Kult digitálnej smrti: Ako sociálne médiá podporujú masových vrahov –

Piotr Relich

14. novembra 2026  

Spoločnosť

Je jasné, že útočník z Krakova nekonal sám. Algoritmy sociálnych médií mu v jeho zločine účinne pomohli a vtiahli problémového jednotlivca do víru obsahu oslavujúceho násilie, krv, vraždy a úplné pohŕdanie ostatnými. Dnes majú zúfalí jednotlivci na dosah ruky vedomosti na páchanie zločinov, temnú inšpiráciu a čo je najdôležitejšie – šancu ukázať svetu, že existujú.

Život je ťažký. Nikto však neprežíva túto pravdu tak intenzívne ako mladí ľudia, keď prekračujú prah dospelosti. Človek sa odrazu musí naučiť zarábať si na živobytie, prekonávať narastajúce problémy a nadväzovať vzťahy, čo nie je vždy jednoduché. Povinnosť prevziať zodpovednosť za seba rýchlo odstraňuje dovtedajšiu ilúziu bezstarostnosti a krátiaci sa čas zatvára okná pestrých možností.

Nie každý je však ochotný prijať túto tvrdú realitu. Človek vždy môže uniknúť do krajiny snov a večného snenia, najmä vo svete, kde sú realita a kyberpriestor neustále prepojené. Niet divu, že čoraz viac ľudí si vyberá blaženú nevedomosť, najmä ak sa konečný zmysel našich každodenných trápení tak často vytráca.

Dnes je každý mimo života. Správa NASK z roku 2024 odhalila, že priemerný čas používania internetu medzi mládežou sú ohromujúce 4 hodiny a 59 minút denne. A to len počas pracovných dní. Ak odpočítame čas strávený v škole/práci, spánok a uspokojovanie fyziologických potrieb, priemerný mladý človek strávi celý svoj život vo virtuálnom svete.

Sociálne médiá sú ako hazardné hry. V tých vždy vyhráva kasíno, pretože ono rozumie mechanizmom, ktoré riadia našu psychiku a biológiu. Stačí pár kliknutí a poskytneme o sebe viac informácií než si uvedomujeme, a stroj na základe týchto informácií naservíruje ten najchutnejší dezert, dokonale prispôsobený našim chuťovým pohárikom. Algoritmy sa nepýtajú na názory, ale priamo oslovujú nervový systém. Preto sa radšej snažme ovládať pankreas, nadobličky a ďalšie hormonálne spúšťače výlučne svojou vlastnou vôľou.

A keď už niekoho chytia do svojich digitálnych pazúrov, urobia všetko pre to, aby ho prilepili k obrazovke. Hoci neposkytujú žiadnu účinnú látku, sú návykové, podobne ako drogy. Oceňujú, odmeňujú a chvália. Čo si v reálnom živote vyžaduje značné úsilie, je tu prakticky zadarmo.

Samotné algoritmy však problém nevytvárajú. Ako parazity sa len živia túžbami, snami a utrpením mladého človeka a obrábajú ich ako pôdu, z ktorej vyrastie bohatá úroda. Sú ako nestabilný horský svah, ktorý čaká na prvý kamienok, ktorý spustí lavínu. Vytvára sa smrteľný efekt spätnej väzby: čím viac obsahu používateľ vyhľadáva, tým viac mu ho algoritmus ponúka.

Výsledkom je, že mladí ľudia, často neskúsení v živote, zostávajú sami s nástrojom, ktorý nemajú šancu zvládnuť. Predpoklady nevyhnutné pre zdravé medziľudské fungovanie sú tým narušené. Fragmentované informácie nedokážu vytvoriť ucelený obraz sveta. Dôraz sa kladie na ego a na dosiahnutie takzvaného faktora dobrého pocitu, pretože jediné, čím sme si istí, sú naše emócie a pocity. Nakoniec aj problémy blízkych prestávajú byť dôležité. Možno žijeme pod jednou strechou, ale každý v inom svete. Stena, ktorá dnes oddeľuje členov rodiny, je viac než len kus tehly a malty. Jan Komasa, ktorý napísal scenár k filmu Izba samovrahov, sa ukázal ako prorocký.

A prirodzenosť je neúprosná. Za neustále popieranie reality platíme obrovskú cenu. Človek bez práce, vlastného bývania, milovanej osoby alebo záujmov, ktorý mrhá svojou energiou na neplodnú ilúziu ponúk, má pocit, že pristál na najnižšom stupni spoločenskej hierarchie. Toto je neznesiteľné utrpenie, najmä pre niekoho, komu pripadal svet ešte nedávno ako plný otvorených možností. Toto sa nedá zamaskovať hlúpymi kolieskovými korčuľami, idiotským správaním ani prázdnou aroganciou. Výsledkom je, že zmysel a účel života umiera a každodenná existencia sa stáva ohromujúcou nočnou morou. A v určitom bode sa začína hľadanie niekoho, koho by sme mohli obviniť.

Lov

Obsah, ktorý vyvoláva silné emócie, ako je strach, hnev, rozhorčenie, žiarlivosť alebo smútok, je obzvlášť účinný pri vyvolávaní reakcie. Pre pubertálneho jedinca, ktorý prežíva krízu duševnej rovnováhy, môže táto kríza viesť k opakovanému vystaveniu sa internetovému obsahu o depresii, sebapoškodzovaní, násilí alebo nenávisti.

Zatiaľ čo všetky platformy majú v sebe zabudované obdobné návykové mechanizmy, TikTok má obzvlášť prefíkané algoritmy. Podľa správy Amnesty International sa už o pár hodín každé druhé ponúknuté video bude týkať duševného zdravia. Len niekoľko reakcií na obsah o osobných problémoch môže spôsobiť, že naša „stena“ alebo „kanál“ sa zaplní desivými obrázkami a videami.

