Memento mori! –

18. augusta 2024  

Cirkev

„Je ustanovené, že ľudia raz zomrú.“
(Hebr 9,27)

Je jedna prísna rehoľa, volá sa kartuziánska. Táto rehoľa je tak prísna, že jej členovia nesmú jeden k druhému nikdy ani slovíčka prehovoriť, ale ak sa v práci alebo odpočinku stretnú, vtedy sa týmito dvoma latinskými slovami pozdravia: „Memento mori!“ – tzn. „Pamätaj na smrť!“

Kresťan! I ja ti tú radu dávam, ak chceš úprimne vstúpiť do seba, maj na pamäti pozdrav kartuziánov, totiž nezabúdaj, že raz musíš umrieť. Keď niekto drží na zreteli, že musí zomrieť a zúčtovať Pánu Bohu, ten, hoci by i neľnul veľkou láskou k Bohu, predsa bázeň pred smrťou a zúčtovaním u súdnej stolici Božej zavráti ho od hriechu a povzbudí k zbožnému životu.

1. Istý človek hovoril o sebe, že nikdy nechodil do kostola; nikto ho nevidel modliť sa; pritom však za každým druhým slovom zlorečil. Cirkevné príkazy a úkony vysmieval, šiesty príkaz Boží nezachovával, majetku nespravodlivým spôsobom nazhŕňal. – Prišiel čas, že v tej obci rehoľní kňazi konali sv. misie.

Toho človeka tým dráždili v krčme jeho druhovia, že sa neodváži ísť na spoveď. „Ale ja? Bil sa v prsia a vystatoval sa, nuž ja vám ukážem, že na posmech obrátim toho mnícha, pôjdem k nemu na spoveď.“ A vskutku išiel do kostola, kľakol si k spovednici, ale misionár hneď zbadal, že s kým má do činenia, že tento človek neberie svätú spoveď vážne. Predsa ho však neokríkol, neodohnal ho, ale otcovskou prívetivosťou napomenul: „Priateľu, nerobte si posmech z Pána Boha, vstúpte do seba, len jedno od Vás žiadam: každý deň len päť minúť rozmýšľajte o svojej smrti, ktorá Vás bezpochyby postihne. Predstavte si, ako všetko opustíte a budete ležať vystretý v úzkej truhle.“ – Ten človek to prisľúbil. Splnil svoj sľub, ale na tretí-štvrtý deň zbadal, že to nie je veru ľahká pokuta: čím viac premýšľal o smrti, tým vážnejšie ponímal ľudský život. Na piaty deň sa táto zatvrdnutá duša úplne poddala. Opäť vyhľadal spovednicu, z celého života vykonal spoveď a potom viedol príkladný kresťanský život.

Hľa, tohto človeka podľa jeho vlastného priznania to zastavilo na širokej ceste neprávosti, že každodenne päť minút premýšľal o smrti. Túto ľudskú pokutu môže každý vyskúšať, potom nech zúčtuje, k akému výsledku prišiel.

2. Zdráham sa vypovedať, bárs je to úplne isté, že o jeden rok viacerí z nás budeme na cintoríne, tam v chladnom hrobe spočívať. Čo to hovoríte, duchovný otče? To je nemožné, veď som zdravý a silný ako buk, nuž ja mám myslieť na smrť? Priateľu! Teší ma, že si zdravý a prajem ti, aby ťa Pán Boh dlho zachoval v takomto zdraví; avšak predsa v mene Pána Ježiša a Jeho slovami ťa napomínam: „Aj vy buďte pripravení, lebo Syn človeka príde v hodinu, o ktorej sa nenazdáte.“ (Lk 12,40). Alebo čo dokazuje každodenná skúsenosť. Kvitnúca deva, silný mládenec o jeden rok práve tak môže sa ocitnúť medzi mŕtvymi, ba ešte dnes môže zomrieť, ako i tá vráskavej tváre stará mať, alebo chvejúcej sa chôdze staručký otec. Na čo sa teda môžeme spoliehať? Na nič. Nuž a keď sa vec takto má, zaštepme si do srdca napomenutie Ducha Svätého: „Márnosť, len márnosť, všetko je iba márnosť.“ (Kaz 1,2)

Nespoliehaj sa na to, že veď ešte máš dosť času. Od smrti ťa neoslobodí ani mladosť, ani múdrosť, ani bohatstvo. Mladá bola Jairova dcéra, predsa zomrela. Múdry bol Šalamún, predsa zomrel. Bohatý bol hodovník v evanjeliu, predsa zomrel. I ty umrieš, hoci ti je svet tak milý, že preň zabúdaš na Nebo. Tu musíš zanechať majetky, ktorých sa tak náruživo pridržiavaš, že kvôli nim sa zriekaš i Nebeského kráľovstva. Tu musíš zanechať i svojich dobrodružných priateľov, kvôli ktorým zavrhuješ lásku k Pánu Ježišovi. Čo by si priam ležal na svojej truhle s peniazmi, zvlečú ťa z nej a zavrú do rakvy.

