Malé skutky – veľké zásluhy –

15. novembra 2026  

Cirkev

„Podobné je kráľovstvo nebeské zrnu horčičnému, ktoré je síce najmenšie spomedzi všetkých semien, ale keď vyrastie, väčšie býva od všetkých bylín.“
(porov. Mt 13,31–32)

Na lesnatom vrchu v divokej trhline žil kedysi istý pustovník, ktorý sa vždy len zbožnými vecami zaoberal: mnoho sa modlil, telo svoje ustavične trýznil. Tu i tam zašiel k obyvateľom do doliny, rozprával im o dobrote Božej, o milosrdenstve jednorodeného Syna Božieho. Raz potom sa stalo, že keď svojou žehnajúcou rukou chorých sa dotkol, uzdravení boli. Cítil, že je on vyvolený Boží, že prislúcha medzi svätých. Badal tento svätý muž, že sa mu život blíži ku koncu, preto ešte pred smrťou chcel sa presvedčiť, či ho Pán stále pripočítava medzi svojich vyvolených. Žiadal si od Boha, aby mu zjavil, že s ktorým človekom na zemi pokladá jeho dušu za rovnako zaslúženú.

Sotvaže vypustil z úst svoju opovážlivú prosbu, jasný anjel z Neba zostúpil k nemu. Oznámil mu, aby zišiel do doliny, nájde tam chalupu, v nej dve ženy, týchto duše sú Bohu práve také milé ako tvoja. Podľa slov anjela pustovník aj našiel tú malú chalupu. Vstúpil do nej, videl tam staršiu ženu, sedela pri praslici, usilovne pracovala s vretenom. Hneď prišla i druhá žena, nošu haluziny niesla na chrbte. Tie dve ženy hneď ako uzreli pustovníka, zohli koleno pred ním, privítali ho. Potom prosili ho, aby si sadol a čím len mohli, núkali ho chlebom, mliekom, syrom. Ale pustovník neprijal nič, kým im nerozpovedal, prečo prišiel. „Prosím vás, neostýchajte sa, vyrozprávajte mi, ako ste strávili svoj život.“ Začala staršia, vyrozprávala ich útrap plný život. Obe ženy požehnal Boh mnohými dietkami. Sestre sedem, mne deväť detí dal Pán Boh. Prežili sme mor, povodeň, hlad, muži nám zahynuli, z dvoch rodín ostalo nás štrnástoro, všetci sme tu pospolu.“

Pustovník rád by počul o nejakom zvláštnom dobrom skutku, pre ktorý by ich Boh tak miloval, ale ony okrem svojich každodenných vecí nevedeli nič povedať. Trochu mlčali, potom zasa ozvala sa staršia: „Pane, štyridsať rokov bývame spolu, ale hlasné slovo, kliatbu nebolo počuť u nás, ani len raz nepohliadli sme mrzko jedna na druhú.“

Pustovník vtedy vďaky vzdával Bohu, že jeho dušu Boh za rovnako zaslúžilú drží s dušami týchto nábožných žien. Zo života týchto žien naučil sa, že nielen ten je svätý pred Bohom, kto utiahnutý od sveta výlučne svojej duši, výlučne Bohu žije, ale všetci sú sluhami Božími, ktorí trápiac sa vo svete uprostred ťažkostí svojich každodenných prác vieru si zachovajú, Boha milujú a od Boha im označené povolanie ponížene a verne si plnia.

Nemýľte sa, kresťania, že svätosť života záleží v zázrakoch, v konaní hrdinských skutkov. Nemyslite si, že svätí odrazu dostali sa na vrchol dokonalosti. To nie! I oni boli len krehkí ľudia, ako my, začali oni najprv len každodennými, nepatrnými dobrými skutkami a len pomaly, mnohým utrpením a namáhaním stali sa svätými.

Konajte teda každodenné i nepatrné dobré skutky, lebo malé skutky získajú vám veľké zásluhy! Vyrozumeli ste to z predošlého príkladu, ale vyrozumieť môžete to i zo slov Krista Pána: „Podobné je kráľovstvo nebeské zrnu horčičnému ktoré je síce najmenšie spomedzi semien, ale keď vyrastie, väčšie býva od všetkých bylín.“ (porov. Mt 13,31–32)

Sv. Ján Damascénsky spomína istú krajinu. V tejto krajine každý rok volili si iného kráľa. Po jednoročnom panovaní vyhnali kráľa na jeden opustený, neúrodný ostrov, kde po rozkošiach jednoročného panovania nasledovalo doživotné trápenie, ktoré najčastejšie do predčasného hrobu priviedlo vyhnaného. Avšak jeden z nich múdrejší bol nad ostatnými, spoluobčanom prešiel cez rozum. Keď ho vyvolili za kráľa, cez ten rok skrze svojich verných sluhov mnoho zlata, veľkú zásobu živnosti dal nazvážať na ten ostrov. Potom, keď po roku i on musel ísť, jeho verní sluhovia nasledovali ho, netrpel núdzu, práve v takom pohodlí žil, ako za svojho kraľovania.

