Liberálny portál Katholisch.de zverejnil mená možných budúcich kandidátov na úrad pápeža -

17. septembra 2024

Keďže prevzatie pápežského úradu je doživotnou cestou bez návratu (prípad Benedikta XVI. je len výnimkou, ktorá potvrdzuje pravidlo), nie je nič nezvyčajné a výnimočné na tom, že s pribúdajúcimi rokmi a zdravotnými ťažkosťami aktuálneho pápeža, sa katolíci začínajú zamýšľať nad tým, kto ho nahradí. Záležitosť, ktorá mala kedysi skôr mocenský a politický dopad, sa v posledných dvoch storočiach transformovala do súboja medzi napredujúcim revolučným procesom v Cirkvi a jeho odporcami.

Obe strany zúfalo (konzervatívna stále zúfalejšie) špekulujú buď o tom, kto zachová a zveľadí revolučný chaos, alebo o tom, kto by mohol konečne zavrieť Pandorinu skrinku, otvorenú v 60. rokoch 20. storočia.

Ilustračný obrázok, zdroj: wikimedia commons

Pápež František má 88 rokov a prepravuje sa pomocou invalidného vozíka. To sú aj pre portál Katholisch.de dostatočne závažné ukazovatele na to, aby sa začal zaoberať jeho možným nástupcom. Očakávania sú samozrejme ladené v progresívnom a liberálnom duchu.

Ako prvého „papabile“ v poradí menuje portál vatikánskeho štátneho sekretára, kardinála Pietra Parolina, ktorý už jedenásť rokov riadi vládu vo Vatikáne. Podľa portálu je Parolin „pilierom pontifikátu“, čo samozrejme pre konzervatívcov neznie príliš povzbudivo.

Avšak dodajme, že v prípade Parolina ide v skutočnosti skôr o typ flexibilného kariérneho úradníka, ktorý by bol „pilierom“ každého pontifikátu, než o presvedčeného revolucionára. Pokiaľ by bol zvolený, tak by zrejme došlo k drobným rituálnym tancom v štýle: jeden krok späť a dva vpred, aby sa vzbudil dojem umiernenosti. Vymoženosti Františkovho pontifikátu by tak zostali zachované, pretože rozleptaná morálka katolíckej masy si ich pochvaľuje a vyžaduje, ale tiež konzervatívci by zrejme dostali nejakú cenu útechy v ťažko vopred odhadnuteľnej podobe.

Pre progresívcov by však toto prešľapovanie na mieste predstavovalo riziko. Konzervatívna opozícia by sa mohla časom skonsolidovať, pretože revolučná mašinéria by sa zasekla a už by nedokázala udržiavať celú Cirkev v stave napätého očakávania zmien. Preto Katholisch.de uvádza aj Parolinove chyby:

„Na jednej strane je považovaný za architekta kontroverznej tajnej dohody s Čínou o menovaní biskupov a na druhej strane sa pod jeho záštitou uskutočnili niektoré vysoko špekulatívne investície do londýnskych nehnuteľností, ktoré stáli Vatikán okolo 150 miliónov eur a viedli k trápnym súdnym sporom.“

Omnoho vhodnejšími kandidátmi z tých, s ktorými Katholisch.de ako revolučné médium počíta, je hviezdna trojica progresívnych radikálov – kardinál Jean-Claude Hollerich, kardinál Victor Fernández a kardinál Mario Grech.

Žiadneho z nich netreba príliš dlho predstavovať. Ich ultraliberálne názory na reformu sexuálnej morálky v Cirkvi, úlohu žien v Cirkvi, ekumenizmus ako aj celkovú kooperáciu s modernými trendmi poznajú naši čitatelia dostatočne.

Piatym potenciálnym kandidátom je podľa Katholisch.de kardinál Matteo Zuppi. Portál ho označuje za „kandidáta s vlastnou váhou“, snáď aby ho nejakým spôsobom odlíšil od horeuvedených troch ultraliberálov a vznikol tak dojem väčšej plurality názorov, avšak Zuppi je vernou kópiou ultraliberálnej trojice, angažoval sa v presadzovaní LGBT inkluzívnosti a na väčšinu kontroverzných inovácií má rovnaké názory ako horeuvedená trojica.

Ako hlavného konzervatívneho kandidáta predstavil Katholisch.de maďarského arcibiskupa Petra Erdöa. Píše o ňom nasledovné:

„Teraz 72-ročný arcibiskup z Ostrihomu ide v šľapajach predchodcov pápeža Františka. Kánonický právnik sa striktne drží učenia katolíckej Cirkvi – a drží sa mimo politického diania, médií a sporov. To by mu mohlo získať body aj u umiernenejších kardinálov. Dlhoročný predseda Rady európskych biskupských konferencií je odhodlaný viesť dialóg s pravoslávnymi kresťanmi a zdržiava sa kritiky maďarskej konzervatívno-nacionalistickej vlády. Hoci podporil otvorenosť pápeža Františka pri riešení znovu zosobášených rozvedených, v niektorých vyjadreniach sa javí byť menej otvorený. Najnovšie prekvapil ľudí oddanosťou hodnote národných štátov a ich kultúrnej identite – čo by mu malo získať sympatie nielen vo východnej Európe. Konzervatívny vodca, ktorý zomrel minulý rok, austrálsky kardinál George Pell, údajne chcel vidieť Erdöa na čele globálnej Cirkvi.“

Toľko predstavy portálu Katholisch.de o konzervatívnom kandidátovi. V zálohe majú ešte dvoch aspoň trochu konzervatívnejších kandidátov, afrického kardinála Fridolina Ambonga, ktorý podľa portálu „zorganizoval africký odpor proti požehnávaniu vzťahov (na portáli Katholisch.de asi nepoznajú interpretáciu KBS, ktorá tvrdí, že nejde o požehnávanie vzťahov ale jednotlivcov; pozn. red.) osôb rovnakého pohlavia, ktoré povolil kardinál Fernández“. Aha, tak to kardinál Fernández ho povolil, nie pápež František?

Posledný na zozname je Pierbattista Pizzaballa, prvý jeruzalemský patriarcha, ktorý je v kolégiu kardinálov. Portál ho opisuje takto:

„Jeho štýl je „františkánsky“ neklerikálny, jazyk zrozumiteľný a zbožný zároveň. Pozná rovnako dobre židovských a islamských vodcov, ako aj pravoslávnych. To všetko by bolo prospešné v budúcom konkláve.“

Vskutku, kto by si ešte pred sto rokmi pomyslel, že známosti so židovskými, islamskými a pravoslávnymi vodcami môžu byť „prospešné v budúcom konkláve“? Svet sa mení a my s ním.

Avšak Pizzaballa údajne o post najvyššieho veľkňaza katolíckej Cirkvi nestojí. To však hovorili mnohí z tých, ktorí sa neskôr na pápežskom tróne celkom pohodlne usadili a zvykli si.

Zdroj: Katholisch.de, titulný ilustračný obrázok, zdroj – wikimedia commons