„Všetko odchádza na spoločné miesto; ako bolo všetko vzaté z prachu, tak sa všetko do prachu navracia“ (Kaz 3,20). Červy zožerú i toho štíhleho šuhaja, ktorý tak hrdo kráča po ulici, že sa skoro nechce ani dotýkať zeme, ani pred Najsv. sviatosťou oltárnou nezohne kolená, ani pred krížom neuloží klobúk, miesto Pochválený buď Pán Ježiš Kristus zdravká akýmsi Dobrým dňom. I ten nadutec obráti sa na prach a popol, tak hlboko upadol, že už nechcel ani Pána Boha poznať, vytruboval, že do kostola chodiť je daromné mrhanie času a sv. spoveď pokladal za zbytočné trápenie ducha.

3. V Aténach, hlavnom meste Grécka si na námestí postavil svetoznámy mudrc Diogenes šiator a na ňom umiestnil nápis s veľkými písmenami: ,,Tu sa predáva múdrosť“. Šiel tadiaľ na koni istý dobrodružný veľkostatkár, zbadal ten nápis, chcel si spraviť žart a poslal svojho sluhu, aby mu šiel kúpiť za dva groše múdrosti. Diogenes prijal dva groše a za ne dal takúto múdru radu: „Čokoľvek činíš, čiň opatrne a hľaď na koniec.“ Táto múdra rada sa tak zapáčila veľkostatkárovi, že si ju dal napísať na dom zlatými písmenami.

Veru, i my kresťania by sme mali vždy nosiť na pamäti túto múdru radu, vtedy nie jeden darebný život inak by sa skončil. K sv. Filipovi z Neri prišiel od radosti žiariacou tvárou jeho niekdajší učeník pri tej príležitosti, že s vyznamenaním dokončil vysoké školy a bol povýšený za doktora. Sv. Filip sa pýtal radosťou naplneného mladíka: „Nuž a teraz čo budeš robiť? – Niekde sa usadím a začnem lekársku prax. – Nuž a potom? – Ožením sa a založím rodinu. – A potom? – Nadobudnem majetok a budem blažene žiť. – A potom? – Potom jedného dňa i ja umriem. – No vidíš, to bude koniec každému.“ Teda nasleduj mudrcovu radu: „Čokoľvek činíš, čiň opatrne a hľaď na koniec.“

Sv. Pavol, apoštol národov hovorí: „Je ustanovené, že ľudia raz zomrú“ (Heb 9,27). Ako je istá smrť, tak neistý je jej deň a spôsob. A to z tej príčiny nám Pán Boh deň smrti ukrýva, aby maloverní nezúfali a opovážliví sa nespoliehali. Naozaj, keby človek vedel deň svojej smrti, myšlienka smrti by ho ako nejaké strašidlo dňom i nocou sužovala, zbavila by ho chuti ku každodennej práci, jeho nevinné radosti by zahubila, ešte by mu i v konaní zbožných skutkov prekážala. Naproti tomu však hriešnikov to vedomie, že ešte dlho budú žiť, v ich ľahkomyseľnosti by i ďalej ponechalo.

Opakujem teda, aby si nezabudol: Memento mori! Pamätaj na smrť! Nech je kto kráľom alebo žobrákom, bohatým alebo chudobným, starým alebo mladým: raz ku každému jednému pristúpi smrť. Pristúpi aj k tebe. Stane sa to v ktoromsi roku Pána. Snáď bude jar, keď budú stromy pučať, vtedy zavrieš oči na večný sen. Snáď v na jeseň, keď padá lístie zo stromov, klesne tvoje telo do lona hrobu. Snáď v zime, keď hustý sneh padá a akoby hrubou prikrývkou zakryje zem, i tvoju tvár prikryjú bielou plachtou. Alebo snáď práve v lete, keď búrky strasú zo stromov celé hromady červivého ovocia, smrť vytrasie z tvojho márneho tvojho červami hriechov tvoju poprevŕtanú dušu.

Teraz sa pýtam: Keby ešte dnes zaklopala u teba neúprosná smrť, čože by si robil? Či by si pokojne vyšiel z domu a pokojne by si zamkol dvere hovoriac tej smrti: „Idem, všetko mám v poriadku“? Či by si pokojne zanechal ľudí, s ktorými si žil? Či by ti nebolo treba najprv ísť odprosiť niekoho? Či by si sa pokojným svedomím mohol dostaviť pred Božiu súdnu stolicu? Mal by si odvahu povedať: „Volal si ma, Pane, som pripravený“?

Kto však nie je ešte pripravený, ktorému ruku páli ešte kľúč, proti komu mohol by niekto pozdvihnúť žalobu u Pána Boha: ten nechže sa ponáhľa uviesť do poriadku svoje pozemské záležitosti a nech sa postará o svoju úbohú dušu!

Pozemský život rýchlo sa minie, ale večný život nikdy, pred večným Bohom nikto neutečie. Amen.

***

Text kázne vyšiel pôvodne v knihe Katechizmus v kázňach, IV. zväzok, ktorú napísal Jozef Baráczius, farár v obci Maklár (Hevešská župa, dnešné Maďarsko), knihu preložil do slovenčiny slovenský kňaz Viktor Milan, farár v obci Krivá na Orave a knižne vydal v Ružomberku 1929; pre uverejnenie na stránke Christianitas.sk bola kázeň ešte mierne upravená redakciou.

***

PDF (formát pre tlač)