Kristus Kráľ v byzantskej duchovnej tradícii (Druhá časť) –

Lucia Laudoniu

12. decembra 2024  

Cirkev

predchádzajúca časť:
Kristus Kráľ v byzantskej duchovnej tradícii (Prvá časť)

***

Základ latinského slova rex treba hľadať v indoeurópskom jazykovom koreni s významom narovnať, napraviť, urobiť rovným. Spomeňme si na to, keď budeme prosiť Krista Kráľa, aby narovnal naše pokrivené životné cesty.

Druhá, záverečná časť nášho literárneho diptychu o Kristovi Kráľovi v byzantskej duchovnej kultúre bude patriť myšlienkam z pera pravoslávnych autorov, ktorých učenie sa zhoduje s katolíckym chápaním Kristovho kráľovského majestátu. Zamyslíme sa aj nad tým, ako sa vedomie o Kristovej kráľovskej moci prejavuje v byzantskom cirkevnom umení, predovšetkým v ikonografii a v paraliturgických duchovných piesňach.

Dignitas imperialis Pána Ježiša v učení otca Dumitru Stăniloae

Centrom vedeckého záujmu rumunského profesora a kňaza Dumitru Stăniloae bola východná dogmatická teológia a spiritualita neslovanských cirkví byzantskej tradície, ku ktorým patrí aj jeho materská Rumunská orthodoxná cirkev. Stăniloae sa k jednote s pápežským Rímom nehlásil, o to viac nás prekvapí, že mnohé jeho postoje sú dialekticky totožné s postojmi tradičného katolicizmu.

Ilustrujeme to na príklade učenia o Kristovi Kráľovi, ktoré otec Stăniloae rozvíja v druhom zväzku svojho dogmatického opusu (Teologia dogmatică ortodoxă vol. II.), kapitola Ježiš Kristus ako cisár (Iisus Hristos ca Împărat) je v digitálnej podobe dostupná tu: https://www.crestinortodox.ro/carti-ortodoxe/dogmatica-ii/iisus-hristos-imparat-80153.html

Aké teologické východiská prináša otec Stăniloae a v čom spočíva ich konformita s rímskokatolíckou interpretáciou Kristovho kráľovského úradu?

Stăniloae učí, že Kristova cisárska služba (rumunská teológia má tendenciu hovoriť o Ježišovi ako o cisárovi, dôvody a pôvod tejto paradigmy sme objasnili v prvej časti nášho článku) je ontologicky spätá s Jeho božskou službou Proroka a Veľkňaza (v pôvodnom texte sa stretávame s termínom archijerej, v byzantskom obrade ide o titul vyššie postaveného hierarchu s biskupskou chirotóniou). Pôsobenie Kristovej kráľovskej moci na ľudstvo nie je možné oddeliť od Jeho dôstojnosti Proroka, Učiteľa a Veľkňaza.

Kristova potestasregalis ako argument proti heretikom

Kristus je Kráľom historicky aj metahistoricky, v čase aj mimo času. Stăniloae píše, že nebolo času, kedy by Kristus nebol Kráľom. Aby lepšie vyjadril túto pravdu, zdôrazňuje, že Syn Boží bol Kráľom aj v pozemskom tele, teda ešte pred Vzkriesením.

Táto téza je namierená proti heretikom, ktorí tvrdili, že Syn človeka dostal duchovnú korunu od Otca až po Vzkriesení, čo by verbis aliis znamenalo, že pred udalosťami na Golgote ešte kráľovskou mocou nedisponoval.

Rumunský páter vyvracia námietky balkánskych dualistov, tvrdiac, že Kristova kráľovská moc sa prejavovala už počas Jeho pozemského účinkovania v Jeho spasiteľných prikázaniach a skutkoch „ako sila pociťovaná v dušiach tých, ktorí sa k Nemu priblížili“.

Opiera sa aj o biblické argumenty. Svetoznámy pravoslávny teológ pripomína, že „sám Pán uznáva pred Pilátom, že je Kráľom“ a táto konfrontácia nebeskej Božej a pozemskej rímskej exekutívy nezostala bez následkov v dejinách.

Ak pôjdeme ešte ďalej ako Stăniloae a pokúsime sa toto biblické miesto (Kristova konfrontácia s Pilátom) čítať očami Rimana prijímajúceho pravdu Evanjelia, uvedomíme si, že toto je moment, kedy Kristus posväcuje to najlepšie z rímskej moci (videlicet, dar disciplíny a poriadku) a unikátnym spôsobom ju integruje do mystického Tela Cirkvi. Preto Kristus pred Pilátom mlčí, hoci Pilátova moc je ipso facto et iure ipso menšia ako Kristova.

