Unikát je niekedy celkom nenápadný. To je aj prípad malej vodnej elektrárne v najsevernejšom kúte Veľkej Fatry. Do Ľubochne návštevníci prichádzajú s inými a vzdialenejšími cieľmi a okolo elektrárne zväčša prejdú náhlivo. Zastavujú sa hlavne pacienti Národného endokrinologického ústavu, ktorým je pri dlhodobom pobyte vhodné každé rozptýlenie.
Malú vodnú elektráreň však postavili v rokoch 1903 – 1904 a bola vtedy unikátom v strednej Európe. Nie tým, že by nebolo iných malých vodných elektrární, ale tým, že slúžila na pohon úzkorozchodnej lesnej železnice. Železnica a elektráreň slúžili nepretržite do roku 1966, potom trať železnice rozobrali a elektráreň spustla. Ešte začiatkom 90-tych rokov minulého storočia vyzerala elektráreň takto (ilustračný obrázok).
Typická železničná súprava na zvoz dreva vyzerala takto.
Ak vám táto elektrická lokomotíva nie je povedomá, máte pravdu. Je to atyp vyrobený len pre Ľubochniansku železnicu a po skončení životnosti sa tieto stroje zošrotovali. Nepremávali nikde inde. Na obrázku si tiež všimnete, že súprava nemala vagóny na zvoz dreva. Na tento účel slúžili variabilné dvojnápravové podvozky, na ktoré sa ukladali kmene a tieto si na dvojici podvozkov vytvorili „vagón“. Hore dolinou premávala súprava naľahko, len lokomotíva s prázdnymi podvozkami, prípadne s osobným vagónom pre lesných robotníkov. Trať mala po celý čas taký sklon, že smerom nadol šli kmene na podvozkoch samospádom a bolo ich treba len brzdiť.
Viac podrobností o železnici nájdete na tejto prepracovanej stránke miestneho rodáka Stanislava Kameniara.
O časoch, keď ešte železnica fungovala, som počul od suseda, ktorý vtedy žil na Nižnom Tajchu: „Z elektrárne boli natiahnuté drôty popri celej železnici až k nám. Aj my sme mali odtiaľ elektrinu. Keď šla lokomotíva nahor, postupne nám brala výkon a podľa toho, ako zhasínala žiarovka, sme vedeli, ako je ďaleko. Bohvieaký výkon to nebol. Mohli sme buď svietiť, alebo počúvať rádio. Spomínam si, ako sme počúvali prenos, keď naši hrali v Čile majstrovstvá. Ako išla lokomotíva hore, tak nám to vypadávalo, ej ale sme bohovali…“
V priebehu 90-tych rokov minulého storočia elektráreň opravil jeden z miestnych rodákov, ktorý sa vrátil z emigrácie a využil aj práve dostupnú štátnu podporu. Dnes vyzerá budova elektrárne takto:
Ak pôjdete okolo a zastihnete niekoho z prevádzkarov, požiadajte o krátku exkurziu. Majiteľ na tento účel pripravil výstavku starých fotografií a môžete si pozrieť aj vybavenie. Zaujímavý je aj exteriér. Voda, ktorá poháňa turbínu, sa zhromažďuje v umelom jazere na Ľubochnianke asi 1 km povyše. Tok rieky tam uzatvára hať, ktorú miestni volajú „Brána“ alebo „Bránička“.
Odtiaľto časť vody tečie kanálom popod les. Popri kanáli vedie náučný chodník a ak si viete tento kanál predstaviť aj na športové využitie, tak – áno, nebráni tomu nič, snáď okrem teploty vody.
Horná budova elektrárne, kde končí prívodný kanál, vyzerá takto. Vpravo je mreža, na ktorej sa zachytáva všetko, čo pláva vo vode. Od mreže nasleduje niekoľkometrový spád do dolnej budovy s turbínami. Vľavo je odtokový kanál, ktorým preteká nadbytočná voda.
Budovy elektrárne v Ľubochni sú na mapke označené červeným krúžkom. Zreteľný je aj prívodný kanál a zberná nádrž.
