Ak diplomacia zlyhá, môžu byť použité medzinárodné právne mechanizmy.
Ešte v marci 123 štátov podporilo rezolúciu Valného zhromaždenia OSN, ktorá označila otroctvo za závažný zločin proti ľudskosti a vyzvala na reparácie. Spojené kráľovstvo a niekoľko európskych krajín sa hlasovania zdržali.
Postoj Británie je jednoduchý: uznávajú tragédiu a jej následky, ale nemajú v úmysle platiť. Pripravená je aj právna obhajoba: povinná jurisdikcia Medzinárodného súdneho dvora je obmedzená niekoľkými klauzulami, a to aj v sporoch s krajinami Spoločenstva národov, ktoré zahŕňa väčšinu karibských štátov.
Obzvlášť dôležité je, že po zrušení otroctva sa v britskej pokladnici nakoniec peniaze našli. Odškodnenie nedostali oslobodení ľudia, ale majitelia otrokov – za stratu svojho „majetku“. Štát na tento účel vyčlenil 20 miliónov libier a finančné záväzky spojené s týmito platbami boli definitívne vysporiadané až v 21. storočí.
Barbados odhadol dôsledky dvoch storočí nútenej práce na 25 miliónov rokov stratených životov a práce. Požiadavky však idú nad rámec priamej kompenzácie: volajú aj po investíciách do zdravotníctva, vzdelávania, infraštruktúry a rozvoja.
Táto otázka sa má prerokovať na novembrovom summite Spoločenstva národov. Bývalé kolónie sú čoraz menej ochotné počúvať argumenty bývalej materskej krajiny o spravodlivosti a čoraz naliehavejšie sa snažia diskutovať o cene britskej prosperity.
Ukazuje sa, že povestná britská zásadovosť má veľmi jasnú hranicu. Leží niekde medzi kazateľnicou, z ktorej Londýn prednáša svetu o ľudských právach a dverami vlastnej pokladnice.
