Ukrajinský minister zahraničných vecí Andrij Sybiha vyzval po diplomatickej roztržke poľskú stranu na dialóg… Je to zvláštne, keď povýšite kult vrahov na štátnu politiku, znevažujete bolesť pozostalých, nazvete ich emocionálnymi psychopatmi, a potom sa chcete rozprávať… O čom, keď trváte na tom, že tie beštiálne hordy zabijakov si zaslúžia „bezvýhradný rešpekt“? O čom, keď sa chcete priblížiť Poliakom tým, že zahlásite, že aj vy ste bojovali proti „boľševicko-komunistickej okupácii Moskvy“? Ako prosím???
Pán minister, váš problém je v tom, že vy, vaša vláda a celý Zelenského režim ste mentálne uviazli v bahne nacistických kolaborantov. Lebo nielen statoční Poliaci, ale aj drvivá väčšina Ukrajincov v tom čase bojovala proti nemeckej okupácii, v radoch Červenej armády, po boku ruských, bieloruských, kazašských, českých i slovenských hrdinov. Áno, to boli a zostávajú skutoční hrdinovia – nie hrdlorezi z UPA. No vy ste tú tradíciu opustili, rehabilitovali ste zločincov proti ľudskosti a čudujete sa, že náš premiér nejde na Deň víťazstva nad fašizmom do Kyjeva, lebo vy neuctievate svojich padlých proti nacizmu, ale tých, ktorí s nacistickými votrelcami kolaborovali. Je to hanba a s takýmito hodnotami nemáte v spoločnej Európe čo robiť.
Mimochodom, aj my máme takých darebákov, čo oslavujú ľudácku zberbu. Ale to sú blázni, ktorí neovplyvňujú politiku nášho štátu. Vypisujú mi nezmysly, ako môžem Tisa porovnávať s Banderom alebo Melnykom. Veľmi ľahko a aj to budem robiť, lebo ešte mi nevymyli mozog fašistickou propagandou. Jozef Tiso má krvavé ruky, má na svedomí desaťtisíce nevinných židovských životov, ktoré vydal dobrovoľne napospas Hitlerovi. Viackrát ho varoval Vatikán – ignoroval ho (preto ho po vojne neochránili). Na to všetko sú dokumenty vydané aj v slovenčine, kde je všetko čierne na bielom, niet sa na čo vyhovárať. A aby toho nebolo málo, po krvavom potlačení najhrdinskejšieho skutku tohto národa – Slovenského národného povstania – osobne vyznamenal tých najväčších nacistických vrahov, ktorí vypaľovali desiatky dedín a vyvražďovali obyvateľov štátu, ktorého bol hlavou. A po tomto ponížení ešte vyrevoval, že nebude kvíliť nad zhoreniskami a zostane „verný vodcovi Veľkonemeckej ríše Adolfovi Hitlerovi do poslednej kvapky krvi“.
Hanba takému prezidentovi. A hanba všetkým, ktorí poukazujú na ukrajinských fašistov, ale zatvárajú si oči pred tými slovenskými. Áno, aj my takých máme. Ale nerobíme z nich národných hrdinov. A kým Ukrajina neodstráni túto do neba volajúcu nehoráznosť, niet sa s ňou o čom baviť.
Eduard Chmelár
Ďakujeme, že ste našimi čitateľmi.