Jednoročné panovanie značí náš krátky, márny život. Neúrodný ostrov zas znamená našu večnosť, kde už poklady, zásluhy nadobudnúť nemôžeme, ale musíme sa postarať o seba za tých niekoľko rokov pozemského života: usilujme sa, kým žijeme, zlata – dobrých skutkov nahromadiť, aby sme si v budúcej vlasti blaženú večnosť zabezpečili. – Nazhromaždíme však tieto poklady skrze každodenné malé dobré skutky omnoho ľahšie, ako skrze veľké a mimoriadne skutky, ku ktorým nemáme ani silu, ani príležitosť.

Veľmi sa mýli, kto sa domnieva, že tie nepatrné dobré skutky nemajú žiadnu zásluhu pred Bohom. Veď Boh nie na veľkosť skutku hľadí, ale viac na srdce a dobru vôľu. O kráľovi Artaxersesovi čítame, že keď raz pri poľovačke smädom trpel a istý roľník podal mu svoj krčah so sviežou vodou, kráľ za túto nepatrnú pomoc odmenil ho zlatým kalichom. Istý prostý nádenník zavďačil sa kráľovnej Berte jedným klbkom pekne upradených nití, kráľovná tak milo prijala tento nepatrný podarúnok, že tomu chudobnému človekovi toľký kus poľa dala, koľký tými niťami ohradiť môže. Vidíte, kresťania, mocní panovníci sveta ako odplácajú samo v sebe nepatrné, ale zo šľachetného srdca pochádzajúce služby, a Boh, tento najmocnejší Pán, neodmenil by dobré srdce, dobrú vôľu človeka? Boh ešte štedrejšie rozdáva svoje dary!

Cisár Lev ešte za svojho detstva pomohol istému poblúdivšiemu slepému človeku, chytiac ho za ruku, napravil ho na dobrú cestu. Za tento jeho nepatrný dobrý skutok z milosti Božej stal sa cisárom. Keď sv. Anastáziu mučili, jej kat menom Cyril podal jej pohár studenej vody, aby jej trocha uľavenia poskytol, a za tento nepatrný dobrý skutok Boh mu osvietil rozum a stal sa hodným mučeníckej koruny. Hľa, z toho môžeš vidieť, kresťan, ako odpláca Boh dobrým srdcom vykonané nepatrné skutky. I tvoje tou istou mierou posúdi, i tvoje tou istou mierou odmení. – Teda nie je potrebné, aby si zázraky robil, postačí, keď prchkosť svoju mierniš, Boha sa bojíš, príkazy jeho zachovať sa snažíš, hriechu sa chrániš, k blížnemu svojmu láskavo sa správaš, jemu, nakoľko ti je možné, i milosrdenstvo preukážeš, pri tom všetkom čokoľvek myslíš, počuješ, vidíš, hovoríš, trpíš, obetuj Boha k chvále Božej. Keď pracuješ, nech ti príde na um, že Pán Ježiš usilovne pomáhal svojej Matke i svojmu Pestúnovi v práci. Keď ustaneš, spomeň si, že i Pán Ježiš ustal v nesení kríža, ktorý pre teba niesol. Keď ťa zima drví, rozpamätaj sa na Pána Ježiša v jasliach betlehemských, kde dobytok dýchaním zohrieval jeho studené údy. Keď vidíš lačného, nakŕm ho v mene Ježiša, ktorý sa 40 dní postil. Keď tvoj spolublížny je chorý, navštív ho, vieš, ako láskavo pomáhal tvoj Vykupiteľ úbohým nemocným; keď vidíš hrešiť tvojho blížneho, pekným slovom odvráť ho z tej hriešnej cesty, i Ježiš mnoho sa trápil, aby obrátil hriešnikov. Keď ťa opustia priatelia, pamätaj, že i Pána Ježiša zanechali učeníci v Getsemanskej záhrade. Keď ťa osočujú, nezabúdaj, že i Pána Ježiša osočovali, ba pre zázraky jeho i Belzebubom pomenovali.

Takto možno i z malých vecí veľký osoh duševný čerpať. Probuj a uvidíš, že toto spasiteľné cvičenie ti prenikne tvoje srdce, dušu, že ti ťažko padne tvoje myšlienky i čo len na krátky čas odvrátiť od nebeských vecí. Tak sa splnia na tebe slová sv. Pavla: „Tým, ktorí milujú Boha, všetko dopomáha k dobrému.“ (Rim 8,28)

Drahí kresťania! Nasledujme príklad dobrého roľníka: usilovný roľník raz orie, potom seje, bráni; inokedy zas žne, iným časom pozváža roľu, vždy pracuje, lebo z roboty svojej úfa hojnú úrodu. Tak i dobrý kresťan, keď chce dôjsť dokonalého života: i doma, i v kostole, i v hluku sveta, všade tak usporadúva všetky svoje činy, aby neprestajne obohacoval svoju dušu. Kto takto žije, ten týmto krátkym, pozemským životom vydobyje si život večný. Amen.

***

Text kázne vyšiel pôvodne v knihe Katechizmus v kázňach, II. zväzok – O prikázaniach, ktorú napísal Jozef Baráczius, dekan-farár v Szendrö, dnešné Maďarsko, do slovenčiny preložil slovenský kňaz Viktor Milan, farár v obci Krivá na Orave a knižne vydal v Ružomberku 1921; pre uverejnenie na stránke Christianitas.sk bola kázeň ešte mierne upravená redakciou.

PDF (formát pre tlač)