„Ľudstvo zažíva najťažšiu globálnu skúšku“ (Druhá časť) –

20. januára 2025  

Spoločnosť
  Rozhovory

predchádzajúca časť:
Dr. Ján Lakota v rozhovore pre Christianitas.sk: „Ľudstvo zažíva najťažšiu globálnu skúšku“ (Prvá časť)

***

Slovo medicína používame takmer denne, no poznáme jeho pôvod? Základ tohto slova treba hľadať v latinskom deponenciu medeor. To zasa vzniklo z indoeurópskeho koreňa *med- s významom liečiť, merať, posudzovať. A dávať radu. Dobrý lekár by mal vedieť dobre poradiť. Koľko z dnešných odborníkov to dokáže?

Indoeurópsky jazykový základ *med- síce nemá nič spoločné s včelím medom, to nám však nebráni napísať, že moderná medicína v niektorých prípadoch akoby prestala rozlišovať medzi medom a jedom.

Doktora Jána Lakotu si verejnosť pamätá najmä ako kritika pandemickej mašinérie, ktorý sa tak, ako v rozprávke Cisárove nové šaty, nebojí povedať, že kráľ je nahý.

Druhá časť nášho rozhovoru s popredným vedcom a odborníkom v oblasti onkológie, hematológie či molekulárnej onkológie sa bude niesť aj na vlnách filozofie. Prečo sa stal lekárom a ktoré lekárske osobnosti ho formovali? V dialógu Lucie Laudoniu s doktorom Jánom Lakotom sa nájde miesto aj na Hippokratovu prísahu a na stretnutie so zázrakom.

***

Bývalý primár Oddelenia klinickej hematológie a transfúziológie Národného onkologického ústavu a bývalý podpredseda Etickej komisie Onkologického ústavu sv. Alžbety v Bratislave MUDr. Ján Lakota, CSc pôsobí vo vede už takmer polstoročie. Narodil sa v roku 1959, štúdium medicíny na Lekárskej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave ukončil v roku 1984. Získal atestácie v oblasti interného lekárstva, klinickej onkológie, hematológie a transfúziológie a MPH. V roku 1990 obhájil vedeckú hodnosť kandidáta lekárskych vied – CSc. (podľa súčasných akademických štandardov PhD.) v odbore onkológia.

Je autorom desiatok odborných prác a štúdií. Jeho meno rezonovalo na popredných medicínskych pracoviskách v Európe (University of Stockholm) či za Oceánom (Howard Hughes Medical Institute, Duke University, North Carolina). Ako vedecký pracovník aktívne pôsobí na pôde Centra experimentálnej medicíny. Predtým pôsobil v Biomedicínskom centre SAV. Počas pandémie koronavírusu sa pre svoje kritické stanoviská dostal na čiernu listinu médií a jeho odborný kredit bol radikálne spochybňovaný. Aj keď sa pred týmto výnimočným vedcom, lekárom a človekom zatvorili mnohé dvere, jeho životným krédom zostáva slávny incipit Žalmu 115, ktorý prijali za svoj stredovekí križiaci: Non nobis, Domine, non nobis, sed nomini tuo da gloriam (Nie nám, Pane, nie nám, ale Tvojmu menu daj slávu).

***

Text slávnej Hippokratovej prísahy je Vám dôverne známy. Niektoré staršie redakcie gréckeho textu obsahujú formuláciu „ἐπὶ δηλήσει δὲ καὶ ἀδικίῃ εἴρξειν“, tedazdržať sa takého postupu, ktorý by mohol viesť k poškodeniu zdravia pacienta. S tým súvisí novoveká zásada „primum non nocere“ (v prvom rade nikomu neuškodiť). Keď sa pozrieme bližšie na výskyt slovesa nocere v kánone klasickej latinskej literatúry (napríklad v databázach typu latin.packhum.org), zistíme, že nocere neznamená len uškodiť, v niektorých kontextoch znamená tiež zraniť či priamo zahubiť. Toto však mnohí lekári nevedia, pretože ich znalosť latinského, resp. starogréckeho jazyka spočíva najmä v znalosti nomenklatúry a terminologického minima. Moderné diagnózy sú už v angličtine, anglický pôvod má aj známa skratka covid. Potrebujú podľa Vás lekári 21. storočia latinský jazyk? Potrebuje lekár klasickú kultúru, má poznať klasické grécko-rímske reálie?