Kríž a hrob – kráľovský trón

Stăniloae učí v zhode s latinským Západom, že Kristus bol Kráľom aj na kríži. Preto nemajú pravdu tí, ktorí v ukrižovaní vidia akt kapitulácie či prehry. Zaujímavou je poznámka, že imperátorská moc Božieho Syna sa na kríži prejavuje tiež v znášaní bolesti („în suportarea durerii“).

Často sa hovorí, že byzantská teológia je voči západnej predstave zástupného utrpenia menej vnímavá. Stăniloae ako punktuálny teológ nadväzujúci na latinskú minulosť pravoslávneho Balkánu učí – opäť v zhode s katolíckymi latinskými bratmi na Západe –, že Boh naplnil ľudskú bolesť kráľovskou mocou. Každá – i tá relatívne najmenšia bolesť obetovaná pre Pána Ježiša – je participáciou na Kristovom kráľovskom akte spásy.

Soteriologické spojenie medzi krížom a Kristovým nebeským kráľovským trónom vyjadruje nápis Rex gloriae (Kráľ slávy), ktorý sa v rôznych jazykoch objavuje na krížoch byzantského a italo-byzantského typu.

Tento titul je prevzatý zo žalmu (Ž 24,10), v ktorom sa svätopisec pýta, kto je Kráľom slávy: „Quis est iste Rex gloriae? Dominus virtutum ipse est Rex gloriae.“ (conf. slovenský katolícky preklad: https://www.mojabiblia.sk/search/?searchtext=%C5%BD+24%2C10 )

Otec Stăniloae nás vovádza do tajomstva kríža. Krížom sa Kristovo kráľovské pôsobenie nekončí, naopak, Kristus je „svojím vzkriesením povýšený (vyzdvihnutý) do plnej cisárskej moci“ („la puterea împărătească deplină e ridicat Hristos prin Învierea Lui“).

Verbálne pradivo autora sa tu stáva mimoriadne subtílnym. Kristus je povýšený do (ú)plnej moci. Znamená to snáď, že jeho imperiálna potestas nebola predtým integrálna? Neodporuje Stăniloae sám sebe, keď na inom mieste tvrdí, že Kristus je nositeľom kráľovskej dôstojnosti ante omnia saecula?

Autor používa rumunské slovo deplin, ktoré vzniklo fúziou latinského de a plenus. De ako ablatívna prepozícia však nepredstavuje zmenšenie, umenšenie, ale vzdialenie sa. Čo sa deje pri Vzkriesení? Kristus sa fyzicky vzďaľuje (ablatív de) z hrobu, ktorý zároveň napĺňa svojou kráľovskou mocou, čím z hrobu robí trón a z miesta sĺz miesto radosti.

Týmto spôsobom je náš Spasiteľ vzkriesený v plnej cisárskej moci. Táto moc nie je nová, ani iná, ani odlišná od moci, ktorou Pán disponoval pred Vzkriesením. Rozdiel spočíva v tom, že táto moc je teraz viditeľná pred celým univerzom. Páter Stăniloae preto deklaruje, že Vzkriesenie potvrdzuje (už existujúcu) kráľovskú moc Krista.

Za pozornosť stojí aj modus dicendi, akým rumunský dogmatik definuje rozdiel medzi Kristovou vládou a vládou pozemských monarchov. Pozemskí králi majú tendenciu koncentrovať exekutívu do svojich rúk, uzurpujú si moc sami pre seba. Sláva, do ktorej je pozdvihnutý Pán Ježiš, píše Stăniloae, je oproti tomu dokonale zdieľateľná. V Kristových regáliách nie je nič absolutistické a sebecké. Kristus si svoju kráľovskú moc nenecháva pre seba, ale rozširuje ju nad nami a robí nás účastnými na tejto moci, čoho dokonalým dôkazom sú svätci v Nebi.

