneho zasahovania do jej vnútorného života a existenčného tlaku na duchovenstvo. Už roky tesne pred februárom 1948 boli v Bratislave politicky nepokojné. Výraznou osobnosťou Trojičky bol farár Augustín Hladík, ktorý farnosť spravoval od roku 1945. Bol obľúbeným a vyhľadávaným kazateľom a za jeho pôsobenia sa obnovoval aj samotný kostol. V práci mu výrazne pomáhal advokát Obtulovič. Hladík sa však ďalšieho vývoja nedožil – 11. mája 1947 zomrel na zlyhanie srdca a o štyri dni neskôr ho za veľkej účasti smútiacich pochovali na Ondrejskom cintoríne.

Po Hladíkovej smrti spravoval farnosť Ferdinand Baumgartner, ktorého v septembri 1947 vystriedal mimoriadne vzdelaný kňaz Alexej Izakovič. Ten sa správcom Trojičky stal 1. septembra 1947, no pri kostole pôsobil iba osemnásť dní. Dňa 19. septembra ho uväznili a vo vyšetrovacej väzbe zostal bez odsúdenia viac než rok, až do 30. septembra 1948. Izakovič pritom nebol bezvýznamným duchovným: bol doktorom teológie i filozofie a už počas vojny sa dostal do konfliktu s mocou, keď po potlačení Slovenského národného povstania odmietol podpísať osvedčenie o poslušnosti vláde. V roku 1943 sa navyše zaslúžil o záchranu dvadsiatich utečencov z ruského zajatia. Po jeho zatknutí prevzal povinnosti správcu Trojičky Jozef Šátek.

Februárom 1948 sa represie proti katolíckej Cirkvi stali súčasťou systematickej politiky komunistického štátu. Alexej Izakovič sa stal jednou z jej obetí. V auguste 1950 bol opäť uväznený a zbavený občianskych práv. Prešiel väznicami v Bratislave, Leopoldove a Ilave a na slobodu sa dostal až v auguste 1953. Komunistické úrady ho potom chceli poslať pracovať do ostravských alebo nováckych baní; pre zlý zdravotný stav napokon nastúpil ako pomocný robotník v trnavskej Kovoslužbe a neskôr vystriedal viacero civilných zamestnaní. Ani tým sa jeho prenasledovanie neskončilo. Po návrate do pastorácie mu počas normalizácie v roku 1970 opäť odobrali štátny súhlas. Rehabilitácie sa dočkal až neskôr. Osud niekdajšieho správcu Trojičky tak predstavuje veľmi konkrétny príklad toho, čo komunistický režim dokázal urobiť s nepohodlným katolíckym kňazom.

Erb rodiny Izakovičovcov
zdroj: wikimedia commons

Alexej Izakovič (* 24. február 1908, Borová – † 30. október 1995, Bratislava) – slovenský rímskokatolícky kňaz, priekopník kresťanského organizovaného telovýchovného hnutia Orol na Slovensku, organizátor ľudovýchovnej osvety a národnobuditeľského programu, publicista a redaktor. Pochádzal zo šľachtickej rodiny a mal veľkú zásluhu na obnovení Trnavskej novény – uctievanie obrazu Panny Márie, ktorý slzil v čase vojen v rokoch 1663, 1708 a moru v roku 1710. Voľne šíriteľný obrázok tohto verného kňaza katolíckej Cirkvi nie je dostupný, odporúčam preto aspoň nasledujúci odkaz: https://borova-info.webnode.sk/najznamejsi-borovsky-rodaci/alexej-izakovic/

S Trojičkou bol spätý aj historik, pedagóg a odborník na cirkevnú hudbu Jozef Šátek. Ako kaplán tu pôsobil už v rokoch 1939 – 1942 a po Izakovičovom zatknutí roku 1947 prevzal správu farnosti. Šátek prednášal na bratislavskej bohosloveckej fakulte, kde bol v roku 1946 menovaný docentom cirkevných dejín, vyučoval však aj cirkevnú hudbu a spev. Po komunistickom prevzatí moci musel v roku 1950 bohosloveckú fakultu opustiť. Istý čas žil v rodnej Skalici a vypomáhal v pastorácii; neskôr sa mohol vrátiť do pravidelnej duchovnej správy. Aj jeho príbeh ukazuje, ako režim likvidoval alebo vytláčal z verejného a akademického života vzdelaných predstaviteľov katolíckeho duchovenstva. Ani v jeho prípade som nenašiel voľne šíriteľný obrázok s jeho podobizňou, odporúčam preto aspoň nasledujúci odkaz: https://xn--zhorie-pta.eu/2026/02/10/satek-jozef-thdr-knaz-skalicky-historik/

Od januára 1948 viedol Trojičku Augustín Zuzák, najprv ako administrátor a neskôr ako farár. Jeho pôsobenie sa skončilo v roku 1950, keď schematické pramene uvádzajú, že sa ocitol „mimo pastorácie“. Práve rok 1950 predstavoval jeden z vrcholov otvoreného útoku komunistickej moci proti katolíckej Cirkvi na Slovensku: štát likvidoval mužské kláštory, internoval rehoľníkov, zasahoval do kňazských seminárov a prostredníctvom systému štátnych súhlasov získal účinný nástroj na rozhodovanie o tom, ktorý kňaz vôbec smie verejne vykonávať svoje povolanie. Trojička sa týmto pomerom nemohla vyhnúť.