Dali ste mi ťažkú otázku. Domnievam sa, že áno, minimálne základy. Vždy sme sa to v škole učili a akoby nám to pomohlo byť Európanmi.

To, čo sa dnes, nielen v medicíne, deje, veľmi pekne napísal Štefan Zweig vo svojej úvahe Die Monotonisierung der Welt (Monotonizácia sveta, pozn. red.), ktorú publikoval v roku 1925. V nej okrem iného napísal: „Noch schmeicheln wir uns Illusionen vor über philanthropische und wirtschaftliche Ziele Amerikas: in Wirklichkeit werden wir Kolonien seines Lebens, seiner Lebensführung, Knechte einer der europaischen im tiefsten fremden Idee der maschinellen.“ („Stále si lichotíme ilúziami o filantropických a ekonomických cieľoch Ameriky: v skutočnosti sa stávame kolóniami jej života, jej spôsobu života, služobníkmi myšlienky mechanizácie, ktorá je európskemu človeku hlboko cudzia.“)

V súčasnosti sme svedkami doslova „barbarizácie“ medicíny práve anglosaskou „pakultúrou“. Nie, v nijakom prípade nechcem povedať, že by bola zlá. Ale „naša“, európska, je duchovnejšia.

Ja osobne som „vychovaný“ juhonemecko-švajčiarskou internistickou školou. Ak by som to mal porovnať, tak je to podľa mňa taký rozdiel, aký je medzi prózou Františka Švantnera a Johna Steinbecka.

Ako lekár ste pravidelne konfrontovaní s rôznymi ľudskými príbehmi. Verím, že mnohé z nich mali a majú aj šťastný koniec. Zažili ste chvíle, kedy uzdravenie z vedeckého hľadiska nebolo očakávané ani reálne, no aj napriek tomu sa pacient vyliečil, pretože zasiahol Boh?

Áno, zažil. Ako sa hovorí, Spiritus flat ubi vult (Duch vanie, kam chce, pozn. red.). Počas mojej vyše štyridsaťročnej praxe som zažil veľa „nevysvetliteľných“ udalostí. Nedajú sa vysvetliť rozumom. Niektorí pacienti sa „spontánne“ vyliečili.

Vždy tomu predchádzala situácia, keď sa mali, ľudovo povedané tak zle, že sme upustili od ich liečby. Lepšie povedané, „museli“ sme, pretože akoukoľvek liečbou by sme im len a len poškodili. A tu sa stal doslova zázrak. Pacienti sa začali sami od seba uzdravovať. Len tak…

Zažil som pacienta, s pokročilým nádorovým ochorením, ktorému už nebolo čo podať, všetky ľudské možnosti boli vyčerpané. Mysleli sme, že doma v prítomnosti blízkych zomrie. Mesiace sa nikto neozval. A zrazu zvoní telefón. Telefonovala jeho manželka. Takýto telefonát nikto nedvíha rád. Je len jedna možnosť… Ale tu nám manželka oznámila, že jej manžel sa má dobre. Ako námorník, od prepustenia z nemocnice, sa chystá už druhýkrát oboplávať svet. A pokiaľ si spomínam, naozaj ho niekoľkokrát oboplával.

Sme portál, ktorého cieľom je šírenie duchovných a kultúrnych hodnôt tradičnej katolíckej viery. Katolícka Cirkev dala svetu množstvo svätých lekárov a zdravotníckych pracovníkov. Lekárske povolanie vykonával napríklad aj svätý apoštol Lukáš, vo východnej cirkevnej tradícii sú známi svätí Kozma a Damián či svätý Pantelejmon. Máte obľúbeného lekára – svätca alebo historickú postavu – kto Vás inšpiroval profesionálne i ľudsky?