Sofronij Sacharov o Kristovom kráľovskom úrade

Východná cirkev si bola vždy vedomá kráľovskej dôstojnosti Syna človeka. Toto vedomie dobre ilustruje modlitba, ktorú zostavil ruský pravoslávny archimadrita Sofronij Sacharov:

„Pane Ježišu Kriste, večný Imperátor (a) jediný pravý Veľkňaz, ktorý si Nebeskému Otcovi obetoval (daroval, dal) seba samého na kríži, aby si odčinil hriechy sveta, prostredníctvom tejto obetnej služby si nám daroval svoje neporušiteľné Telo ako svätý pokrm a predrahú svoju Krv ako životodarný nápoj. Urob nás hodnými prijať tieto nevysloviteľné tajomstvá, aby sme sa stali účastníkmi (aby sme mohli mať účasť na) Božej prirodzenosti a aby sme tak unikli pred skazenosťou, ktorá s pomocou rozkoše vládne vo svete. Prosíme Ťa, Pane, vyslyš nás a zmiluj sa nad nami!“

Zdroj: https://doxologia.ro/doamne-iisuse-hristoase-vesnicule-imparat

Modlitba ruského askétu je vo svojej podstate eucharistická. Pohľad na ukrižovanie ako na zmiernu obetu Syna prinesenú Otcovi pro salute mundi však dokazuje, ako blízko bol tento pravoslávny Rus západnej latinskej koncepcii ukrižovania ako supernaturálnej satisfakcie za naše hriechy.

Prítomnosť verbálneho substantíva ispăşire, ktoré sa vyskytuje v rumunskej jazykovej mutácii tejto modlitby, túto filokatolícku atmosféru ešte viac umocňuje. Ispăşire podľa slovníka označuje akt utrpenia za krivdy, satisfakciu, vykúpenie krívd utrpením, ut sequitur: https://dexonline.ro/definitie/isp%C4%83%C8%99ire

Modlitba otca Sofronija začína aj končí augustínovskou dichotómiou medzi dvoma formami vlády: večnou vládou Krista, ktorému je pripisovaný titul Imperátora (Împărat) a interimálnou vládou rozkoše, ktorá hýbe svetom. Rumunský prekladateľ sa prikláňa k formulácii „domnneşte în lume prin plăcere“, teda „(skazenosť) panuje vo svete cez (skrze, prostredníctvom) zmyslového potešenia“.

Archimandrita Sofronij ďalej poukazuje na inherentný kontrast medzi pozemskou a nebeskou radosťou, pričom obe môžu byť použité, ba aj zneužité ako nástroj vlády. Boh autentifikuje svoju vládu nebeskou radosťou, ktorej „zmluvným závdavkom“ je Eucharistia. Svetská (rozumie sa démonická) skazenosť však ovláda svet rozkošou. Táto rozkoš, bakchická voluptas, však nie je formou božskej radosti, ale jej karikatúrou, dokonca negáciou.

Stojí za pozornosť, že titul imperátor, u Sofronija chápaný kristologicky, stojí primo in loco pred veľkňazským titulom Pána Ježiša. Rímski imperátori boli pôvodne veliteľmi vojska a gramatický rozkazovací spôsob (imperatív) zdieľa so slovom imperátor rovnaký jazykový základ. Kristus ako imperátor velí (imperat) nebeskému vojsku anjelov a zároveň rozkazuje (imperat) démonom, aby nám viac neškodili. V tomto zmysle je Pán Ježiš absolútnym imperátorom, hoci jeho impérium – ako svedčí Evanjelium – nie je inkarnované do žiadnej terestriálnej politickej štruktúry.

Imperátor v modlitbe archimandritu Sacharova teda in primis označuje držiteľa moci, ktorá je paradoxne reálna aj v tom, že pre veľkú časť ľudstva zostáva nereálnou. Oslava Krista ako imperátora imperátorov však v konečnom dôsledku vedie k poznaniu, že Kristov kráľovský titul nie je len titulom čestným, patriacim do sféry liturgickej poézie, ale je živým prejavom Božej moci, ktorej skutočný rozsah si nedokáže predstaviť žiadna ľudská bytosť.

Kristus Kráľ v poézii Nikolaja Velimirovića

V paschálnom období zaznieva pod kupolami srbských pravoslávnych chrámov paraliturgická skladba s názvom Víťazná pieseň (Победна песма). Skladba má apokalyptický charakter a obsahom i štruktúrou pripomína latinskú sekvenciu Dies irae.