Odborníci tvrdia, že deštruktívne správanie a násilie sú narcistickými reakciami na pocity prázdnoty a bezvýznamnosti. Sociálne médiá vďaka svojej neuveriteľne individualistickej povahe tieto narcistické postoje zhoršujú. Tie sa potom vyznačujú nielen sebectvom a egocentrizmom, ale predovšetkým pocitom nadradenosti nad rovesníkmi, presvedčením, že zasiahnutý jedinec je lepší, múdrejší a inteligentnejší. V niektorých prípadoch aj tým, že je dokonca pánom života a smrti.

Narušený mladý človek vstupujúci do takéhoto kyberpriestoru je ako večne nepochopený umelec, ktorý si konečne našiel svoje publikum. V dôsledku toho sa stretáva s podobne degenerovanými jednotlivcami, generáciou žijúcou podľa hesla „ŽIADNA BUDÚCNOSŤ“, ktorá navzájom medzi sebou podnecuje nihilizmus, nenávisť a pohŕdanie ostatnými. Jej jedinou túžbou je spôsobovať ostatným utrpenie. Discord, Roblox, Wykop, herné messengery a populárne platformy sa stávajú javiskom, kde si môžu urobiť meno. Po tragickom útoku v Krakove sa upravená grafika a videá oslavujúce páchateľa predávali na sieti ako teplé rožky. Vrah mal svoj okamih. Stal sa hrdinom, presne ako plánoval.

7. novembra sme v Poľsku zažili to, čo už nejaký čas trápi bohaté a pohodlne žijúce spoločnosti Západu. Či sa nám to páči alebo nie, stali sme sa súčasťou globalizovaného sveta, ktorý čerpá z toho najlepšieho aj najhoršieho. Streľby v školách, útoky nožom a gangy mladistvých delikventov sú bežnou záležitosťou Američanov, Nemcov, Francúzov a Švédov. Bolo by naivné si myslieť, že takéto javy sa vyhnú našej krajine (alebo Slovensku, pozn. red.).

Medzinárodné skupiny, ktoré verbujú potenciálnych útočníkov, už existujú online a vládne agentúry na celom svete pred nimi varujú už roky. Komunity ako True Crime Community (TCC) a 764 sú zodpovedné za tisíce útokov a vrážd od roku 2020, keď FBI začala viesť záznamy o incidentoch spojených so širším ekosystémom The Com (podpora smrti, sexuálne vykorisťovanie, kybernetická kriminalita atď.).

Digitálne kulty smrti môžu fungovať aj ako plnohodnotné mafie. Podľa správy Federálneho úradu pre vyšetrovanie z roku 2025 tieto siete používajú „hrozby, vydieranie a manipuláciu na prinútenie alebo vydieranie obetí k vytváraniu, zdieľaniu alebo živému vysielaniu aktov sebapoškodzovania, týrania zvierat, sexuálne explicitných činov a/alebo samovrážd“. Nahrávky sa potom distribuujú medzi členov siete, aby sa od obetí ďalej vymáhali peniaze a aby sa nad nimi vykonávala kontrola.

Vzhľadom na rozptýlenú a chaotickú povahu je odhaľovanie potenciálnych útokov neuveriteľne ťažké. Tvrdenia, že prijatie smernice, ako je napríklad zákon EÚ o digitálnych službách (DSA), problém vyrieši, sú zbožným želaním. Vláda, keďže je tiež ovládaná, rada predvádza zdanie, aby nalákala verejnosť do ilúzie bezpečia.

Svetlo a tma

Tento text je len skromným pokusom o analýzu tohto javu; neposkytne vám vedomosti o tom, ako sa s týmto problémom vysporiadať. Aby sa však čitatelia necítili odradení, na záver uvádzame krátku úvahu.

Vo verejnej sfére sa šíria sťažnosti na generáciu Z, ktorá vyrastala s telefónmi v rukách a v posledných rokoch vstupuje do dospelosti. Diskutuje sa o ich konflikte s trhom práce, neschopnosti čeliť základným výzvam, nedostatku zdravých vzťahov a celkovom odcudzení sa od spoločnosti.

Zdôrazňuje sa ich dekadencia, nedostatok viery vo vyššie ideály a extrémny individualizmus. Uvádzajú sa prípady mladistvých vrahov schopných neuveriteľnej krutosti bez akejkoľvek ideologickej motivácie. A treba úprimne povedať, že mnohé z týchto predpokladov sa ukazujú byť do istej miery presné.

Zároveň všetci žasneme nad konaním dvoch krakovských policajtov, ktorí riskovali svoje životy a bez ohľadu na nebezpečenstvo sa vrhli zastaviť ozbrojeného maniaka. Vyzbrojení iba služobnými pištoľami čelili strelcovi v nepriestrelnej veste a prilbe, ozbrojenému automatickou puškou. Útočníka zneškodnili, pričom sami utrpeli vážne zranenia a zachránili tak životy desiatok, možno stoviek ľudí. Tam, kde by mnohí ostrieľaní policajti múdro čakali na posily, oni ignorovali výpočty, pretože vedeli, že sú v stávke ľudské životy. Preukázali hrdinstvo, ktoré sa dnes zdá byť len na stránkach historických učebníc.

Jakub Kulik, 24 rokov. Artur Morański, 27 rokov. Tiež patria do generácie, ktorú sme všetci možno odpísali až príliš rýchlo.

© Všetky práva vyhradené. Článok bol prebraný z partnerského webu PCH24.

PDF (formát pre tlač)