Mám, a to niekoľkých. Na prvom mieste je to perzský lekár a učenec Avicenna (Ibn Sina) (980–1037), ktorý okrem iného napísal Kánon medicíny. Udáva sa, že táto kniha bola učebnicou v Európe ešte aj v 18. storočí.

Doslova na piedestále je pre mňa Ignaz Semmelweis (1818–1865). Tento lekár pochopil, že pre zabránenie horúčok šestonedieľok stačí len jedno jediné – umývať si ruky (v tom čase v chlórovom vápne). Hlavne vtedy, keď sa lekári vracali z pitiev a prichádzali rovno k rodičkám. Jeho myšlienky boli súčasníkmi vysmievané a odmietané.

V roku 1861 publikoval knihu Die Ätiologie, der Begriff und die Prophylaxis des Kindbettfiebers (Etiológia, pojem a profylaxia horúčky šestonedieľok, pozn. red.). Poslal ju všetkým významným pôrodníkom a lekárskym spoločnostiam v zahraničí, ale všeobecná reakcia bola nepriaznivá. Váha autorít stála proti jeho učeniu. Profesorom medicíny v iných krajinách adresoval niekoľko otvorených listov, ale bez výsledku. Jeho listy boli čoraz agresívnejšie, s prejavmi frustrácie a zatrpknutosti. Na konferencii nemeckých lekárov a prírodovedcov väčšina rečníkov, vrátane patológa Rudolfa Virchowa, jeho učenie odmietla. Semmelweis sa psychicky, obrazne povedané, pomiatol a skončil ľsťou 30. júla 1865 na psychiatrii. Zomrel 13. augusta (teda po 14 dňoch) na gangrénu a následnú sepsu z rán, ktoré mu spôsobili bitkou ošetrovatelia. Tento lekár by si zaslúžil doslova zlatú sochu pred každou nemocnicou.

Tretím človekom, ktorý ma veľa naučil a s ktorým som sa radil pri vážnych rozhodnutiach bol primár interného oddelenia v Liptovskom Mikuláši Milan Žuffa (1932–2017). Už bol na dôchodku, ale vždy mi vo vážnych problémoch vedel ľudsky a medicínsky poradiť. Jeho publikácie (jednu máme spoločnú) zahŕňajú aj prípady doslova zázračných uzdravení pacientov, ktorým už nebolo medicínskej pomoci.

Pravoslávni kresťania majú vo veľkej úcte novomučeníka Lukáša Krymského, ktorý bol profesionálnym chirurgom. Patril medzi popredných ruských odborníkov v medicíne, ale ateistický režim ho vystavil krutému mučeniu a deportoval ho na Sibír. „Previnil“ sa tým, že tajne prijal kňazské a neskôr aj biskupské svätenie a stal sa pravoslávnym arcibiskupom. Tento lekár na biskupskom stolci bol v roku 1996 kanonizovaný, a hoci patril k pravoslávnej cirkvi, uctievajú ho aj niektorí katolíci. Svätý Lukáš Krymský je príkladom, že medicína a viera v Boha nie sú v protiklade. Ako sa na vzťah vedy a viery pozeráte Vy?

Podľa mňa je medicína a veda spolu s vierou v dialektickej jednote. Vďaka veľmi trpkým skúsenostiam ľudstva je jasné, že ani sociálno-ekonomické hnutia, ktoré sú vedené len rozumom, ani úspechy vedy samy osebe nie sú schopné ľudstvo previesť medzi Scyllou a Charybdou. Teda medzi tyraniou „demokracií“, ktoré sa rýchlo menia na politický despotizmus a svetovými vojnami, či umelo vyvolanými katastrofami.

Veda sa zmenila na pokornú služobníčku vládcov tohto sveta veľmi rýchlo a „radostne“. Tragédia vedy spočíva v tom, že vedeckú činnosť nesprevádzala od samého začiatku hlboko poňatá mravná výchova.