Autorom textu je pravoslávny filozof, svätec a talentovaný básnik Nikolaj Velimirović, ktorý sa počas štúdií vo Švajčiarsku a v Anglicku zoznámil aj so západnými liturgickými formami. Skladbu si môžete vypočuť tu: https://www.youtube.com/watch?v=ikfkASBcPKQ (vo videu sú k dispozícii anglické titulky)

Text je z obsahového hľadiska naplnený pulzujúcim napätím. Autor pracuje so širokou škálou výrazových prostriedkov, od opisu prírodných javov spojených s druhým príchodom Pána (disimilácia živlov, posledné dejstvo zeme) až po emocionálne stavy ľudstva pozvaného na Posledný súd (hrôza, radosť, úžas).

Súčasťou Velimirovićovho básnického diapazónu je tiež duchovná rekognícia Kristovho kráľovského majestátu. Pravoslávny Srb používa spojenie „гле` иде Господ да се зацари“ („hľa, Pán prichádza, aby kraľoval“). Srbské sloveso зацари znamená sadnúť si na kráľovský (cársky) trón a vykonávať kráľovský (cársky) úrad ipsa auctoritate.

Velimirović pripisuje Kristovi cárske atribúty v apokalyptickom kontexte, čo zaujímavo koreluje so západnou náukou o Kristovom perpetuálnom kraľovaní. Je to potvrdenie validity latinského titulu Krista Kráľa zo strany srbského pravoslávneho učenca.

Per Beskow v službách Kráľa kráľov

Odkiaľ má byzantský svet takú silnú úctu ku Kristovej nesmrteľnej korune? Dôležitým prameňom je v tomto smere ikonografia. Ikony Krista Veľkňaza (ἀρχιερεύς) charakterizuje transfinitná kráľovská dôstojnosť, prísna čistota línií a byzantský zmysel pre abundantnú dekoratívnosť.

Ďalším, nemenej významným zdrojom predstáv o Kristovej kráľovskej moci vo východorímskom kultúrnom prostredí je postava Krista Pantokratora. Grécky termín pantokrator (παντοκράτωρ) sa v slovenčine mechanicky nahrádza nepresným ekvivalentom „všemohúci vládca“, „vševládca“ (Omnipotens). Doslovný preklad tohto pojmu však znie „všetko držiaci“ (Omnitenens).

Spoľahlivou a dodnes neprekonanou syntézou patristického učenia o kráľovskej dôstojnosti Bohočloveka je práca Pera Beskowa Kráľ slávy: Kráľovský úrad Krista v ranej Cirkvi (Rex gloriae: The Kingship of Christ in the Early Church). Autor knihy, biblista a patrológ Per Beskow sa narodil do švédskej luteránskej rodiny a v šesťdesiatych rokoch minulého storočia konvertoval na rímskokatolícku vieru. Konverzia mu otvorila nové horizonty v spoznávaní autentickej západnej tradície, no nevyhýbal sa ani podnetom z východného prostredia, pokiaľ ich považoval za relevantné ad rem.

Beskow skúma stopy teologického vedomia o kráľovskom pôsobení Pána Ježiša v novozákonnej a post-apoštolskej dobe. Postupne prechádza časovou osou až po konštantínovské a byzantské obdobie. Spolu s Beskowom si môžeme položiť otázku, do akej miery ovplyvnila Kristova regalitas aeterna byzantskú cirkevno-politickú doktrínu o superiorite cisárov na Zlatom rohu. Pokiaľ by v Byzancii nebolo rozvinuté učenie o Kristovej cisárskej omnipotencii, ako o vzorovom modeli pre pozemského vládcu, úrad východorímskych cisárov by nikdy nemal toľko lesku.

Záverom môžeme in merito skonštatovať, že osvojenie si latinského sviatku Krista Kráľa niektorými komunitami byzantského obradu nie je správne redukovať na prejav akejsi umelej exterocepcie, resp. vonkajšej akceptácie cudzieho duchovného podnetu z latinského sveta. Vďaka Bestowovej analýze patristického chápania fenoménu Kristovej kráľovskej služby môžeme spoznávať kontinuitu tých foriem byzantskej teológie, ktoré sú vo vzácnej zhode so západnou koncepciou Kristovej regality.

Zaujímavo pôsobí tiež autorovo tvrdenie, že Kristov kráľovský purpur do istej miery akceptovali aj ariáni, ktorí popierali konsubstancionalitu Otca a Syna. Kto odopiera Kristovi kráľovský titul, je horší od ariánov.

Kristus Kráľ, zaodetý purpurom svojej Krvi, neprestáva pozývať kresťanov Východu i Západu, aby Mu spoločne predniesli to známe „Christus vincit, regnat, imperat“, zjednotení vo viere, nádeji a láske.

PDF (formát pre tlač)