Po Augustínovi Zuzákovi prevzal roku 1950 farnosť ThDr. Štefan Záreczký, ktorý ju v mimoriadne komplikovaných podmienkach komunistického Československa spravoval celých štyridsať rokov – až do roku 1990. Trojička zostala otvoreným katolíckym chrámom a liturgický život v nej napriek štátnemu dozoru pokračoval. Už samotná kontinuita štyroch desaťročí Záreczkého pôsobenia je pozoruhodná, pretože išlo o obdobie, keď personálne obsadzovanie farností, presuny kňazov aj samotná možnosť pastorácie podliehali kontrole štátnych orgánov.

Komunistické desaťročia sa podpísali aj na stave samotného chrámu, hoci Trojička našťastie nebola zatvorená ani zbavená svojej sakrálnej funkcie. V roku 1958 sa uskutočnila generálna oprava, ktorá sa týkala najmä omietok a kamenných architektonických prvkov. O necelé desaťročie neskôr sa však ukázalo vážne ohrozenie jednej z najvzácnejších súčastí chrámu. V roku 1967 cez poškodenú strechu zatekala voda až k vzácnej barokovej freskovej výzdobe. Mestský národný výbor preto nariadil opravu strechy a následnú obnovu poškodenej maľby, ktorej pri pokračujúcom zatekaní hrozila deštrukcia. Napriek problémom s údržbou prežil interiér Trojičky komunistické obdobie bez zásadného zničenia svojej pôvodnej barokovej podoby.

Dejiny Trojičky v rokoch komunistického temna preto nemožno zredukovať iba na dejiny jednej budovy. Sú predovšetkým dejinami ľudí, ktorí v nej slúžili. Alexej Izakovič prešiel vyšetrovacou väzbou a neskôr komunistickými väznicami v Bratislave, Leopoldove a Ilave; Jozef Šátek bol vytlačený z bohosloveckej fakulty; Augustín Zuzák sa v roku 1950 ocitol mimo pastorácie a Štefan Záreczký následne viedol farnosť štyri desaťročia v podmienkach štátneho dozoru nad Cirkvou. Trojička však zostala kostolom a jej oltáre, fresky i trinitárska symbolika prežili režim, ktorý sa usiloval vytlačiť kresťanstvo z verejného života. Keď komunistický režim v roku 1989 padol, chrám Najsvätejšej Trojice vstupoval do slobodných pomerov stále ako živé miesto katolíckej bohoslužby.

Kostol Najsvätejšej Trojice
zdroj: youtube.com

Trojička dnes

Rok 1989 priniesol zásadnú zmenu. Komunistický režim, ktorý viac ako štyri desaťročia obmedzoval slobodný život katolíckej Cirkvi, sa zrútil a Trojička mohla vstúpiť do novej etapy svojich dejín. Chrám, ktorý prežil osmanské vojny v pamäti svojho predchodcu, jozefínske rušenie kláštorov, zánik vlastnej trinitárskej komunity, dve svetové vojny i desaťročia komunistického útlaku, zostal stáť na svojom mieste pred niekdajšou Michalskou bránou. Dnes patrí k najkrajším sakrálnym dominantám historickej Bratislavy a jeho barokový interiér stále vydáva svedectvo o dobe, keď sa krása chrámu chápala ako jeden zo spôsobov, ktorými možno človeka priviesť k úžasu nad Božou veľkosťou.

A možno si pri návšteve Trojičky dovoliť aj trochu historickej predstavivosti. Je pekné predstaviť si, že nad chrámom sa dodnes vznáša duch dávnych trinitárov, ktorí tu kedysi žili, modlili sa, slúžili sväté omše, zbierali prostriedky na vykupovanie kresťanských zajatcov a napokon zanechali Bratislave nádherný chrám, hoci oni sami z mesta nedobrovoľne zmizli. Jozef II. mohol rozpustiť ich konvent, skonfiškovať jeho majetok a rozohnať rehoľníkov, nedokázal však vymazať stopu, ktorú v Prešporku zanechali. Stačí dnes vstúpiť do Trojičky, zdvihnúť oči k Bibienovej iluzívne otvorenej kupole, pozrieť na červeno-modrý trinitársky kríž a na hlavnom oltári na svätého Jána z Mathy vykupujúceho kresťanského zajatca. Trinitári z Bratislavy odišli pred viac ako dvoma storočiami, ich duch však v ich chráme symbolicky zostáva dodnes.