V 21. storočí vzniká doslova teroristická samovláda, ktorá sa opiera o súčasnú vedu a techniku. Po príklady netreba chodiť ďaleko. Stačí sa obzrieť päť rokov dozadu. Primitívne a lživé slogany typu „verím vede“, či „vedecký konsenzus“ nás sprevádzajú doteraz.

Tu pomôže len jedno. Je potrebné sa zobudiť. Pochopiť svoje miesto vo svete. A pokorne sa oddať vôli Božej. Tak, ako to povedal Popolvár: „Poručeno Pánu Bohu!“

Čo by podľa Vášho názoru pomohlo slovenskému zdravotníctvu, aby konečne vstalo ako Fénix z popola? Keď sledujem správy v médiách, týkajúce sa krízy v zdravotníckom rezorte, pýtam sa spolu s Cicerónom: „Cui bono?“ Eskalácia napätia nikomu neprospieva. Existuje podľa Vás cesta, ako sa dostať z tejto krízy a postaviť zdravotníctvo na nohy?

Neviem, ale skúsim povedať svoj názor. Z Bratislavy do Hainburgu je vzdušnou čiarou asi 12 km. V Hainburgu je nemocnica. Počuli ste, čítali ste, žeby táto nemocnica bola zadĺžená? Alebo o nejakej inej zadĺženej nemocnici v Rakúsku, či v Nemecku?

Niektorí moji kolegovia zo Slovenska pracujú v nemecky hovoriacich štátoch už desaťročia. Opakovane ponúkali svoju pomoc. Mali sa uskutočniť stretnutia, porady s vedením MZ SR. Nikdy sa nič neuskutočnilo. Inými slovami, od doslova besnej „reformy“ zdravotníctva vtedajším ministrom zdravotníctva Rudolfom Zajacom, všetky vlády túto „reformu“ len petrifikovali. Názor nech si urobí každý sám.

A ešte jedna poznámka. Lekárske fakulty na Slovensku „vyškolia“ ročne stovky lekárov. Lekárom nič nebráni zamávať Slovensku a ísť pracovať do zahraničia. Toto je asi zlý sen. Štát sa správa, prepáčte za výraz, ako úplný nesvojprávny hlupák. Nič týchto absolventov nezaväzuje zostať pracovať tu, na Slovensku. No bodaj by neutekali…

Prezradíte nám, prečo ste sa rozhodli pre povolanie lekára?

Úprimne povedané, ja som nikdy povolanie lekára robiť nechcel. Chcel som ísť študovať teoretickú fyziku. Neskôr, pri práci v laboratóriu, som chcel ísť študovať potravinársku chémiu.

Môj nebohý učiteľ a priateľ Štefan Kužela, ktorý ma ako 16-ročného prijal k sebe do laboratória na Ústave experimentálnej onkológie ma presvedčil, aby som išiel na medicínu.

A tak sa stalo, že som súčasne pracoval v „labáku“ a zároveň chodil na vizity na onkologické oddelenie vtedajšieho Ústavu klinickej onkológie. Oba ústavy v tom čase oddeľovali jedny dvere. Dnes mám to šťastie, že sedím na dvoch koňoch, na ktorých sa dá cválať veľmi rýchlo.

Vstúpili sme do nového roka 2025 a pod mikroskopom času sa skrýva veľa neznámeho. Aké je Vaše novoročné želanie pre našich čitateľov?

Poviem to takto. Pán Boh nám dal rozum a slobodnú vôľu. Rozum nám dal na to, aby sme rozoznali dobré od zlého. Slobodnú vôľu na to, aby sme sa mohli slobodne rozhodnúť medzi dobrým a zlým. Ja osobne prajem všetkým, aby všetky rozhodnutia boli vždy v súlade s Božou vôľou. A ako napísal majster Eckhart: „Pane, nedávaj mi nič, iba to, čo chceš, a učiň Pane, čo a ako chceš akýmkoľvek spôsobom.“

Ďakujem za rozhovor!

PDF (formát pre tlač)