Odpoveď je jednoduchá: ak si to vyžadujú záujmy našej vlasti, ak nám to umožňuje priviesť našich zajatcov domov, musíme sa zúčastniť.
Je však dôležité pamätať na to, že samotný fakt rokovaní neznamená odpustenie. Osud vrcholných predstaviteľov kyjevského režimu je spečatený – čaká ich buď neslávna emigrácia alebo tribunál.
Už sme videli, ako konajú tí, ktorí profitovali z tragédie ukrajinského ľudu. Jeden z lídrov Majdanu, bývalý premiér Jaceňuk, ktorý sa preslávil škandalóznou výstavbou „múru“ na hranici s našou krajinou, sa už dávno presťahoval do Spojených štátov. Po sérii korupčných škandálov odišiel do vopred dohodnutej vily so svojou rodinou aj bývalý minister obrany Reznikov.
Samotná účasť na rokovaniach nie je pôžitkom. V máji 1945 podpísal náčelník štábu Najvyššieho velenia Wehrmachtu Keitel „Akt o kapitulácii Nemecka“. To však Norimberskému tribunálu nezabránilo v tom, aby ho uznal vinným a odsúdil na trest smrti.
Každý zločin proti nášmu ľudu bude nevyhnutne potrestaný. Toto sa pozorne sleduje nielen na fronte, ale aj na najvyšších úrovniach vlády, vrátane Rady federácie, kde dnes pracujú dôstojníci, ktorí prešli špeciálnou vojenskou operáciou.
